Súhrnná odpoveď na reakcie + jeden nový, vysvetľujúci text

Skutočnosť, že nereagujem ihneď a nepolemizujem s každým názorom diskutujúceho má svoje opodstatnenie.

Tomu, kto je otvorený a ochotný prijímať hodnoty, ktoré sa snažím sprostredkovať vo svojich textoch, tomu, kto o všetkom samostatne premýšľa a vnútorne s tým pracuje, tomu v podstate odpovedať netreba. A ak by predsa len áno, rád to urobím, pretože z jeho otázky bude určite cítiť vážny záujem po hlbšom poznaní súvislostí.

Koho však text vnútorne neosloví a začne mi ihneď vytýkať veci, ktoré sú podľa neho nesprávne, tomu by som z veľkou pravdepodobnosťou oponoval zbytočne, pretože podobným ľuďom nejde ani tak o poznanie pravdy, ako iba o presadzovanie vlastných názorov a osobného pohľadu na vec.

Uvediem príklad: Človeku, čo i len trochu pozornejšie čítajúcemu môj text musí byť na prvý pohľad jasné, že nie som jehovista.

Niektorí ma k nim však i napriek tomu pripočítali,pretože je to tak určite pohodlnejšie a hlavne pri tom netreba príliš veľa myslieť.

Malo by sa zmysel s týmito ľuďmi o niečom prieť? Podľa mňa nie.

V tejto súvislosti by som rád voľne citoval zopár myšlienok: Pravda sa má dávať iba vážne hľadajúcim! Nemá byť nikomu ponúkaná, ani podsúvaná, pretože by to budilo dojem, akoby Pravda potrebovala ľudí.

Pravda však ľudí nepotrebuje! Ľudia potrebujú Pravdu! Sú to teda jedine oni, ktorí sa musia o Pravdu snažiť a usilovať.

Moje texty sú textami duchovného druhu. Vnútorne pohnú iba tými, ktorí ešte v sebe majú živého ducha a živé cítenie. Tí však, ktorí si tento poklad zasypali prepestovaným rozumom, tí práve pre svoj rozum, ktorí sa im stal modlou, nebudú môcť ničomu porozumieť.

V jednej z reakcií bolo spomenuté, že ak by mi niečo začal vysvetľovať súčasný vedec, nič by som nerozumel. V podstate tým chcelo byť naznačené, že zo svojimi prebujnelými rozumovými mozgami sú dnešní vedci na špici v hierarchii ľudského vedenia. Kam sa na nich hrabe obyčajný neštudovaný človiečik?

Opak je ale Pravdou! Vo stvorení je totiž omnoho cennejší človek, ktorý sa vie čisto radovať z nádhery poľných kvetov, ako ten, kto vie všetky ich latinské názvy a je ich schopný zatriediť do príslušných druhov a pod druhov.

Zo skutočného, čiže duchovného pohľadu, stojí teda takýto špičkový vedec so všetkými svojimi poznatkami, ale žiaľ, zo zasypaným cítením duchovne omnoho nižšie, ako obyčajná starenka z dediny. K skutočnej Pravde totiž nemožno dospieť prostredníctvom rozumovej zložitosti, ale jedine cez citovú vrúcnosť. Rozum tu nevyhnutne musí hrať až druhé husle.

Veď sa napríklad i vraví, že všetky skutočne veľké veci sú jednoduché. To iba človek si všetko urobil tak prehnanie zložitým, že sa nakoniec on sám stal obeťou tejto zložitosti, predstavujúcej slepú uličku vo vzťahu k skutočnému poznaniu stvorenia.

Načrtnutý problém je skutočne problémom veľmi vážnym a preto, pre jeho aspoň čiastočné objasnenie pripájam článok s názvom: Diagnóza vnútorného stavu ľudstva: Mozgové zmrzačenie!

M.Š.

Diagnóza vnútorného stavu ľudstva: Mozgové zmrzačenie!

