len si spievaj, žmurkaj po ľuďoch, pohvizduj si a naširoko sa usmievaj. Takýchto ľudí nám treba ako soľ!!!!!! 
Ja milujem ľudí, ktorí to robia. Alebo tých, čo sa dokážu len tak spontánne prihovoriť. Pri stánku so zmrzkou alebo v spomínanom kníhkupectve.
Srdce by mal mať človek dokorán! 
Amalka,
tak mna potom urcite veeelmi luuubis
, ja si pospevujem a prihovaram sa velmi casto
Eva
Nie Magic fakt v tom nie si sama.Niekedy sa na verejnosti bežne pozastavím nad tým,že na mna pozerajú nejak divne ludia,najprv na nich chvílu pozerám a potom sa začujem ako si potichu spievkam. V tom momente by som sa aj do mišacej dierky vopchala,ale hned nato si spievkam znova. Neboj,je to úplne ale úplne normálnéééééé. 
magic,
ja si nehmkam, ja si pekne zretelne spievam
.
Kade chodim - tade spievam. Spievam velmi rada a myslim, ze celkom pekne
.
A velmi lahko sa chytam na akukolvek pesnicku. Aj dnes - sef si pospevoval, ja som sa namotala a notila som cele doobedie . Pekne nahlas, po chodbe v praci. U nas sa to moze .
Eva
Mna namotal vcera maly, sli sme zo skolky a spieval si pesnicku, co nacvicuju na vystupenie na Den matiek - Viazem si kyticku, v zelenom hajicku, ked si ju uviazem, mamke ju ukazem....
...hold bola som dnes v skole zas za "normalnu", kolegyne mali zo mna humor, o ziakoch nehovoriac 
toto je kyticka, z maleho hajicka pre teba mamicka kus mojho srdiecka
a som v haji, moja, budem si to tu hulakat cely vecer
Eva
ja uz hulakam od vcera a priznavam, naozaj som asi posobila dnes uchylne v robote , ale neslo to prestat ....
aj si pospevujem, ale co je horsie, tak su to vyslovene detske pesnicky , z rozpravok, z telky (DVDcko - Spievankovo).... a najviac si pospevujem, ked idem na hodinu alebo z hodiny (aj ked sa mi uz zadarilo aj na suplovanej hodine, ked som opravovala pisomky ) a uz sa ziaci zo mna smeju - minule ma jedne zastavil, ze co si spievam a ja Aaaaaaaaaale, to nepoznate (zhodou okolnosti to bola zvucka z rozpravky Dugie, co chodi na JIM JAM)
ani ja nemam taký blbý zvyk - byť ticho. až sa niekedy prichytím na prechádzke že si pospevujem,pred spaním sa vyrozprávam... no ako sa hovorí"huba sa mi nezavre"
Jéj, ja som roky rokúce,spievala všade... jedno obdobie na ktoré som už dlho nemyslela, som spievala len a len detičkám.Boli malinké ale zlatobránske pesničky a Martu Kubišovú poznali veľmi dobre.Ešte aj dnes,teraz mám obdobie ,popiskujem si... Hudba a pesničky je moje orechové.
Magic 
...keď boli naše kobylky malé,bolo moje spievanie / myslím také bez sprievodu rádia,či kazety /a hmmm-kanie skoro vždy a všade úplnou samozrejmosťou.Mala som lepší pociť,že i keď spolu nekomunikujeme,sme stále v kontakte a videla som,že ich to dosť odpúta od strachu,bolesti / tých rozbitých kolien bolo neúrekom /Tiež som sa vyhla veselým spevom situáciám,v ktorých deťom treba vyhovieť,tak trochu od lesa skrátka,zistila som , že to robí dobre im aj mne.Vnímali ma nielen hovoreným slovom,či rečou tela,ale aj hlasom a tak sme spievali všetci traja.Na bycikli-jeden v predu,druhý vzadu a valili sa mestom ako pouličná atrakcia.
Len spievaj aj ja ľúbim počúvať takých ľudí ako ty
ako píše Amálka
tak popod nos si tisko pospevovat je super :), ale ja kade chodim, tade polohlasne vsetko komentujem (mam 2 male deticky) najskor som to robila koli krpcom, aby obsedeli v kociku, ale teraz sa casto pristihnem, ze SAMA nakupujem v obchode a polohlasne rozpravam co a preco to vlastne beriem a to uz je pre ludi cista psychiatria
Jé, to robím aj ja . Vačšinou mám pri sebe synčeka, tak to nie je také divné, ale niekedy som medzi ľuďmi sama a ... .
A ja som si myslela,že som už asi strááášne stará starenka,ked sa občas rozprávam s nákupom.Preto radšej nakupujem s manželom.Nie som asi blázon.Ukludnili ste ma. 
