Ako biele holúbky, čo prileteli bezradnej Popoluške na pomoc

Dlho som sa v myšlienkach chystala na túto akciu. ktorá za posledné dva roky vždy stroskotala z objektívnych príčin. Preto som si minulý týždeň dala za povinnosť číslo JEDNA konečne odštartovať "jarné strihanie ovocných stromov".

Na internete som postupne presondovala všetky možné kombinácie na vyhľadanie nejakej firmy alebo jednotlivcov, ktorým by som preposlala objednávku s požiadavkou a adresou mojej záhradky. Buď som vstupné informácie zadávala nesprávne alebo podobné inštitúcie či jednotlivci v danej oblasti kompletne vymreli.

Ako náhradnú alternatívu číslo DVA som zvažovala osobnú účasť na nejakom rýchlokurze. S vedomím, že tie moje stromy tak či tak trpia a pravdepodobne sa potešia akémukoľvek strihu. Od kohokoľvek. Teda i greenhorna ako som ja.

Lenže oni nevymreli iba "kaderníci" konárov a haluzí, aj po kurzoch sa akoby zľahla zem. Čo sa ale nevytratilo zo stránok internetu, bola informácia, že strihanie je od 1.marca do októbra zakázané pod hrozbou pokút. Vysvetlenie neznalým... vtáci sa vracajú do korún listnáčov, aby rozšírili svoje rady o novú čvirikajúcu generáciu, nuž im neradno narúšať vyhliadkové lety k potenciálnym domovom.

Ups... a nastal problém. Ako nepresunúť akciu znovu o ďalší dlhočizný rok, keď mi na jej zrealizovanie zostáva iba jeden predĺžený víkend.

Popri bleskovom hľadaní online kurzov a ubytovania som si vybavila i voľno v robote. Niekoľkokrát pozorne prezrela videá, vytlačila na papier najdôležitejšie body z dostupných postupov, nabehla do obchodu so záhradkárskymi potrebami, kúpila pílku, nožnice a...a...a...

Podľa predpovede počasia malo byť v stredu pekne, vo štvrtok super pekne, v piatok dážď a v sobotu sneh.

Podľa informácii na nete sa neodporúča strihať v daždi. Keď som si túto odbornú radu skombinovala s otváracími hodinami zberných surovín, kam som plody svojej činnosti mienila odvážať, vedela som, že zasa raz budem makať ako fretka.

No to som ešte netušila, že i tá fretka je vlastne lenivec vzhľadom ku tomu, ako nečakane sa situácia vyvinula neskôr...

Do dedinky v kopcoch Bavorského lesa som dorazila v stredu okolo tretej poobede.

Už len pohľad na stromy z diaľky mi navrával, že tie moje zarastené jablonky a hruška (slivku mi rady z internetu odporúčali tentokrát nechať na pokoji) sa ani len trochu nepodobajú exemplárom, čo boli použité ako ukážkové vzory na online kurzoch. (Asi napíšem dotyčným inštruktorom, aby výuku rozšírili i o tie rokmi zarastené druhy.)

Keď som sa trochu neskôr telefonicky podelila o svoju skúsenosť s bývalým spolužiakom, začal sa smiať. Vraj čakal iba na tú jednu jedinú vetu o "rozdielne vyzerajúcich" stromoch. On sa zúčastnil kurzu osobne a doma v záhrade zistil, že pestuje nejaké inak rastúce odrody.

Nuž ale 200 km som predsa necestovala nadarmo! Vzala som pílku, nožnice a začala orezávať a strihať to, čo som identifikovala ako "na orezanie vhodné". Nech ich aspoň trochu odbremením pred nastávajúcou sezónou.

Na štyri stromy som si ako tak laicky trúfala, no pred najmohutnejšou z jabloní som jednoducho kapitulovala. A práve tá by potrebovala zostrihať asi najviac!

Štvrtok bol presne taký, ako ho ohlásili v predpovedi počasia. Nádherne slnečný. Až tak, že som pracovala bez bundy, iba v pulóvri. Na striedačku som pílila konáre a po istom množstve ich rozrezávala na veľkosť, ktorá sa vmestila do vreca na odpad.