Snáď naozaj neuveriteľné a prekvapivé tvrdenie, ale žiaľ, a to je naozaj mimoriadne smutné, tvrdenie pravdivé. Lebo skutočne, z hľadiska prirodzeného vývoja ľudského druhu na zemi, vlastní naprostá väčšina súčasnej populácie zaostalý a nenormálne vyvinutý mozog.

Ako k tomu došlo? Ako sa to prejavuje a aké to má a ešte len bude mať pre nás dôsledky?

Najvnútornejším jadrom a pravou podstatou každého človeka je duch. Materialistická časť čitateľov, ktorá bude mať tendenciu podobné tvrdenie okamžite odmietnuť, by sa práve preto mohla hlbšie zamyslieť nad nasledovnými slovami:

Keď vravíme: moje auto, môj dom, moje telo, môj rozum, kto je skutočným majiteľom všetkého? Nie je tým je predsa jasne povedané, že moje telo a ani môj rozum nie som „ja“, pretože sa s nimi vôbec nestotožňujem? Všetko toto však patrí jedine nášmu duchu! On je v skutočnosti majiteľom auta, domu, tela, rozumu, mozgu, atď., ktoré používa iba ako svoje pomôcky. Každý ľudský duch, prichádzajúci do hmotnosti, totiž dostáva spolu s pozemským telom množstvo darov, pomocou ktorých sa môže plnohodnotne prejavovať v hmotnom svete. Duch samotný však vždy zostáva tou najvyššou životnou hodnotou, ktorú máme a ktorá samozrejme nezaniká ani po opustení pozemského tela presne tak isto, ako nezanikáme, keď odchádzame z domu, či auta.

No a duchu, čiže nám samotným, bol taktiež darovaný aj veľmi jemný a dokonalý nástroj, ktorým je ľudský mozog. Mozog je uspôsobený tak, aby dokázal prijímať podnety ducha, čo je úlohou takzvaného malého mozgu. Po primeranom spracovaní citového podnetu ducha malým mozgom je tento vnem ďalej posunutý takzvanému veľkému mozgu, ktorý má svojim uspôsobením tie najlepšie predpoklady, zrealizovať a vtlačiť tento podnet do hrubej hmoty. Toto je spôsob, ktorým má prebiehať prirodzená komunikácia medzi duchom človeka a jeho hmotným nástrojom – mozgom a jedine týmto spôsobom sa môže duch v hmotnosti plnohodnotne prejavovať.

No a pomaly sa dostávame k jadru celého problému, pretože už v spomínanom členení mozgu na „veľký“ a „malý“ spočíva nezvratný dôkaz zločinu, spáchaného ľudstvom na svojom, pozemsky najdokonalejšom a nejemnejšom telesnom orgáne. Ak by sa totiž vývoj uberal harmonickým, správnym a prirodzeným spôsobom, celkom logicky by musel byť aj náš mozog úplne rovnomerne a harmonicky vyvinutý. Avšak rozdielnosť vo veľkostiach jednotlivých častí mozgu je práve naopak, priam do očí bijúcim dôkazom disharmónie a vzniku niečoho, veľmi nezdravého.

K tragickému zvratu v prirodzenom, zdravom a normálnom vývoji došlo kedysi veľmi dávno, pred mnohými stáročiami a to v momente, kedy ľudstvo uverilo v silu a v neobmedzené schopnosti vlastného rozumu. A tento rozum, čiže prísne vzaté, iba nástroj ducha, bol postavený vyššie, ako duch samotný. To znamená vyššie, ako naše najvlastnejšie „ja“.