Veru, aj u mňa sú chvíle, keď nemôžem odolať pesničke, čo sa mi derie na pery - a veru sa neraz derie veľmi zvláštne - napríklad Tichá noc uprostred horúceho leta a pod. Za blázna ma síce zatiaľ nikto neoznačil, ale keď je MM doma,tak to mám zatrhnuté - on má ukrutne citlivé uši a ja zas nulový hudobný sluch.
Len nedávno som sa pýtala, či som aj inak zdravá, lebo si tiež stále pospevujem, tým svojim astmatickým hlasom alebo si "hmkám" a to hocikde. Spievam vnučke na prechádzke a stáva sa mi, že sa na mňa niekto čudne pozrie, pošlem jeden úsmev a ideme ďalej. Niekedy si pospevujem pesničky skôr pre ...násť ročných, ale potom si poviem, že je to lepšie, ako stonať a vypočítavať choroby /čo sa už v mojom veku patrí/ Spev je aj prejav radosti a som rada, že nie som v tom sama 
A že si pohmkujem hymnu,ludovky a do toho pesničky spievané v kostole.A moje dcéry na to,že aj krajšie spievali a prestali.A vraj v hviezdnej rote super star ešte taký talent nemali.
kolkokrát sa mne stane že si spomeniem na nejakú vesselú príhodu a začnem sa usmievať a to si predstav tie pohľady v obchode, v autobuse, stojím tam sama a usmievam sa, alebo istý čas neviem prečo stále mi chodila po rozume internacionála tak som si ju hmkala, ja kašlem na to čo si myslia druhí, nikomu neubližujem tak čo, dcéra si istý čas spievala melodiu takej kostolnej detskej pesničky, a nech si každý myslí svoje,
a ked niečo zabudnem v obchode kúpiť tak tiež si vynadám sama sebej vrátim sa a dokúpim, a tie pohľady si už nevšímam
najlepšie bolo ked som išla sama okolo mňa prešiel nejaký pes, mačka a ja sama pre seba aha havo, cica, to ste mali vidieť tie pohľady,
uzasne sa hned citim lepsie
Vacsina ludi, ked nema co povedat, mlci. Ale to naozaj tak?
Neviem.
Od kedy mam deti, chytilo ma spevave obdobie. To znamena, ze si kazdu chvilu ticho pospevujem, hmkam nejaku melodiu. Hlavne ked ruky robia a hlava stoji a nechce sa jej premyslat.
Spociatku, ked som skusila spievat prvorodenemu, liezlo to zo mna ako z chlaptej deky (nehovoriac o tom, ze som nepoznala ani jednu riadnu detsku pesnicku, kdezto metalicino nothing else matter by som vedela aj po gronsky pospiatky) a citila som sa pri tom absolutne neprirodzene a blbo. Ale casom to poddalo. Az privelmi. Obcas detom aj na ich otazky odpovedam v narychlo zlozenych rymoch na melodiu niektorej detskej pesnicky, ked ma vyrusia pri hmkani si (strasne ich to rozosmieva alebo naopak hneva, ze ich neberiem vazne).
Dotiahla som to tak daleko, ze sa prichytim pri tom, ze si hmkam nad pracou v robote. Pri upratovani (uplne bezne). Dokonca uz aj bez hanby na verejnosti, naposledy v knihkupectve, ked som sa zabrala nad jednou knihou.
A tu je kamen urazu.
Tie pohlady. Citate si zaujimavu pasaz v knihe, zvazujete, ci naozaj stoji za to, oplieskat na nu dvanast euro, ked v tom citite, ze na vas utkvel cisi uprety pohlad. Zdvihnete oci a stretnete sa pohladom, ktory odhaduje, z ktoreho blazinca ste usli alebo zvazuje, ze by ste sa tam mali co najskor prihlasit, nez to prepukne naplno. Lebo si tisko pospevujete na verejnosti.
Nad vyberom vhodnej latky na tricko. Nad topankami (cervene alebo zlte?). Na prechadzke s detmi. Pri zametani chodnika. Vynasani smeti. Ked vam do hlavy vlezie vtierava pesnicka.
Pritom takmer v kazdom obchode hra aspon radio, aby nebolo trapne ticho, kde sa bojite hlasnejsie zasuchotat tovarom.
Ale ked si hmkate, ste divny. Psychologia tvrdi, ze je to isty druh kompenzacie neistoty a dusevnej nerovnovahy, ak to robite nutkavo. Neviem, ci je to u mna nutkave. Robim to aj podvedome a aj ma to bavi. Spievam si rada. Osobne si myslim, ze nemam bohvieaky hlas, ale mne sa paci. A celkom si pamatam melodie a slova.
No a aby som to nejak zaklincovala, zacala som si vsimat ludi okolo seba. Vacsina naozaj mlci. Ale najdu sa aj taki ako ja. A vyzeraju uplne normalne. Vtupenku do blazinca by som im nevypisala. Chvalabohu. Nie som v tom sama.