Ako sa hra na prípravu obeda zmenila...

Nuž konečne už aj ja môžem pozitívne napísať ... krásny deň s dcérkou som si užila. I keď na začiatku to vyzeralo všelijako. Odkedy chodí do školy, po vyučovaní a hlavne cez víkendy dostáva prevelikú chuť hrať sa /predtým ako škôlkárka sa cez deň pohrala v škôlke a doma sa buďto nudila alebo si nechávala púšťať rozprávky/, lenže väčšinou si vyžaduje spoločnosť pri hraní . Najviac času jej venoval pri hrách mladší syn, vedel s ňou ešte manipulovať , takže ho to bavilo, ale odkedy sa aj ona viac presadzuje, tak to už nie je taká sranda . Ešte spoločenské hry zvláda aj starší "dospelák", ale barbienu do ruky nechytí ani za nič a plyšáka nápodobne , takže repertoár je výrazne obmedzený . Zväčša situáciu zachraňuje manžel, keď je doma a maličká ho vie citovo vydierať, ale sú aj dôležité práce, ktoré sa do nemoty odkladať nedajú, takže... dnes si postriehla na mňa .

Do kuchyne prišla s otázkou, dokedy budem vypekať torty a zákusky, pretože nemám kedy sa s ňou pohrať. Tak som jej vysvetlila, že to je zatiaľ moja jediná robota, ktorú mám a za ktorú mi aspoň troška platia a popri tom jej môžem odpovedať, prípadne obslúžiť ju.
Druhá otázka bola, dokedy nebudem musieť variť, žeby sme sa dnes spolu pohrali... no, to by som aj ja rada vedela , kedy sa o varenie postará niekto iný /len či by sme sa aj najedli a či by hrnce boli i naďalej použiteľné /.
Keďže sa s ňou nedalo "ani z voza ani na voz" na obed čakali traja hladní chlapi, tak som musela zmeniť taktiku a zapojila som ju do varenia. Tak, maličká pomáha veľmi rada, takže aj teraz sa hrnula s radosťou: umývala zeleninu do polievky, ktorú som ja čistila, za pomoci mojej asistencie ju v robote aj nastrúhala. Sledovala ako trepem sneh nad parou a ako narastá, potom prisýpala cukor - za odmenu jej zostali metličky z mixéra pooblizovať /moja najobľúbenejšia činnosť v detstve v kuchyni / a keď som sneh na plech rozotierala, pozorne striehla, aby jej na lopatke dosť na oblizovanie zostalo . Odsledovala mäso v hrnci, či sa dobre opeká, prisypala ryžu do hrnca, pomiešala aj podľa inštrukcií ju dochutila, striehla na vodu na cestovinu, či bublinkuje a potom dinosaurov /cestovina , ktorú si vybrala/ hodila do hrnca. Prestrela, pričom si zopakovala matematiku - musela do piatich dorátať , precvičila si čo je vpravo aj vľavo /ako ukladala príbory/...
Skrátka sa jej tak zapáčilo pomáhať, že do večera opakovala otázky typu: "Aj zajtra budeme variť?" alebo "Kedy pôjdeš variť?" No bolo mi to treba? Ale nie, ja som rada, že takú sladkú kuchtíčku mám...
Ako bonus okrem maškrtenia mala aj o zábavu postarané: najskôr sa mi zlomila zápalka pri škrtnutí a horiaca hlavička letela na plech... malá sa rehotala a hneď sa šla podeliť o tú srandu. Potom sa mi chňapka od horáka chytila, keď som miešala ryžu... to si skoro cvrkla do nohavíc , keď ma videla ako hasím.
A po tomto zážitku ma napadol podobný... piekla som si korpusy na papieri na pečenie. Nechala som si ich chladnúť položené na tanieri na najmenšom horáku. Hneď vedľa som si zapálila ten najväčší horák a otočila sa do skrinky po hrniec. Keď som sa otočila späť, papier už blčal. Ja, žena činu, som ho sfukovala ako sviečku na torte. Vtedy vošiel do kuchyne manžel , ja otočená chrbtom, on počul len: "Fúúú, fúúú..." ako som fúkala na oheň a s kľudom angličana sa spýtal, čo to robím. Ja som sa otočila, na rukách chňapky, tanier v rukách a horiaci papier . Dosfukovala som ho úspešne a spýtala som sa naspäť: "No čo asi? " Nezmohol sa na slovo ... Potom som ho ešte upozornila, že keď hasím, aby sa ma na nič nepýtal, lebo nemôžem naraz fúkať a aj odpovedať , poučka roka