ako to bolo?

tak to si pamatám(nežnú)-my sme vtedy celá trieda zdrhli(lepšie povedané, ani sme nedošli )z praxe...bola som v druhom ročníku na hnojárke a trielili sme zvoniť klúčami na námestie, hneď vedla našej bývalej zede-šky...neviem už či snežilo, ale kosa bola riadna pokiaľ viem(teda ak si dobre pamatám )to začali v Prahe a tá naša nežná bola "reakcia" na tú ich revolúciu -tam "štrajkovali" študenti a policajti ich začali biť-hlava, nehlava...no, a prečo? však už asi bolo dosť komunizmu

Ja ti tiez vela nepoviem, vramci strajku sme sa na vyske neucili, co lepsie pre studenta a s drahym sme boli oslavit dvadsiate narodeniny v Košickom Slovane, krasne spomienky.

Neuveriteľné to bolo...
Cudzí ľudia sa na uliciach na seba usmievali, všetky výklady a ploty a (pôvodne) voľné plochy bolo polepené ručne písanými plagátmi, v TV bežali od skorého rána do neskorej noci správy a televízne debaty.
Najsilnejší zážitok pre mňa boli demonštrácie v mrazoch na námestiach - ľudia žiarili šťastím a nádejou ako lampióny, štrngali kľúčmi, spievali a volali heslá. Spontánne, bez príkazu "zhora".
Počas generálneho štrajku sa zastavilo vlastne všetko (okrem nemocníc a elektrární a podobne...)
Keď komunistická vláda podala demisiu - otvorili sme si s manželom doma šampanské .

No ja mám trošku netradičné spomienky. V tom čase som už bola na rozpadnutie (jednoducho vyvrhnutý vorvaň) a strááášne som scela ísť štrngať a vrieskať a dupať na námestie . Jednoducho som bola a ešte som strašne akčná a hrozne ma štvalo, že nemôžem nikam. Len som sedela pred telkou a fňukala, že mi tá -sranda- uniká. Ak si pamätáte generálny štrajk (na Katarínu), tak ten som už strávila v pôrodnici . Mama sa mi dodnes smeje, že to som išla rodiť od zlosti.

...pamätam si tie mrazy...
..., ale vtedy som mala 12 rokov, neskutočnú dôležitosť, že sa okolo mňa deje niečo výnimočné. Všetko sa hýbalo, zo strán sa na nás chŕlil informácie, správy a ešte si pamätám takú obyčajnú ľudskú súdržnosť...., ktorá v tom čase bola všade naokolo, bolo ju cítiť... to si neidealizujem, bolo to tak + "leteli" folkové nové aj zakázané piesne, čo sa spievajli na námestiach, v každej bola nejaká skrytá symbolika, ktorá nám krpratým dobre znela, ale zainteresovaným dávala do srdca strašne veľa...
...ľudia rozprávali o nádeji, o lepšom živote, o sile...
no, jo...

Ja si na to všetko spomínam presne tak ako píše Georgina.Len ešte dodám,že vtedy som sa tak veľmi zaujímala o politiku,ako nikdy od vtedy.
Mala som už najstaršieho syna,vozila som ho v semišovom modrom kočíku,ktorý bol celý zapadaný snehom,všade bol taký krásny kľud a pohoda,ľudia si pomáhali a prihovárali sa aj cudzím...nikomu tá zima a mráz neprekážali,nikto nehundral,každý sa tešil,že bude dobre (a niektorí sa tešia stále )

No ja som mala vtedy krasnych 26. Rozmyslala som - reku tak o 5, maximalne o 10 rokov tu bude druhe Svajciarsko. To budem mat 36 - sice uz trocha stara, ale este si budem hadam uzivat.
A realita - mam 46, citim sa mlado, ale: som bez roboty, nad kazdym vydanym centom musim rozmyslat. Ako povedal jeden môj znamy "dobre uz bolo". Ci sa bude niekto rozculovat, alebo nie - mne sa zilo lepsie pred "89 rokom. Nie preto, ze som bola mladsia. Pre to, ze som mala pracu, muz mal pracu, kto vysiel zo skoly mal pracu. V strane sme ani jeden neboli, ale dostali sme z ROH dovolenku do Tatier - o tom môzem teraz len tak snivat. A ze môzem cestovat do zahranicia? No a za co!!!?

ja som nicim nestrngala,sla som na vlak domu z TN,a teraz mi moja polovicka povie ze sa vsetko mozem ja,ked som strngala klucmi,to akoze sa mame teraz,lebo vtedy bolo urcite lepsie,ale ja som nestrngala

