Byť a či nebyť /mamina/

Veľmi náročná otázka. Ja som tvrdila, že chcem štyri, ale že ma to po prvom prejde. Aj prešlo aj štyri mám. Prvú slečnu som mala v 23 rokoch, bola malinká a problémová, tak to bolo šialenstvo. Štvrté dieťa by som nevymenila za svet, tak si skús vybrať. A ešte stále sa necítim byť zrelá na úlohu mamy.

moja, to ti podla mna nikto neporadi. sama musis vediet, citit... ak ti hodiny tikaju, a manzel je rovnako naladeny, niet co riesit. deti su obrovske radosti a starosti v jednom, ale myslim ze to pozitivne jednoznacne prevazuje. aspon v mojom pripade urcite. rodila som prvy krat (a zatial posledny) v 26, cize ani prilis skoro ani neskoro... a musim povedat, ze az kym som nestretla mojho manzela, nikdy som zo seba nemala pocit, ze som vyslovene matersky typ. no ked som spoznala jeho, po 2 tyzdnoch chodenia sme vedeli, ze je to ono, rozhodli sme sa zobrat sa a vybrali sme mena pre nase buduce deti.
takze, ak mas pocit ze deti viac chces ako nechces, a partner to vidi rovnako, a si si ista ze ich chces prave s nim, tak necakajte, lebo su pary, ktore sa snazia otehotniet roky... to je moj nazor :)

Tak ja som mala svoje prvé dieťatko a zatiaľ aj posledné v 30 - ke.Pravdu povediac predtým som si nevedela predstaviť byť mamou.A v podstate som nebola na to pripravená ani teraz.Keď som sa dozvedela,že som tehotná mala som zmiešané pocity ,aj som sa radovala, ale na druhej strane obava, ako to zvládnem, či sa dokážem podriadiť tomu malému človiečikovi.A potom tá obrovská zmena , zrazu budete traja ,t.j. skutočná rodina.Keď sa malá narodila , nevedela som sa na ňu vynadívať, zdala sa mi najkrajšia na svete.Teraz bude mať už 8 mesiacov a je z nej riadne číslo.Nakoľko bývame v samostatnej domácnosti , mám ,čo robiť , aby som všetko zvládla, pretože malá vyžaduje 100 % pozornosť.Manžel mi sem tam pomôže,ale tiež nemá veľa času,nakoľko chodí do práce a doma prestavujeme.Druhé dieťa by som chcela mať aspoň s 3 - ročným odstupom, pretože si neviem predstaviť naraz sa venovať dvom malým deťom naplno,a hlavne keď prvé je veľmi hyperaktívne.Otočím sa a už je obrus na zemi a kopu iných vecí a to neviem, čo bude,keď bude chodiť.Ale nevymenila by som ju za nič na svete, moju malú krásavičku.Osobne ja som rada, že som mala prvé dieťa až v tridsiatke a že som si užila voľnosti.

Moja sa narodila 17.1. a ja som sa narodila 27.1. , manžel 19.1.Chcela som mať Vodnárku,ale akosi to nevyšlo. Tak mám teraz doma dvoch Kozorožcov .

AHOJ ĎORDÍK!
nepíšeš ako bývate, ako to máš s robotou.. To je tiež dôležité, či máte vytvorené zázemie pre rodinku. Aj keď moja babka vraví, že deti sa rodili aj vo vojne, hlavne že sa máte radi!
Ja som mala prvú v 25,myslela som že skončím výšku, vydám sa a budem mamina. Moja dcéra si dala načas, čakali sme na ňu skoro 3roky.
Takže život je život a všetko si nenaplánuješ...
Držím palce, určite budeš skvelá ,zodpovedná mamina, riaď sa svojim srdiečkom a všetko bude fajn.

ahoj. ja som nerozmýšľala o deťoch, kým som nestretla správneho chlapa. A potom to prišlo tak dajako samo. Najprv sme si chceli užiť samých seba, potom sme sa rozhodli tešiť na mimino. Som starorodička v 30-ke. Niektoré baby chcú a dokázali by byť matky už na strednej škole, niektoré k tomu musia dospieť. (napr. ja) Akurát by som navrhovala pred otehotnením nejaké testy odolnosti (), lebo nikdy by som si nebola myslela, že sa budem vedieť tak strašne báť a mávať také strašidelné sny, v ktorých sa deje niečo zlé môjmu dieťaťu.
Hlavne nad tým netreba veľmi rozmýšľať. Ako píše monika. Keď sa stretnú všetky okolnosti (ty, on, okolie, možnosti), tá matička príroda to potom vie zariadiť.
A nenašpekuluješ ani nič s tým, či budeš dobrá alebo zlá mama, lebo to si môžeš vyskúšať až v praxi.
HLAVNE BUĎ V POHODEEEEEE!

