Karol

Keď sa Karol narodil, jeho brat Vlado mal štyri roky, matka 36 a otec ešte o 10 viac. Boli dlho a túžobne očakávanými deťmi. Vlado bol ten, čo vždy poslúchal, pomáhal, bol slušný a mamičkin. Karol mal všetko dovolené, on bol ten ktorému sa zvlášť kupoval salámik, klobáska, zákusok.... On nič robiť nemusel.
Vyštudoval stavebnú priemyslovku a s otcom začal chodiť na fušky. Ako správni chlapi aj do krčmy a samozrejme na futbal. Futbal bol Karolova láska, aktívne hrával, bol brankár.
Na žiadosť rodičov skúsil aj vysokú školu, vydržal až 1 semester. Futbal ho bavil, ale asi by ho neuživil, lebo oveľa radšej mal alkohol a kamarátov. Otec mu vybavil pekné teplé miestečko, vozil sa po celom kraji, kontroloval a nastavoval váhy. Samozrejme vyberal pokuty.
Oženil sa s Lenkou, asi dva roky po svadbe sa im narodila dcéra, o tri roky neskôr syn.
Len Karol sa čím ďalej radšej pozeral na dno pohárika. Ako deti rástli, rástla aj jeho závislosť na alkohole. V práci mu bolo dobre, boli tam všetci rovnakí. Pri vyberaní pokút sem-tam zabudli odviesť peniaze podniku a radšej ich prepili. Koruna ku korune... Jedného dňa to prasklo. Zlízol si to Karol. Bol odsúdený, musel ísť na liečenie a peniaze splácať niekoľko rokov. Od väzenia ho uchránili Mečiarové amnestie.
Karol sa otriasol.... Chvíľu sa tváril, že nepije. Našiel si novú prácu. Ako cestár. Žiadna funkcia, nič... Od rána do večera kopal, kopal... a pil. Deti vyrástli a bol v tom istom kolotoči ako predtým. Ráno vstal akože do roboty, o dve hodiny bol doma – napitý! Poobede odišiel znovu...
To už sa mu dcéra vydala, narodil sa mu vnuk. Manželka sa sním roviedla. Ale on nič. Až keď ju napadol a ona si zbalila kufre a viac sa nevrátila, pochopil. Ale už bolo neskoro. Pomaly upadal. Pil a nejedol, chradol, neliečil sa....
Ostal v byte spolu so synom, ktorý naneho kašľal, správal sa len tak, ako jeho otec po celé tie roky...
Karol, ktorý bol chlap ako hora, ostal zrazu ležať v ukrutných bolestiach, nemohol sa postaviť, ani ísť na WC...
Ostal sám.
Zľutoval sa nad ním syn a Karolov brat. Volali k nemu doktora (chodil každý deň), vybavovali nemocnicu... Z chlapa ostala troska. Nožičky mal ako dieťa. Mal zaseknutý nerv a na nohe otvorenú ranu – v nej zlatého stafilokoka.
Pol roka trvalo, kým sa dal dokopy. Išiel na liečenie. Od života dostal ďalšiu šancu. Viem, že piť neprestal, ale snáď pochopil, že život je krátky.
A že ostane sám ako prst, keď mu bude znovu prednejší alkohol.