Príspevky (Blogy)

Bojím sa Vianoc

Aby ste rozumeli, Vianoce priam milujem. Pripravujem sa na ne už od detstva. Snažím sa vždy všetko vyzdobiť. Pečiem tak primerane, darčeky vyberám s predstihom. Upratovanie nepreháňam, ale vôňu čistého domu milujem.

Všetko skoro ideálne.

Až na tie rodinné návštevy. Vždy na Vianoce, na druhý sviatok Vianočný sme pozvaní ku svokrovcom na obed. Všetci to akceptujeme, berieme to ako súčasť našich rodinných tradícii.

Len tu prichádza to ALE. Ale švagriná. Nedovolila by som si trvdiť, že je zlá. Ba navonok je priam úžasná, stará sa o všetky mačky a psov v širekom ďalekom okolí. Aj o susedov sa stará. Do času, kým všetci robia to, čo im navrhuje, odporúča.

Ako som chcela piecť zázvorniky

Odkedy Lenka začala so zazvornikmi mi chodilo iba jedno po rozume - musím sa dotlačiť k tomu a upiecť ich.

Nastal deň "D" a ja včera som povyberala všetko, však nebudem piecť iba jedno. No a chcela som vyskúšať salajku čo na ňu povie moje telo, ale?

4 balíčky salajky a všetky prázdne, takže neviem či som naozaj také kúpila ale sa vyparila salajka v nich a tak zázvorniky neboli, ale ja chcem niečo so zázvorom.

Ako veľmi sa človek mení

Ked som prvýkrát v roku 2003 objavila internet na čerstvo kúpenom počítači, bola som šťastím bez seba. Bolo toho tak veľa čo tam všetko bolo.

Neskôr som objavila aj túto stránku a s ňou aj artmamu, záhradu u mamy  či poet mamu, našla som si mnoho priateľov, cítila sa ako doma a s radosťou a očakavaním začínala deň pri kávičke s týmito stránkami.

Potom prišiel facebook a na tlak priateľov som sa pridala, stále som mala pocit že mi to dáva veľa. mala som aj obľúbené stránky alternatívne.

Po rokoch som zistila že už nie je nič čo mi  dáva internet, okrem nakupovania ktoré zase až tak veľmi nerobím.

Tajomstvo fujary

"Ľubenko, máš pri sebe fujaru?"
"Píšťalku mám."
"Prosím ťa... " - nebolo mu treba viacej hovoriť.  Do uší sa mi vzápätí dostáva jemná ťahavá melódia.

Zatvorím oči a v okamihu sa vidím vysoko na grúni. Tam, kde nebo so zemou sa spája. Tam, kde tráva pred vetrom sa skláňa. Tam, kde dážď Bohu okná umýva. 

asi mi "šibe"

Nejdem a nechcem sa sťažovať ani chváliť..ale od určitého veku nesmierne túžim bývať a hlavne dožiť v takej starej drevenici(ako mali moji statrí rodičia).Keď sa s týmto občas niekomu priznám-nechápu..

priťahujú ma staré domy..a netuším prečo.a tento týžden v jednom časopise fotka -drevenička presne ako mali st.rodičia-ked som to zbadala akoby mi na chvílku zastalo srdce,myslela som ,že sa rozplačem..kúpila som si ho,vystrihla a neviem sa vynadívať!z toho obrázka ide nesmierny pokoj-pre mňa!

či to robí toto predvianočné obdobie?hormonálne burky sú už za mnou...

(Nie) som NANIČ MAMA

Aha, čo som našla v mojom textárskom archíve. Písala som to pre jeden časopis. Posúvam pre mladšie "účastníčky zájazdu", ktoré netušia ako to tu celé vzniklo. SrdceSrdceSrdce

Dve srdiečka

Sem tam sa mi vynorí pred vnútorným zrakom niečo ako mikrofilm. Netuším ako to funguje, no náhle sa prizerám nejakej scénke trvajúcej kratučký okamih:

Sledovala som ich s úsmevom. Dve malé ŽIVÉ červené srdiečka. Mali ruky aj nôžky a medzi sebou vrúcny cit. Vždy, keď sa na seba pozreli, museli sa objať. Raz sa objali tak mocne, že sa z nich stalo jedno veľké srdce. Keď sa pustili a odchádzali od seba, kopŕcali sa. Kráčalo sa im veľmi ťažko, pretože sa za sebou neustále obzerali v túžbe zostať spolu. Keď sa k sebe vrátili, radostne sa vrhali do objatia stávajúc sa znova a znova jedným srdcom.

 

Stáva sa Vám také?


 

Načo sa ja vôbec snažím?

Tento rok som sa hecla a upiekla som medovníky. Špaldové a úplne sama:))

Stránky

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.