Ahoj Lucka,

Ja som ročník 1976.U mňa bolo narodenie malej darček k tridsiatke,ktorú som oslavovala 10 dní po jej narodení a manžel oslávil tiež tridsiatku dva dni po narodení dcérky..Takže teraz budeme oslavovať okrúhle narodeniny všetci traja spolu.:-}Dočítala som sa o tebe , že si inžienier technológ. Ja mám Chemickotechnologickú fakultu,tak sa chcem spýtať,či si náhodou nechodila tiež na CHTF - ku.Inak o Vodnároch sa píše, že prídu k titulu,ani nevedia ako.Asi niečo na tom bude.:-}:-}:-}Preto som chcela mať tú Vodnárku.

Na tvoju otázku z názvu jednoznačná odpoveď: byť. Otázka kedy to už je iný oriešok.
Nuž tak z môjho pohľadu, keby som si takto položila otázku, nikdy by som deti nemala, vysvetlím, v prvom rade som si nikdy nemyslela, že raz budem mamou a moje okolie ma v tom utvrdzovalo, v druhom rade musel prísť niekto s kým by som si túto možnosť vedela pripustiť, našťastie prišiel. Keďže sme sa brali keď som mala 27 rokov a rozmýšľali sme tak ako ty, chceli sme všeličo, športovať, rozhodli sme sa stavať dom, práca, voľnosť, ale nebolo na čo čakať tak sme tomu jednoducho dali voľný priebeh, je pravda, že to u nás dlho netrvalo a ako sa hovorí vyšlo to na prvý pokus, tak to dalo zabrať, ale som rada, že to tak bolo. Dnes máme deti tri, dom a ja som opäť v práci. Keď sa na to pozriem spätne nikdy ten čas nebol "najvhodnejší", taký čas neexistuje, ale keď "prišiel" ten dar, tak sa najvhodnejším stal.
Samozrejme, že tak ako píšu dievčatá musí tam byť základ, dvaja, čo chcú to isté a vtedy je to najideálnejšie.
A je isté aj to, že to nie je prechádzka ružovou záhradou (to zrejme cítiš aj z tejto stránky), ale ver tomu nič krajšie neexistuje....

Ahojte,no to je tema:):)Ja budem mat v januari 29, tiez nechapem ako k tomu doslo:-}.Odkedy som skoncila vysku sa snazim prezit vsetko co som si postupne vysnivala,nie ziadne zahadne sny ako cesta okolo sveta,vela penazi,bohaty chlap a podobne,len take obycajne veci ako troska cestovania,zivot v cudzine, praca ktora ma bavi a pracovna skusenost pred tym ako raz zacne materska.
Na novy rok to budu 4 roky co sme s priatelom spolu,no zatial neplanujeme ani sobas,nieto deticky.Akosi tiez na to nevieme najst cas.V podstate uz byvame spolu dva roky,takze sobas by asi vela nezmenil,no az sa rozhodneme pre decka ,tak to isto riskneme.
Tiez premyslam ze to potom nemusi prist,mozu byt problemy a podobne,a budem si hovorit ze sme mali zacat skor.No momentalne obaja citime ze je este cas,aj ked to tika velmi rychlo a stale rychlejsie.
Verim ze to raz pride akosi prirodzene,a nechame to na prirodu,pretoze ak sa nad tym zamyslam,cas nikdy mat nebudem:):)A este jednym sa ukludnujem ,ak by to nahodou nevyslo,v deckych domovoch je tolko deti ktore tuzia po rodicoch a domove,ze by to nebola najvacsia tragedia,ale sanca pre niekoho ineho,aj ked je isto uzasne mat aj vlastne dieta.Cas ukaze i napovie.

Zuzana
Ahoj Ďordík,
otázku byť či nebyť maminou som si nikdy nekládla, dôvod bol ten, že som mala dosť veľké problémy a bolo veľmi pravdepodobné, že deti mať nebudem-v 16 ma dosť tvrdo museli operovať na gynde, tak sa to všetko zamotalo- a moja polovčka si ma brala s týmto vedomím ...a ja som si povedala, že deti sa dajú aj adoptovať.
Keďže sa nám to napokon podarilo, tak som to prijala s radosťou, ale hlavne, ak ľúbim, nerozmýšľam a beriem všetko, atomaticky. Neviem, či to nevyznelo nejako húpo, ale myslela som tým, že mi bolo a aj je dobre, tak som deti brala ako samozrejmosť a mať ich s človekom, ktorého mám rada...super.
No , teraz vyzerám ako hrdinka, ale keby si vedela , aká som bola po...všetko som sledovala a hlavne, strašne som sa bála-pôrodu, tehotná by som bola aj 9 rokov-nie, žeby mi nič nebolo, ale hlavne to bolo krásne obdobie-bývalo mi strašne zle, nevracala som, len ma stále napínalo a tak...
Takže, určite áno-byť maminou-je to krásny pocit , aj keď každé obdobie je iné-teraz mi odišiel starší syn na gympel mimo domu-býva u svokrovcov, je to 100 km a je mi strašne smutno, ale tyký je život...a zasa mi viacej ukazuje, ako ma má rád.
No nie je to úžasné?
Držím Ti palce.