My sme hrdo nosili dve stužky, zelenú aj trikolóru

Blog so spomienkami o živote v socializme - pre tých, ktorí si myslia, že "lepšie už bolo" a podobne: http://www.nanicmama.sk/ostatne/pocuvate-radio

krasna sametova ,s pelendrekmi

Ja s otcom sme sa ocitli v Prahe na Václaváku, plnom ľudí, boli sme z toho " vyhúkaní ", trochu aj strach. Okolo seba som spoznávala známych ľudí z telky, hercov, bolo to tam hlava na hlave.Len čo sme zašli do bočnej uličky už sa rútili vodné delá a len tak to tam prášili. Až nskôr sme sa vlastne dozvedeli, čo sa to dialo. Strašne zvláštny pocit, zimomriavky mi behajú ešte teraz, keď si na to spomeniem. Mala som krásnych 17 rokov, štrnganie kľúčov som tiež prežila. Bolo to zvláštne, keď sme sa na škole pomaly zo dňa na deň začali oslovovať učiteľov pán učiteľ namiesto súdruh učiteľ. Bolo to zvláštne obdobie.

Ja som mala 13. Brat bol na vojne a šalela som strachom, že ak vypuknú nejaké boje alebo priamo vojna, že mám ho nasadia a on mi umrie. Nespala som po nociach a dokázala som sa 3 hodiny pokľačiačky modliť, by prežil. Nikdy predtým ani potom som o niečo takto strašne neprosila Boha, tak ako vtedy o život brata a o mier. Na smiech, že?
Hormóny v puberte robili strašné divy v mojej mysli!
A keď vypukla vojna v Iraku, to som mala veľmi podobné pocity - ale to som sa bála už o všetkých a o celý svet. Dodnes ma trasie, ak si spomínam na ten strach.

A potom ten náhly prerod: neoslovovať súdruh učiteľ, ale pán učiteľ. A naraz sa začať učiť namiesto ruštiny nemčinu, lebo angličtinára nezohnali. A vlastne aj nemčinu učila učka, ktorá sa ju učila zarovno s nami. Potom náhle došla móda - tie jednofarebné bavlnené tričká - strašne som túžila po fialovom ako mal spolužiak Rudo a šialene som mu ho závidela. Teraz také kupujem na tucty za 50 korún mužovi do roboty na blšáku...

Ešte sa mi vynára guča v hrdle pri Krylových a Hegerovej pesničkách: "Ať mír dál zustává s touto krajinou..."

Ááááách...

mala som vtedy 21 rokov a liecila som si svoju ubolenu dusu.
Do toho prislo nieco, coho vyznam postupne chapem az s odstupom casu.
Tiez som chodila na namestie s trikolorou na bunde, pamatam si tu uzasnu, silnu atmosferu, snezilo, bolo chladno a napriek tomu bolo akesi zvlastne, ludskostou naplnene teplo...
Eva

Ja si pamatam mesiac pred Neznou mal John Lennon vyrocie narodenia a my sme isli za neho palit sviecky do mesta.Chodniky boli krasne osvetlene,ale nepacilo sa to policajtom a hufne nas odviezli na vysluch,kde pre nas musela prist sudruzka vychovavatelka z internatu.Vdaka Neznej sme z toho nic nemali a najvacsi gol bol,ked sudruh ktory nas vypocuval a hrozil nam ohnom pekelnym stal vedla nas na namesti a strngal klucmi.

Jéj, aj moja polužiačka bola zbláznená do Lennona, ale strášne! tiež boli niekde zapalovať na jeho pamiatku sviečky...a to prevracanie kabátov je normálne aj teraz...je to smutné

U nás doma sa schádzali akože tajne akože disidenti. Pri dverách im mama rozdala štrikované papuče a všetci šepkali aby ich nikto nepočul. Potom si sadli do obývačky a v štrikovaných papučiach pošepky čítali samizdaty. Eštae dnes ich mám odložené. Alebo knihy od G. Orwela klepané cez desať kopirákov na stroji. Chytá ma sentiment keď si spomeniem na môjho otca - papučového hipisáka

Ja som bola daleko na dedine od toho diania.Cele dni som sedela pri telke,kojac svoje prve dietatko.

Ja som v tej dobe bola čerstvo vyštudovaná a zamestnaná.Raz po príchode z poobednej bolo v telke ako v Prahe policajti bili ľudí s obuškami a o pár dní keď sa išlo na námestie štrngať s kľúčmi,ja som šla do kina,vtedy dávali Číslo 5 žije.

