Príspevky (Blogy)

Digitálny detox

Mám svoje obľúbené blogy, ktoré viacmenej pravidelne sledujem. Jeden je aj o minimalizme.  Sem tam sa inšpirujem, aj keď viem, že až tak ďaleko to nedotiahnem. Hlavne, že ma tešia aj malé čiastkové úspechy v boji s presilou vecí okolo mňa.

V poslednej dobe táto moja obľúbvená autorka rieši detox. Digitálny detox. Odpojenie sa od sveta online.

Vlastne, podobná téma aj tu padla tento týždeň.

Zaujali ma slová, že miesto toho, aby visela na sieti, štrikuje.

Ten, kto sa kamaráti s ihlicami, háčikom.... vie, že tá práca dokáže pohltiť. Vlastne, aj keď sa pozrieme do histórie, ženy si svoje chvíle často krátili, respektíve vyplňali roznymi druhmi ručných prác.

Moje najstaršie spomienky

Ani neviem, čo ma chytila taká nostalgická nálada. Sneh u nás ešte nie je, dokonca aj slniečko svieti.

Začali sa mi vynárať moje najstaršie spomienky.

Medzi úplne, úplne najstaršie asi patrí nejaké červené autíčko v postielke, strýko, ktorý ma vozil v košiari a učil sprosté básničky a otcova cigareta, ktorú ma poslal hodit do uhláka k peterkách v spálni. Tajne som to vyskúšala, ale nechutilo :)

Potom si spomínam na strnisko. Prečo na strnisko? Neviem. Len viem, že sa v zime po večeroch drápalo perie a babky sa rozprávali. Skoro vždy začínali - pamatam si, že..... A ja som si nič nepamätala, tak som sa rozhodla, že su budem pamňtať toto strnisko.

Sen, ktorému úplne nerozumiem

Prišla nejaká moja známa - nepoznám v reále -a hovorila že potrebuje na týždeň aby sme išli do Talianska pracovať. Rozhodli sme sa ísť ja a Miroslav. Bola u nás a ja som bola celá splašená že už odchádzame a ja nemám nič pripravené  - ona bola nesmierne kľudná a povedala máš čas  ešte celý deň.No a tak sme niekde prišli a ja som zistila že máme také ako detské kýbliky do piesku, pochopila som že tam si naberieme vodu aby sme mali čo piť.

Išli sme s ňou na tu prácu, ja stále neviem čo sme robili lebo žiadnu prácu sme nerobili, viem iba tie chvíle oddychu na jedlo, ale nikdy sme nejedli iba sa rozprávali.

Bojím sa Vianoc

Aby ste rozumeli, Vianoce priam milujem. Pripravujem sa na ne už od detstva. Snažím sa vždy všetko vyzdobiť. Pečiem tak primerane, darčeky vyberám s predstihom. Upratovanie nepreháňam, ale vôňu čistého domu milujem.

Všetko skoro ideálne.

Až na tie rodinné návštevy. Vždy na Vianoce, na druhý sviatok Vianočný sme pozvaní ku svokrovcom na obed. Všetci to akceptujeme, berieme to ako súčasť našich rodinných tradícii.

Len tu prichádza to ALE. Ale švagriná. Nedovolila by som si trvdiť, že je zlá. Ba navonok je priam úžasná, stará sa o všetky mačky a psov v širekom ďalekom okolí. Aj o susedov sa stará. Do času, kým všetci robia to, čo im navrhuje, odporúča.

Ako som chcela piecť zázvorniky

Odkedy Lenka začala so zazvornikmi mi chodilo iba jedno po rozume - musím sa dotlačiť k tomu a upiecť ich.

Nastal deň "D" a ja včera som povyberala všetko, však nebudem piecť iba jedno. No a chcela som vyskúšať salajku čo na ňu povie moje telo, ale?

4 balíčky salajky a všetky prázdne, takže neviem či som naozaj také kúpila ale sa vyparila salajka v nich a tak zázvorniky neboli, ale ja chcem niečo so zázvorom.

Ako veľmi sa človek mení

Ked som prvýkrát v roku 2003 objavila internet na čerstvo kúpenom počítači, bola som šťastím bez seba. Bolo toho tak veľa čo tam všetko bolo.

Neskôr som objavila aj túto stránku a s ňou aj artmamu, záhradu u mamy  či poet mamu, našla som si mnoho priateľov, cítila sa ako doma a s radosťou a očakavaním začínala deň pri kávičke s týmito stránkami.

Potom prišiel facebook a na tlak priateľov som sa pridala, stále som mala pocit že mi to dáva veľa. mala som aj obľúbené stránky alternatívne.

Po rokoch som zistila že už nie je nič čo mi  dáva internet, okrem nakupovania ktoré zase až tak veľmi nerobím.

Tajomstvo fujary

"Ľubenko, máš pri sebe fujaru?"
"Píšťalku mám."
"Prosím ťa... " - nebolo mu treba viacej hovoriť.  Do uší sa mi vzápätí dostáva jemná ťahavá melódia.

Zatvorím oči a v okamihu sa vidím vysoko na grúni. Tam, kde nebo so zemou sa spája. Tam, kde tráva pred vetrom sa skláňa. Tam, kde dážď Bohu okná umýva. 

asi mi "šibe"

Nejdem a nechcem sa sťažovať ani chváliť..ale od určitého veku nesmierne túžim bývať a hlavne dožiť v takej starej drevenici(ako mali moji statrí rodičia).Keď sa s týmto občas niekomu priznám-nechápu..

priťahujú ma staré domy..a netuším prečo.a tento týžden v jednom časopise fotka -drevenička presne ako mali st.rodičia-ked som to zbadala akoby mi na chvílku zastalo srdce,myslela som ,že sa rozplačem..kúpila som si ho,vystrihla a neviem sa vynadívať!z toho obrázka ide nesmierny pokoj-pre mňa!

či to robí toto predvianočné obdobie?hormonálne burky sú už za mnou...

Stránky

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.