Ahoj ďordík,

ja som zatiaľ tiež bezdetná, takže momentálne hrám za menšinové farby bezdetných. Musím sa Ti priznať, že odkedy sa mi do práce vrátila kolegynka z materskej, tak ju otázkami o tehotenstve, pôrode, výchove, boliestkach, kŕmení... bombardujem takmer neustále. Momentálne sme sa dohodli, že si kúpime vitamíny s kyselinou listovou a ideme do toho, ja ako nováčik a lienočka ako skúsenejší parťák a uzavrieme stávku, že ktorá skôr . Je pravda, že aj ja som kedysi riešila otázku, či už, alebo či ešte počkáme, ale nakoniec som prestala riešiť a nechávame to na prírodu. Keď máš pri sebe človeka, ktorého ľúbiš a viete sa vzájomne o seba oprieť a máte pocit, že možno by ste už aj, tak vyhoďte to "možno" a je to. Pokiaľ máte s priateľom vzťah k zvieratkám, napr. ku psom, tak si najskôr kúpte šteniatko. Ja som si po dlhom presviedčaní šteniatko vybojovala a naozaj to odporúčam ako "mini" tréning na dieťaťko, pravidelná strava, prechádzky, učenie povelov (týmto vôbec nezľachčujem výchovu dieťaťa). Držím palec

Tiež som rodila po 1x pred polrokom a mám o pár mesiacov 30. No beriem to tak, že deti mám dve. Keď sa narodil môj mladší brat, naši stavali dom, mama chodila do roboty a mamou som - okrem času stráveného v škole - bola ja. Celé tri roky! Počas prázdnin som päty z domu nevytiahla bez Dušana jediný raz! Vieš si predstaviť moju averziu voči deťom. A tak, keď sme sa vzali, mala som 27, no žiadne tikanie neprichádzalo. Bola som si istá len v tom, že raz ich mať musím - ak sa bude dať - lebo čo ak by som si to potom, časom, vyčítala? Pred svadbou som ja manžela "poprosila", aby sme deti ešte nejaké tri roky nemali. Normálne som sa bála! Toho otupenia zmyslov na materskej - no na kamoškách to zanechávalo príšerne stopy!- nevedela som si predstaviť, ako nebudem chodiť do roboty, čo so vstávaním v noci, aká vlastne na to dieťa ja budem!? Potom - po 2 rokoch a nechutných zdravotných problémoch to celé za mňa vyriešil môj doktor. Povedal, že buď teraz alebo je veľká pravdepodobnosť, že už nikdy. Vyšlo to na 1x! Samo, že som bola vyplašená. Môj manžel mi dával počas celého tehotenstva "kvapky" - akoby sa vôbec netešil. Hádal sa so mnou, nemohla som sa ani posťažovať, nemohla som o ňom hovoriť, nasieralo ho, ak ma videl ukladať a chystať výbavičku - bola som v strese. Kamošky ma chlácholili - že veď on sa možno zmení. Vieš, že to bol asi tretí najväčší zázrak v mojom živote? Po prekonaných chorobách a narodení malého - ten človek je z malého unesený. Nečakala som, že sa niečo také stane. A ja? Ja som vazelína. Len ho cmukám, stískam, ľúbim a hrozím sa dňa, keď sa mu niečo zlé prihodí! Matička príroda to z množstvom materinského cítenia u nás žien preháňa. Kľudne nám ho mohla voperovať aj menšie.

Ničoho sa neboj, budeš postihnutá rovnako ako my ostatné. A na prípravu či zvyknutie si na materstvo máš nejakých 9 mesiacov. Toto zase vymyslela príroda vynikajúco.

PS.: Aj my sme mali najprv psa, haha! Manžel dôvodil: Ty budeš mať dieťa a ja psa. A zabralo to!

tak toto je fakt dobra otazka, ja mam 24 rokov, som rok vydata a tiez sme sa nevedeli rozhodnut kedy by bol ten najvhodnejsi cas. Aj sme chcely, aj si povieme ze je to uz na cely zivot. Teraz to nechavame na prirodu, ze sa s tym nebudeme zaoberat, ked to pride bude to tu a zacneme sa tesit.