Dobrodružstvo „Regio“

Ak v najbližšej dobe zvažujete návštevu Nemecka a ste relatívne flexibilné, čo sa času a plánovania týka, pričom sa nebojíte trochu zariskovať, nenechajte si ujsť možnosť cestovať cez tzv.“49 €-Ticket“. Do konca roku ho sľúbili ponechať a čo bude ďalej, ani veverička netuší.

Ja som už dlhšiu dobu plánovala navštíviť niekoľko známych miest a keďže sa mi práve teraz naskytla príležitosť, chopila som sa jej, určila pár záchytných bodov a všetko ostatné prispôsobujem aktuálnemu vývoju a postupne zozbieraným skúsenostiam.

Na začiatku boli tri východiskové mestá: Bamberg, Görlitz a Berlín. Ale iba na prvé dve som sa tak napevno sústredila. Berlín som do posledného momentu ponechávala otvorený.

A potom začalo hľadanie. Pri pohľade na mapu padlo prvé rozhodnutie, čo sa poradia týka: Görlitz – Berlín – Bamberg.

Na stránke nemeckých železníc som krvopotne kombinovala regionálne spojenia, pretože 49 € lístok neplatí na rýchliky IC, ICE.

Prvá trasa viedla z Mníchova do Hofu (RE2) a zahŕňala prvý risk. Či nebudeme mať meškanie a zvládneme tých 7 minút na prestup na RE3 z Hofu do Drážďan. Nezvládli sme. To znamenalo čakanie na nasledujúci RE3 o hodinu neskôr.

Z Drážďan sa potom ide ďalej cez miestnu spoločnosť TLX RE1. Na tom by nebolo nič zvláštne, kebyže my cezpolní vieme, že aktuálne sa na trase pracuje a tak je každý druhý vlak delený na tri oddelenia. Kebyže meškaním neprepásnem prvé spojenie, dostala by som sa na vlak prvý. No teraz som sedela v tom druhom, čo znamenalo, že časť trasy musím spolu s inými prestúpiť na autobus a potom znovu na vlak. Ešteže som nič netušiac a zmätená oznamom na tabuli drážďanskej stanice oslovila jedného zhovorčivého mladíka, ktorý nielen mňa doslovne vtiahol do vlaku, že veď nech nastúpim a ostatné mi vysvetlí cestou.

S odstupom času si myslím, že tento zážitok opäť patrí do kolonky „tak to malo byť“. V autobuse som spoznala jednu veľmi milú a nápodobne zhovorčivú žienku z Bautzenu. Bautzen bolo ďalšie mesto, ktoré som kedysi plánovala navštíviť, ale aktuálne som ho nezaradila do plánovania (aby som sa zbytočne nepreplánovala). Nuž a jeho obyvateľka mi nadšene ukazovala foto z mobilu, na čo sa každé ráno pozerá z okna svojho domu. Impozantné mestské hradby. Vraj bolo historické centrum kedysi neudržiavané a súdruhovia na mestskom úrade už podpísali plány na jeho zlikvidovanie, no padla železná opona a centrum našťastie zachránili a kompletne zrenovovali.

A to už sme autobusom prechádzali priamo popod krásne osvetlené hradby (vlak chodí o kus ďalej) a ja som ihneď vedela, čo pribudne do mojej listiny návštev.

Do Görlitzu som so všetkými tými plánovane-neplánovanými meškaniami dorazila po 9,5 hodinách cestovania. Bola som vybavená dobrou knihou a vedomím, že cestujem zadarmo, tak niečo musím obetovať.

Görlitz ma očaril už večerným prechodom jeho uličkami. Mohla som sa zviesť aj električkou – 49€ lístok platí i na mestskú hromadnú dopravu vo všetkých mestách Nemecka – no ja som sa potrebovala prejsť. Bolo krátko po siedmej večer, no mesto bolo vymreté ako Mníchov o tretej v noci.

Na nasledujúci deň padlo nasledujúce rozhodnutie: Bamberg zabukujem napevno, Berlin škrtám z listiny návštev. Nie že by ma nezaujímal, ale hlavné mesto navštívim radšej osobitne. Tu sa mi už niekoľkominútové krkolomné prestupy z vlaku na vlak riskovať nežiadalo.

Opäť som si na pomoc vzala mapu a zvažovala vzhľadom na vzdialenosti, čím novým nahradím Berlín. Prvé rozhodnutie padlo na Leipzig, ale iba pokým som o kúsok ďalej neobjavila Weimar. O Weimare som už viackrát počula, že ho treba navštíviť. A tak začalo narýchlo hľadanie ubytovania, než opäť vyrazím do ulíc Görlitzu.

Z neho je to vláčikom 30 minút do Zittau na jednu stranu a 30 minút do Bautzenu na stranu druhú.

A v Zittau som zrazu objavila smerovku do bodu, kde sa stretajú hranice troch štátov:

Bautzen