Tým došlo k narušeniu zdravej spolupráce medzi dovtedy ešte harmonicky rozvinutými časťami mozgu a vznikajúca, prehnaná dominancia rozumu sa potom postupne začala prejavovať aj fyzicky. Nie samozrejme za desať, ani za dvadsať rokov, ale v priebehu viacerých generácií. Postupne a nebadateľne dochádzalo k nadmernému zväčšovaniu objemu rozumovej časti mozgu a naopak, k zmenšovaniu a chradnutiu nedostatočne stimulovaného, malého mozgu. Lebo v prírode je to už raz tak – čo nie je primeraným spôsobom namáhané, začne časom celkom určite slabnúť a zakrpatievať.

Duch človeka, čiže jeho vlastné „ja“, prejavujúci sa prostredníctvom citových podnetov malého mozgu, bol teda postupne utláčaný a odsúvaný do úzadia a jeho miesto neoprávnene zaujala druhoradá, menejcennejšia a v skutočnosti iba službe duchu určená zložka ľudskej osobnosti – rozum! Zo sluhu sa tak stal pán a z pána naopak sluha, otrok a väzeň.

Avšak iba duch, prichádzajúci do hmotnosti z duchovných Výšin a teda neoddeliteľne spojený s Výšinami, má práve prostredníctvom tohto spojenia aj v hmotnosti schopnosť formovať všetko smerom nahor, smerom k Výšinám, odkiaľ on sám pochádza. To znamená, k čoraz väčšej dokonalosti, ušľachtilosti a nádhere.

Rozum, ako produkt hmoty samozrejme „rozumie“ hmote omnoho lepšie, pretože z nej povstal, s ňou je úzko zviazaný a na ňu je upnutý. V tom spočíva jeho prednosť, ale aj jeho obmedzenie. Lebo keby snáď aj veľmi chcel, jednoducho nedokáže povznášať veci okolo seba nahor a k dokonalosti, pretože z povahy svojho druhu túto schopnosť v sebe v podstate nemá. Obrazne povedané: oči rozumu sú neustále upreté nadol – do hmoty, kým oči ducha vzhliadajú nahor, k Výšinám a ku Svetlu, k jeho rodisku a domovine, odkiaľ on sám pochádza.

Ukážme si však teraz úplne konkrétne, ako sa táto zhubná nadvláda rozumu prejavovala počas celej histórie ľudstva. Je to totiž tak nápadné, že je až zarážajúce, prečo na to ľudia doposiaľ ešte neprišli.

Dejiny národov zeme sú poznamenané neustále sa opakujúcim procesom vzniku, vzostupu a pádu rôznych ríš, civilizácií a spoločenských systémov. Padol staroveký Egypt, padlo Grécko, Rím, padla veľká Morava, ale i Rakúsko – Uhorsko, padol fašizmus, komunizmus a bezpočet iných, politických, štátnych a územných útvarov. Tento proces sa opakuje v mnohorakých formách a so železnou pravidelnosťou, avšak vždy z jednej, jedinej príčiny.

A tou príčinou je bláznivá viera v neobmedzené možnosti ľudského rozumu. Nepochopiteľná a bláznivá viera v niečo, čo jednoducho nemá schopnosti, ani predpoklady usmerňovať pozemské dianie nahor, na bezpečnú cestu k trvalému a neprerušenému vzostupu. Z dôvodu svojej, už spomínanej obmedzenosti a zahľadenosti smerom nadol, môže preto rozum a jeho otroci dosiahnuť vždy iba istú, presne vymedzenú hranicu, po prekročení ktorej, so železnou pravidelnosťou, nasleduje iba jediné – pád!

A čo súčasnosť? Je žiaľ nanajvýš nelichotivá, pretože stáročia pokriveného vývoja spôsobili, že našu planétu dnes obývajú ľudia, ktorí už jednoducho nemôžu byť považovaní za normálnych. Chýba im totiž primeraný vývoj jednej z hlavných častí mozgu a žiaľ, túto svoju obmedzenosť si už ani neuvedomujú. Ba práve naopak, priam geometricky rastie ich domýšľavosť a slepá viera v neobmedzené možnosti vlastného rozumu. Lebo aj v tom spočíva zákonitosť: Čím je totiž niekto obmedzenejší, tým má o sebe vyššiu mienku.

