...pre mňa nejaké rozmýšľanie o chuti nie je...
ja som taká rýchlojedka
rýchlochodka...
rychlo-žijka :-)
u mňa jediná cesta, je vôbec to neochutnať, lebo potom už neviem zastaviť, zjem to celé
či čokoladu, či balík čipsov či kačku s lokšami
Takže u mňa pomáha len, vôbec sa nevystaviť pokušeniu
PS: opitý Izidor?? slintám na klávesnicu
tak, tak, u mňa podobne. Hlavne nie prvý kúsok, prvý hlt, prvý lupienok.....
Jasné to tiež poznám somariny radšej nezačínať ani jesť. 
Ta tebe by sa možno občas zišlo spomaliť, viac život vychutnať? aspoň pri dobrom obede.... Mne zas zrýchliť pri akýchkoľvek činnostiach. Zatial som sa naučila ako tak si sadnúť k raňajkám, pokial si nedáme namiesto nich voľajakú somarinu pri počítači, ako pred chvíľou.
ja čo načnem, to aj zjem, je jedno aké je to veľké. Veď od malička ma učili, že na tanieri , nemá nič zostať, treba všetko zjesť. 
Ja keď niečo také nechcem, tak si to nekúpim, lebo hneď to zjem a potom si to vyčítam. Pretože si uvedomím, že to nemá pre mňa žiadnu hodnotu. Žiadne vitamíny, minerálne látky, len potom výčitky že som zase pribrala, takže len samé negatívna. Tak si to radšečj nekupujem. Ale robím tak, že keď idem z času na čas na kávu s kamarátkami, alebo som niekde na výlete, ochutnám niečo z ,,miestnej,, kuchyne a vtedy výčitky nemám.
Pán psychológ však na nás vytiahol, či skôr vo veľmi krátkom naznačil, ešte úplne iný pohľad na jedenie. Dáma v publiku, ktorá sa dobrovoľne prihlásila za pokusného králika, mala po ruke jablko. Mala sa na neho sústrediť, asi veľmi dlho zas nie, ale snáď asi toľko, aby si vedela celkom živo predstaviť jeho chuť. Potom sa mala zahryznúť do jablka, chvíľu poprežúvať asi aj prehltnúť ... a potom si uvedomiť či inkriminované jablko naplnilo alebo naplnilo jej predstavy ....
A tu nás spomínaný pán, nechal na "holičkách", lebo mu vypršal čas a venoval sa vlastne úplne inej téme, rodičovstvu, úlohe mamy ... Ostalo na nás aby sme si domysleli, čo tým chcel básnik povedať.
Poďťe so mnou porozmýšľať nad pointou. Jednoduché to nijak nebude, lebo už len na tému jablko a jablko by sme mohli písať litánie. Podľa mňa za tým bude viac. Mali by sme sa naučiť viac počúvať svoje telo? hlavu? A jedlo, ktoré nenaplní naše očakávania nabudúce odignorovať? To si viem predstaviť, pri mojich čokoládkach, lebo mi prinášajú viac sklamania ako radosti a to nemám na mysli výčitky, že som zjedla to, čo nemala. A čo v prípade, ak by som milovala nezdravý hamburger, ktorý by v plnej miere napĺňal moje očakávania po krásne kalorickom mixe žemle, mäsa, omáčky, voľajakej zeleniny .... Asi by som si veľmi nepomohla.
Párkrát som čítala o nejakom experimente z 30-tych rokov minulého storočia, so sirotami, alebo deťmi veľmi chudobných rodín. Tie mali k dispozícii celkom bohatú ponuku stravy, len sladké tam nebolo ... Pokus potvrdil, že deti automaticky siahali po jedle ktoré práve potrebovali, ak boli náhodou choré, alebo boli vo fáze výraznejšieho rastu ... , vyberali si intuitívne jedlo bohaté na látky, ktoré práve potrebovali. My sme však v dnešnej dobe hojnosti úplne zabudli počúvať vlastné telo, jeho potreby ...
Ešte by som mohla rozvinúť tému, že milujem rizoto so špenátom, hubami, môže tam byť aj kuracie mäso. Len inak (ne)naplním svoje predstavy o chuti, ak si ho dám po roku v tej istej reštaurácii, ktorá zmenila kuchára, abo spravím doma, zas úplne iné .... Ta ja neviem
No dobre, na začiatok by som mala zvážiť minimálne tie čokolády, ktoré sú pre mňa zväčša sklamaním a furt si ich kupujem.
Dievčatá, ako si vysvetľujete vy tému, ktorú som načrtla?
PS: Najnovšie som zahorela veľkou láskou k opitému izodorovi, bo som v decembri neodolala, aký bol dobrý. Ale posledne, keď som si kúpila v cukrárni, bola som rozčarovaná, tak že už stačilo?
Mám si nájsť novú lásku? 
