Znovu tak ako už asi miliónkrát za posledné dva roky rozoberám, to čo už bolo miliónkrát rozobrané. Stále rozmýšľam, prečo a za čo, a čo keby alebo keby bolo keby. Zase jeden uslzený víkend za sebou a ktovie aký pred sebou. Po dvoch mesiacoch, keď som si už konečne myslela, že som sa cez všetko preniesla, som zase tam, kde som bola, teda nie celkom, ale znovu som sa posunula - bohužiaľ nie dopredu. Postupne zisťujem, že nie som schopná, ani zabúdať, ani odpúšťať a neviem sa vyrovnať s tým, čo by som mala brať už ako samozrejmosť, t.j.