No a títo domýšľaví ľudia so zmrzačenými mozgami veľmi radi a vysoko vyzdvihujú výdobytky takzvanej modernej civilizácie pričom netušia, že ak by vývoj išiel správnym spôsobom a my by sme dokázali „preduchovniť“, čiže podnetmi ducha prežiariť svoj rozum, dalo by sa vykonať mnohonásobne viac.

Avšak podobní ľudia hľadia zvysoka na normálneho človeka, čiže na jedinca, ktorý si ešte zachoval aspoň čiastočnú funkčnosť malého mozgu a je teda schopný vnímať a chápať duchovný rozmer bytia. Lebo nakoľko oni sami už túto schopnosť nemajú, považujú všetko, čo úzko súvisí s duchovnom, za výmysel a poveru. Takíto ľudia sa hrdo vyhlasujú za materialistov, čo však v skutočnosti nie je žiadnou chválou, ale iba žalostným svedectvom zmrzačenia vlastného mozgu.

Ako to ale všetko musí skončiť? Tak, ako doposiaľ vždy: zrútením! Kým však pád všetkých doterajších ríš, vlád a systémov bol vždy spravidla iba katastrofou lokálnych rozmerov, bude to, k čomu sa krok za krokom slepo blížime, vzhľadom k súčasnej celosvetovej ekonomickej zviazanosti, zrútením obrovských, až gigantických rozmerov. Bude to však zrútenie, ktoré vo svojich troskách naveky pochová všetku chorobnú domýšľavosť ľudského rozumu, aby už viac nikdy nepovstala. Následná, nová doba, bude dobou vzkriesenia ducha, dobou nového, prirodzene a zdravo sa vyvíjajúceho, šťastnejšieho ľudstva.

Čo však máme, robiť dnes, v tejto situácii? Vari iba so strachom a hrôzou očakávať nadchádzajúce udalosti? Určite nie! Každý z nás môže vo veľkej miere prispieť k zmierneniu dôsledkov toho, čo by muselo prísť, ak sa nezmeníme. Ak sa nezmeníme! To ale znamená, že ak by sme sa predsa len ešte dokázali zmeniť, všetko sa môže vyvíjať úplne inak a k popisovanému zrúteniu nemusí vôbec dôjsť. Alebo aspoň nie v takej miere.

Ako a v čom sa teda máme zmeniť? V prvom rade by sme mali vyvinúť čo najintenzívnejšie úsilie o vydobytie si pravého človečenstva, to znamená, úsilie o nadviazanie strateného spojenia s vlastným duchom, ktorý sa prejavuje citovými podnetmi „malého“ mozgu. K tomuto cieľu vedie iba jediná cesta. Je ňou pevné chcenie k dobru a neutíchajúca snaha o zachovávanie čistoty svojich myšlienok.

Ak v tomto úsilí človek nepoľaví a neochvejne v ňom zotrvá, bude sa hrubá a doteraz nepriepustná, rozumová bariéra, oddeľujúca ho od podnetov jeho vlastného ducha čoraz viacej stenčovať, až sa nakoniec stratí úplne. Páska zrazu spadne, človek nájde spojenie s duchom a začne všetko okolo seba vnímať úplne inými očami. A až týmto novým nazeraním na svet sa stane opäť plnohodnotnou bytosťou, správne stojacou vo stvorení. Stane sa človekom citu, opätovne spojeným s Výšinami, využívajúcim svoj rozum iba ako nástroj. Človekom, už dnes formujúcim život vôkol seba po novom, omnoho lepšie, krajšie a dokonalejšie, ako tomu bolo doposiaľ. Z celého srdca preto zaželajme nášmu národu i celej zemi čo najviac takýchto ľudí.