Pekná téma:) Ja už ponožky neriešim. Do práčky ide párny počet, z práčky zásadne nepárny. Len raz sa mi stalo, že som vytiahla niečo medzi tým - nepárny počet plus polovica ponožky. Vyzerá to tak, že som pristihla práčku pri čine. Jednu ponožku vždy zožerie, tentoraz nestihla celú. Podotýkam, že sa to deje len s čiernymi ponožkami. Iné jej nechutia.
Inak u nás nemizne nič pravidelne, teda pravidelne áno, ale nie nenávratne. Najčastejšie "miznú" kľúče od bytu. Moje. Kto mi ich schováva? Ja! V posledných mesiacoch robím pokroky, naučila som sa ich ukladať na jedno miesto. Boh ma ochraňuj, keď ich tam nedám, to je potom hľadania na pol hodiny. V tomto musím pripísať zásluhy frajerovi, ktorý mi toľko pílil uši, až som si zvykla kľúče odkladať na poličku pri dverách.
Občas niečo nevieme nájsť. Plurál je v tomto prípade asi zbytočný, lebo ja to nájdem vždy, veď som to tam odložila v záchvate lepšej organizácie domácnosti. Čo na tom, že môj chlap pri tom nebol a lekárnička už nie je na kredenci, ale v komore. Aj manikúru som položila minule na polici v kúpeľni o 30 cm vedľa a už dobehol, že ju nevie nájsť. To je ale na inú debatu na tému "neschopnosť pozrieť sa o 30 cm vedľa, lebo naposledy to bolo tu" :))))
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
.
Nechcte mačičku?
Ponožky veru aj mňa zlostia, už sa mi stalo, že ju pračka schovala niekde do posteľného prestieradla do rožku, už som pár našla zabudnutých v spacákoch za posteľami padnuté alebo vyhodené na skriniach, no tak sa potom čuduj. Ja mám ale pocit, že u nás skôr šarapatí neviditeĺný plášť, darmo ja krútim hlavou nad neporiadkom v destkej, odpoveďou je, že tam poriadok je. Vysávač pripravený, že sa o neho ideš potknúť je tiež neviditeĺný, špinavé prádlo pri posteli, to tiež len ja vidím. no neviem asi ja mám dáke divné oči. A nemohla by sa strácať burina na hriadkach, vzídená petržlen zrazu zmizla, hrach schoval krtko, len tá burina sa nie a nie schovať? 
vsade rovnake
Sú to zlatíčka.
Asi to poznáte, ak nie náhodou deti, prípadne zlatý manžel o zábavu sa nám postarajú domáci škriatkovia. Poschovajú nám kadečo...
Také ponožky to je už celkom bežná záležitosť. Naši chlapi sa každé ráno hraj na Popolušku a v záplave čiernych, najnovšie už aj sivých ponožiek hľadajú dve rovnaké.
Triediť sa im nechce, tak nech sa bavkajú. 
Mám pocit, že sivé mali mimoriadne v obľube, lebo sú ľahšie identifikovateľné. Horšie je to, keď neviem nájsť aspoň jeden vhodný pár ponožiek pre našu najmladšiu devu. Svetlé svietia, odkladám bokom, aj tak sa strácajú voľakde na zdlhavej ceste medzi detskou izbou, košom na prádlo, práčkou, sušičkou, obývačkou a znova detskou ... Ozaj netuším, prečo by mala nosiť dve rovnaké ponožky. 
Inak pri mojom systéme hurá snáď vo všetkom, by som sa ani čudovať nemala.
Ďalšou záhadou aspoň na mojom pracovnom stole, je neustále minutie pier, takých čo aj píšu. Vždy keď mi na moju veľkú radosť nejaké pribudne, dlho sa u mňa neohreje. Buď si ho znárodní najmladšia, voľakde ho založí, abo ho niekam odtrepem ja. Skončím pri tom, že si poznámky čmárem na papier hrubou farbičkou, ktorých sa u nás pre zmenu povaľuje vždy dosť. Ozaj nepochopím, ako môže mať môj drahý na pracovnom stole jedno pero už snáď 8 rokov, veď to je úplne nereálne. Aj keď sa priznám, že si v ho návale zúfalstva občas požičiam a nie vždy vrátim, však celá ja, on si ho ustriehne.
A ešte jednu záležitosť v našom dome majú na svedomí nezbední škriatkovia. Stále sa voľakde vyparí horká čokoláda na varenie.
Kupujem do zásoby celkom kvalitnú a nie až tak drahú, však čo keď si náhodou zmyslím tu a teraz voľajaký koláč upiecť, prípadne, čo keď na mňa doľahne ťažká chvíľa, bude treba dušičku pomastiť a je nebudem mať čo zjesť? A kedže u mňa je takýchto okamihov celkom požehnane, čokolády rýchlo ubúda. Stále mám však pocit, že nie len mojou zásluhou, bo zase až taká dobrá nie je. Musím tých nespratníkov prichytiť pri čine, abo dať čokoládu schovať predo mnou a poniektorými drahému. 
Devy krásne, čo má túlavé nohy u vás?