Kamilka vnimam to dost podobne ako ty. Prave kvoli spominanemu televiziu takmer vobec nesledujem. Tym ktori ju sleduju odporucam s tymto zlozvykom na chvilu prestat a potom sa na jednotlive spominane relacie pozriet po dlhsom case znova. Budu sa sami cudovat, preco sa im vlastne do teraz zdali putave. Vsetky relacie, ktore si spomenula su robene primitivnym sposobom, emocie sa v nich bicuju nasilu a jednoduchsi ludia im na to skocia aj s navyjakom. Slovensky divak je strasne nenarocny a nerozhladeny. Je to tragedia.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Osobne som veľmi emotívny človek, ale čo je veľa to je moc.
V závere zimy doťahujem resty pri pletení. Aby som nesedela len tak naprázdno zvyknem si k tomu zapnúť telku, ktorú inak skoro vôbec nesledujem. Istím, to väčšinou nahratými filmami, kde si reklamu pretáčam. Ale stane sa, že pozeráme niečo v priamom prenose a je to des a hrúza. Nejdem riešiť reklamu, z toho televízie žijú, aj keď pozeranie akéhokoľvek programu sa už stáva skúškou božskej trpezlivosti.
Mám na mysli, predovšetkým upútavky na rôzne TV programy. Nepíšem už vôbec o tom, že tieto programy sú pretlakom emócii, asi ťažko pozitívnych. Také si nezapnem ani náhodou. Stačí, keď si chcú deti pozrieť Hary Potera. Minimálne štyrikrát vidia srdcervúcu upútavku na Modré z neba, prípadne extrémne napätú Zámenu manželiek, alebo aj aj.
Naše cukrárky sa sťažujú, že nová relácia na Jojke o tortách je tiež len o umelom stupňovaní napätia ..., emócii.
Včera som začala pozerať reláciu Premeny, však aj ja chcem schudnúť. Po chvíľke mi z nej bolo zle. Nie z toho 220 kg chlapa, ktorý sa chcel zmeniť, ale z podania celej relácie. Časti, ktoré boli dramatické a bolo ich aj tak dosť, pre istotu zopakovali dvakrát. Toto už bolo veľa aj na koňa. Zabalila som to a radšej sledovala reláciu o varení.
O televíznych správach ani nehovorím. Nepozerám ich, to len občas drahý v mojej prítomnosti a ja utekám kade ľahšie.
Uvedomujem si, že keď ma také rozčuľuje nemám to sledovať. Váčšinou ani nepozerám, len úplne sa tomu nevyhnem. Stačí ak pri mne v obývačke pozerajú niečo, deti, manžel.
Prečo je tomu tak? Prečo sa pozornosť ľudí dobíja cez boľavé a vyhrotené emócie? To sme už tak otupení (nikoho nechcem uraziť), že je potrebné ísť do takých extrémov aby nás niečo upútalo.
Dievčatá, ako to vnímate vy?