Príčiny ľudského utrpenia

Predstavte si obrázok ťažko postihnutého novorodenca a pod ním nápis: Jemu právo na život odňaté nebolo! Takzvaní materialistickí humanisti a zástancovia interrupcií, apelujúc na city ľudí, chceli takýmto drsným spôsobom vyjadriť, že predsa len existujú prípady, kedy by bolo omnoho humánnejšie, aby sa určitý ľudský jedinec radšej nebol vôbec nenarodil.

Áno, tvárou v tvár pred tvrdou realitou extrémneho utrpenia, a zvlášť detí, sa v mnohých ľuďoch prebúdza otázka: Jestvuje na svete vôbec nejaká spravodlivosť, keď musia trpieť nevinné deti a keď si naopak očividne zlí a nečestní ľudia žijú v blahobyte, dostatku a zdraví po celý život? Ak existuje Stvoriteľ, ako vôbec môže takéto niečo dopustiť? Prečo trestá nevinných a netrestá zlých?

Ak chceme správne pochopiť problém ľudského utrpenia a zdanlivej nespravodlivosti, mali by sme si byť vedomí nasledovných skutočností:

Život má duchovný rozmer a univerzálna Spravodlivosť, ktorá v ňom vládne, zahŕňa do svojich účinkov celé naše bytie a nie iba krátky časový úsek nášho života v hmotnosti. Táto Spravodlivosť nie je teda obmedzená iba nám viditeľnou, hmotnou realitou, ktorou je obmedzené chápanie takzvaných materialistov.

No a keďže život kontinuálne pokračuje aj po našej fyzickej smrti, ak sa niekomu nedostane zákonitej a spravodlivej odplaty za zlé skutky počas jeho pozemského života, neznamená to, že tejto odplate, alebo lepšie povedané, dôsledkom svojich zlých činov trvalo unikol. To si môžu myslieť naozaj iba materialisti, ktorých duševný obzor je obmedzený iba čisto hmotným vnímaním reality a z tohto dôvodu preto ani neveria v jestvovanie nejakej univerzálnej Spravodlivosti.

Keďže ale táto vyššia Spravodlivosť, ako už bolo povedané, zahŕňa celé naše bytie, ktoré pokračuje aj po takzvanej smrti, je vskutku detinské myslieť si, že pred jej účinkami je možné uniknúť. Každého zasiahnu presne a spravodlivo, či už tu v hmote, alebo tam na druhej strane – na takzvanom druhom brehu.

Vo stvorení platí aj Zákonitosť reinkarnácie, čiže opätovného návratu ľudskej duše do pozemského tela. Univerzálna spravodlivosť zahŕňa do svojich účinkov samozrejme aj túto Zákonitosť, takže v podstate platí, že dôsledky našich zlých skutkov nás môžu zastihnúť už v tomto pozemskom živote, na takzvanom druhom brehu, po našej smrti, alebo zase tu na zemi, pri našom opätovnom návrate do pozemského tela.

No práve toto by mohol byť prípad ťažko postihnutého dieťaťa, spomínaný v úvode. Mohla by to byť jeho karma, čiže dôsledok vlastných, predchádzajúcich zlých činov. Nijaké pozemské dieťa sa totiž v súčasnosti nerodí nevinné, ako sa ľudia mylne domnievajú. Narodenie s nejakým postihnutím treba preto vnímať, ako príležitosť odčiniť si a odpykať určité previnenie prostredníctvom bolestného prežitia dôsledkov svojho minulého, nesprávneho jednania. Čiže tým, že sa takýmto deťom dá možnosť narodiť a žiť, hoci len niekoľko dní, tým sa im dá príležitosť odpykať si vlastnú vinu.

Ak chceme pochopiť príčiny ľudského utrpenia vo vzťahu k skutočnej Spravodlivosti mali by sme tiež vedieť, že nie každé utrpenie je spôsobené účinkami samotných Zákonov stvorenia, v ktorých sa napĺňa Spravodlivosť Božia. Každý človek má totiž slobodnú vôľu a ak sa na základe svojej slobodnej vôle rozhodne urobiť inému človeku niečo zlé, niečo, čím mu spôsobí utrpenie, bude toto utrpenie potom pre dotyčného dôsledkom slobodného rozhodnutia nejakého človeka a nie dôsledkom vlastného, zlého a nesprávneho jednania, ktoré nazývame karmou.

Typickým príkladom v tomto smere je utrpenie Ježiša Krista, ktoré mu bolo spôsobené jedine na základe slobodného rozhodnutia ľudí. Avšak každé zlo, ktoré spáchame na inom človeku práve zo slobodnej vôle sa v tom okamihu stáva pre nás samotných začiatkom takzvanej karmy, ktorej spravodlivé účinky nás jedného dňa celkom určite dostihnú.

Ako teda vidieť, pred dokonalým pôsobením Spravodlivosti Božej niet úniku. Jej účinky, ktorými sú v skutočnosti iba dôsledky našich vlastných činov nás nájdu všade, nech by sme boli kdekoľvek. Neunikneme im ani vlastnou smrťou. Práve naopak! Ňou im vykročíme v ústrety.

To len ľudia, vo svojej vlastnej obmedzenosti iba na hmotné stratili schopnosť vnímať pôsobenie dokonalej Spravodlivosti Božej a preto majú dojem, že neexistuje a vo svojom živote sa potom podľa toho aj tak správajú.

Keby totiž čo i len trochu tušili pravdu, nemohlo by na svete jednoducho jestvovať toľko zla. Zla, ktoré ľudia konajú v mylnej domnienke, že zaň nebudú nikým braní na zodpovednosť. Že smrťou ich život predsa končí a tým je všetko vybavené.

Nie je to ale tak! Za všetko vykonané zlo, nech už na citovej, alebo myšlienkovej úrovni, či už slovom, alebo viditeľným konaním, za toto všetko budeme prísne braní na zodpovednosť a to presne podľa miery nášho previnenia.

Pomôcť nám môže iba jediné a síce, polepšenie a trvalý príklon k dobru. Iba takýmto spôsobom budeme schopní vybudovať mocnú hradbu, ktorá nás dokáže uchrániť pred všetkými dôsledkami nášho predchádzajúceho, zlého jednania.

Konanie dobra v každej životnej situácii je teda tým najlepším, čo môžeme urobiť pre seba samých, ale samozrejme aj pre iných. Každý dobrý skutok, každé dobré slovo, každá dobrá myšlienka a každý dobrý cit sú totiž základnými kameňmi našej novej, budúcej pozitívnej karmy, ale zároveň i hradbou, na ktorej sa musia rozbiť všetky prichádzajúce spätné účinky našich vlastných, dávno minulých, zlých skutkov. Je preto vskutku vrcholne nerozumný ten, kto s konaním dobra nezačne už dnes, práve v tejto chvíli.

M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“