V ten deň sa úplnou náhodou nachádzali v dedinke i susedia, ktorých som spoznala, keď mi posledne poskytli nezištnú inštruktáž s následnou pomocou pri kosení. Porozprávali mi, čo majú nového, vypočuli si, čo mám nového ja a zasa sa pobrali ďalej.

Bolo čosi po štvrtej, ja som sa pasovala s najspodnejšou hruškou, keď sa mi opäť za chrbtom ozvali nejaké zvuky.

Otočila som sa a prekvapene hľadela na dvoch mládencov zo susedstva. Z videnia som ich poznala. Po minulé letá som ich párkrát videla preháňať sa po ulici, no vtedy to boli o dva roky mladší šarvanci. Deti.

Ten, čo stál bližšie ku mne, sa tak podivuhodne milo usmieval.

Hľadela som na nich ako na zjavenie a nechápala, čo odo mňa chcú. V rukách držali velikánske nožnice a pílky. V prvom momente mi napadlo, že mi ich možno chcú požičať, lebo sú lepšie než tie moje.

- Môžeme ti pomôcť? - spýtal sa.

- ???

- Ostrihať stromy - doplnil na vysvetlenie.

- A vy to viete? - vyjachtala som, lebo mi v danom okamihu neprišla na um žiadna lepšia odpoveď.

- Mhm - prisvedčil.

- A vy mi chcete pomôcť? - zopakovala som neveriacky jeho návrh.

- Keď môžeme...

- Ak vám to dovolia rodičia, ja budem iba rada. A ako sa voláte a kde presne bývate?

- Ja som Luca a toto je Mohamed. Som z domu odnaproti a on býva v tom na konci ulice.

- Teší ma, Katarína.

Vzápätí si podelili stromy.

Luca sa vyšplhal na tú najväčšiu jabloň, Mohamed sa pobral ku tej najvzdialenejšej.

- Nepotrebuješ rebrík? - spýtala som sa s miernou obavou v hlase. Predsa len dieťa školopovinné, s pílkou v ruke a na mojom najmohutnejšom strome.

- Kdeže... ja radšej takto - odvetil tarzanovsky isto, prezrel si konáre a pustil sa pilovať jedna radosť.

O čosi neskôr vyšla z domu odnaproti jeho mama. Zdraviť sme sa zdravili už predtým, no teraz sa mi predstavila aj menom a prehodila pár slov. Nakoniec ešte dala niekoľko inštrukcií synovi - čo/kde/ako pilovať a nechala nás pracovať ďalej. Krátko nato šla okolo i Mohamedova mama. Obom som im pochválila mládencov a spýtala sa, či ich za pomoc môžem pozvať na večeru do miestnej reštaurácie.

A tu dochádza ku situácii, že kým som pilovala sama, makala som sťa fretka. Keď ale začali pilovať aj oni, potrebovala by som ešte desať ďalších fretiek na následné triedenie toho, čo padalo na zem.

Na chlapcoch (ôsmak a deviatak) bolo vidno, že majú radosť zo záchrannej misie.

- Tie stromy to už súrne potrebovali - skonštatoval Luca a ja som neodporovala. Naopak, súhlasne som pritakala.

Počas večere som sa okrem iného dozvedela, že kdesi v miestnom lese si práve stavajú už x-tý dom v korunách stromov, že ho musia rýchlo dokončiť, než začne snežiť, že Mohamed pochádza zo Sýrie z oblasti posledného zemetrasenia, že...

Na druhý deň, keď sa vrátili z lesa od svojej stavby, znovu prišli s pílkami za mnou.

Poďakovala som sa im a povedala, že vzhľadom na otváracie hodiny v zberných surovinách a môj neodkladný návrat nazad do práce už nemám možnosť pokračovať v pilovaní. Už môžem iba skracovať konáre zo zeme a odvážať ich do zberu. Ak mi s tým pomôžu, budem tiež rada. No oni chceli dokončiť načatú robotu.

A tak okrem toho, že dokončili všetky stromy, postavili ešte pod strechu garáže stanovisko, kde pekne poukladali zvyšky svojej práce. Že tie tam môžem nechať stáť do budúcej návštevy. Keď sa prišli so mnou rozlúčiť, zbehla som ku autu a do rúk im obom strčila bonbonieru so zaslúženou odmenou. Tentokrát boli prekvapení oni. Moje "biele holúbky", čo mi prileteli na pomoc.