Ja som bola na tej prvej kosickej demonstracii.Pracovala som v Statnom Divadle,Pri Smere sme sa pridali ku studentom a sli sme ticho ku Slovanu kde sme zaspievali nasu hymnu.Vtedy sme sa este bali ale bolo nas uz vela.Neviem ci to nebola prva demonstracia po sedemnastom na Slovensku.
Po hymne sme sa zase rozisli a sli sme do divadelneho klubu.Tam to vrelo bol to silny zazitok.
Ked som sla domov s kamosom ,pristavili sme sa este pri Tuzexe palit sviecky boli sme asi piati.Vtom prislo velke auto co cisti cesty a chcelo nam zhasnut tie sviecky .Mi sme sa opreli o stenu a tak sme skusali zachranit sviecky.Robili sme to chvilku,starsi okoloiduci parik nam len nenapadne radil,deti len sa nedajte vyprovokovat.Vtom to auto urobilo hodiny pred vedeckou kniznicou a islo priamo na nas viem ,ze sme sa nejak vtisli do nejakeho vyklenku ,tak sa nas to auto dotklo ale sme boli chraneny .Uz sa ani nepamatam ako som sa dostala domov .Povedala som to mamke a jej priatelovy.Neverim ,ze si to niekto bude pamatat bolo nas tam malo ale ked nahodou nas niekto videl napiste mi.Viem ,ze sme boli vsetci v soku ako som sa dostala domov alebo kedy auto prestalo utocit.Pamatam sa ,ze sme velmi kricali bolo to o vlasok a mali by sme rozmliazdene kolena.
Tak som si poplakala tento rok uz 12.11.

ja som mala 8 rokov. Pamatam si len to, ako mi mama oznamila, ze ucitelku v skole uz nebudeme volat sudruzka. Pri odchode domov sme sa vsetci zdravili Dovidenia pani ucitelka, prááá- ci cest!!! Aj sudruha riaditela vystriedala nova pani riaditelka. Pamatam si Karla Kryla, ktoreho piesne a celkovy prejav v mojej detskej dusi zarezonovali tak velmi, ze dodnes ma u mna zvlastny piedestal. Pamatam si este Verejnost proti nasilu, hoci sme netusili co to je a co to znamena. Pamatam si Milana Knazka a Vaclava Havla. V televizore nabehli Kacerovo s Rychlou rotou a svet okolo sa zacal pomaly menit, oteplilo sa a dost dlho sme sa nemali na com sankovat .

A zo srdca dakujem, ze ste vytvorili blog s touto temou, je obohacujuci.

som v papradí

v tom obdobi som pracovala ako vychovavatelka v druzine. Jeden den som bola sudruzka vychovavatelka, o par dni som mala byt pani vychovavatelka. Deti v tom mali gulas, chvilami som bola teta vychovavatelka, alebo aj pani sudruzka.
A sudruzka riaditelka nam na porade prizvukovala, ze treba zamknut kopirku, aby ju nezneuzili protisocialisticke zivly.
V navale emocii som zlozila zo steny obraz prezidenta a pochvalila som sa tym starsej pani ucutelke. Ta ma hnalaaa - rychlo ho chod dat nazad, co ty vies, ako sa to vyvrbi
Eva

Ja som štrngala pred televízorom, lebo som tiež bola práve na materskej, celá spokojná a šťastná, že sa mi raz zase niečo podarilo "vyvešťiť", lebo som už nejaký čas predtým viedla siahodlhé debaty s mojím ocinom, že to predsa nemôže večne takto byť, že sa to raz musí zmeniť - akurát, že ani jeden z nás netušil, či to bude ešte za jeho života!
Pre nás dvoch to ozaj malo veľký význam, keď sme si tak pri prechádzaní už otvorených hraníc spomínali, ako sme po všetky tie roky museli na striedačku celú noc držať miesto v rade - najprv na devízový prísľub od banky a potom na vycestovaciu doložku od polície - a to sme ani nie na "skutočný" západ cestovali - len toť k "slovenskému moru" do Juhošky!
A ako bolo fajn, že sme už nemuseli tajiť brata/strýka v Amerike, že sa on nemusel báť prísť navštíviť nás tu doma ....
A hoci pesničky Karla Kryla sú stále krásne a majú svoju výpovednú hodnotu - spievať si ich dnes, keď je to naprosto bezpečné, je úplne iné, ako keď sme si ich spievali s tou príchuťou nebezpečenstva a niečoho zakázaného ..... rovnako ako dnes už nemáme kategóriu vtipov "o zlatú mrežu" (hoci toto nám možno aj pomaly hrozí - podľa toho ako sa bude vyvíjať stihomam nášho dobrotivého a láskavého .... )

V telke dnes dávali dokument o cárskej rodine Romanovcoch a tak som si spomla na jednu vec, čo mi tak nejak utkvela v pamati z tej doby "komáčov"-pamatám si, keď zomrel Brežnev, tak v škole na základke sme v telke pozerali pohreb a stáli sme a "salutovali", ako keby sme na ňom boli naživo...niekedy to v tej dobe bolo ozaj divné