A čo bolo ďalej?

No ďalej bol víkend 16 a 17.12.

Môj klasický víkend celý rok vyzeral hodne podobne. A nebyť kovidu, asi by vyzeral tiež - stála by som s rukavičkami v rukách, úsmev od ucha k uchu a nakladala striedavo na tanierik alebo do krabice zákusky. Lenže s kovidom, kedy neviete, či už ste negatívny sa kalkuluje ťažko a tak som v ten deň so 48hodinovou negativitou mala za úlohu len hodinu pomôcť pri rozbehu a keď bolo všetko v cajchu, že len mám kúpiť sendviče na zajtra a mám ísť chillovať.

Hmmm - rezala som kruháč pri pekárni. 8,53 a sobota.

Škoda, že som to nevedela skôr. Mohla som ísť do Viedne. Lebo však som snívala, že toho roku tam nakuknem. Škoda, že som to nevedela skôr, že už som negatívna, naplánovala by som si to.

A keďže ja som strelec a strelec strelí a až potom premyslí, spolu s vyhodeným blinkrom mi skrsol v hlave úúúúžasný nápad. V štýle hesla - kedy keď nie teraz? Som zaparkovala pred pekárňou a naťukala do apky ŽSSK Trenčín - Viedeň. No. O 20 min vlak nestíham - to viem isto. Ale o 40 ide ďalší. Jako. Však mne v podstate nič nechýba. Olvejs redy. Však zo mňa bol nejaký pionier!

A tak som rýchlo vyplatila 2 sendviče, zaistila si odvoz na stanicu - lebo inak by zostalo auto na stanici celý deň, schmatla doma čapicu, vycikala sa (aj ruky som si teda umyla však) , bozkala Zet na ňufák a už ma nebolo. Na stanicu som dorazila 8minút pred odjazdom vlaku. Kúpila lístok a nasadla. A už to išlo nejak samo. Bratislava - meškanie vlaku do VIedne - narvaný vlak do VIedne a nekonečnáááááááá cesta. A konečne - hlavná stanica Viedeň.

Keď som sa konečne vymotala von, nemala som ani šajn kam idem. Išla som proste ulicou. A doteraz ani nejak netuším kade som chodila a kde som bola. S istotou viem pomenovať Kostol sv.Karola a vianočné trhy pred nimi. Nejak sám od seba sa mi postavil do cesty Sacher hotel a ja som si splnila ďalší sen. Dala som si originál sachertorte, sacher kafe a cuveé. A ešte som to zazdila teda Esterházy rezom. Za 8,50€. Skoro som sa zgrcala od toľkého sladkého, ale teda - to už nevstanem, aj keby mi gombík na sukni odletel na ten krištáľový luster a rozbil ho na cimpr a campr. Ja to zjem a BASTA.

Aj som zjedla.

Spiatočná cesta bola plná emócií a zážitkov.

Nielen pre vianočnú náladu, svetielka, ktoré vystriedali denné svetlo a moju šeroslepotu.

Ono to zazdila ešte aj na 15% nabitá baterka telefónu. Šak ja nevedela kde som. Ani kam idem. A už vôbec nie ako sa tam dostanem!

Ale!!! Našla som. Ani neviem a netuším ako ale obrovské QBB si ma pritiahlo k sebe.

16,52 som vchádzala do stanice. Ešte kúpiť nabíjačku - ktorá mi mimochodm až po presadnutie na rýchlik z Bratislavi bola naprd, ale tak potom apgrejdla 6% na 60% za hodinku niečo. Rýchlo očko na tabuľu objazdov, á 4B, šprinty na správne nástupište, schody po 2 smerom nahor a už 17,12 som sedela v teple. O 5minút som zakývala Viedni, odškrtla som si splnené dva sny a bolo.

Joj a dala som si jednu bonusovku k tým snom.

A to ma vlastne presvedčilo, že Vianoce sú proste Vianoce. Človek nejak dúfa v zázraky, všetko sa nejak nakoniec na dobré obráti a vieme si povedať, že vlastne v živote sa mi dejú len dobré veci.

Ako som vyšla z kostola sv.Karola, kde som si trochu pomeditovala, kus poplakala, zapálila sviečočky, hľadala Boha, odpovede a nádej, zrazu som v tom parčíku kúsok od trhov začula hudbu.

Druhý valčík. A ja som mala strašnú chuť tancovať. Nie preto, že tá hudba bola podmanivo krásna. Ale proste preto, lebo život je úžasný a nie je nič krajšie ako ho pretancovať. A tak som začala tancovať. Neviem, kto si čo o mne myslel. Točila som sa aj s mojou sukňou až po zem, šla valčíkový trojtakt dopredu, do strán až som sa dostala k pánovi, čo práve dohral. Zaťapkala som mu, poďakovala, hodila 2éčka na čaj a vysmiata ako kakabus našla to, po čo som vlastne do Viedne prišla.

Šťastné a veselé. A hlavne plné nádeje.