...alebo ako to dopadne, keď človek pozerá filmy, zvlášť taký Šiesty zmysel mu utkvie v pamäti a láme informáciu zo štvorročného dieťaťa. Je aj možné, že budem písať chaoticky... neviem, teraz.
Boli sme na pohrebe v sobotu. Všetko bolo oukej, pochovali sme, posedelo sa, vrátili sme sa okolo polnoci.
Mám jednu poslednú skúsenosť, na ktorú som nebola zvyknutá. Nikdy predtým sa mi to nestalo, myslím si, že som dosť racionálny a praktický človek. Nikdy som sa nezaoberala žiadnym duchovnom a v duchu toho, úplne vážne teraz, som žila. Nikdy som sa nezaoberala žiadnymi znameniami, žiadnymi snami. Vážne, vážne, nič.
A potom prišlo toto.
Dosť mi to trvalo pochopiť, že sa vôbec niečo stalo. Niečo v duchu, že ja si to neželám, sú ľudia, ktorí sa stretnúť chcú, tak nech sa páči. Zapamätala som si, tuším Rybička mi to tam píše, že treba ísť spať čo najneskôr a zobudiť sa až ráno. Možno podvedomie, ja netuším, ani nechcem vedieť. Po smrti som čakala kým zaspím do najneskoršej možnej doby, MM bol so mnou na telefóne, preberali sme všetko možné a všetko bolo fajn. Jeho mama (nemám rada výraz svokra, my ju voláme mamina), mamina mi vždy zavolala: ...a nesnívalo sa ti? Ja: ..nie, nič. ... Ona: Tak chvalabohu, všetko je v poriadku.
A prišiel pohreb. Kým sme spratali deti, seba, do postele sme spadli tak po polnoci. O tretej mi vošla teta do sna. Nie, vošla. Nie do deja toho, čo sa mi snívalo. Môj sen uťalo, pamätám si čiernu tmu a už bola predo mnou. V tom zlomku sekundy som vedela, že je to tu.
Sedela oproti mne, dívala sa mi do očí, hlavu mala zaklonenú mierne do boku a v tvári mala vľúdny, dobrý, tichý úsmev. Mlčala. Ja som stála oproti nej a pozerala som jej priamo do tváre a čakala som.
A keďže iba pozerala a mlčala, tak som otvorila oči, pretočila som sa a zavrela, akože heš-heš, ja chcem spať. A znovu sedela oproti mne, znovu som stála oproti nej a pozerali sme na seba. Ten istý obraz. To už som durila MM, mne sa teta sníva. Napravil mi paplónku, pritúlil do náručia...ale nepomohlo. Jeho náruč som cítila, spať som nespala, o sne nemohlo byť reči, ale keď som zavrela oči, znovu sme na seba hľadeli. Tak už jedine vstať.
Normálne si pripadám ako, doslova, ako labilný debil, inak to nazvať neviem. Čo toto malo znamenať??? Vstala som a klasika, modlitba, požiadala som, aby odišla, zapálila sviečku, zase modlitba, napila som sa a zapla telku. Nič by ma nedonútilo si ľahnúť a zavrieť oči. O 3:10 som vyletela z postele, tak do 3:47 som sa premotala a zapla televízor. O piatej ma odvalilo. Okolo ôsmej ma budili deti.
Mamina – svokra niečo cítila, lebo mi zavolala, sme sa o tom porozprávali, môžem povedať, že sa každému uľavilo, tým, že je teta spokojná a potvrdila mi, čo som nevedela, že agónia začala o tretej. Asi už niet, čo dodať.
Teraz sa vrátim k Teri – najmladšej. Tak, keď si predstavíte nedeľné doobedie, ja som mala hlavu úplne vygumovanú a prišla za mnou Teri, že maminka: Kam zmizlo to biele dievča???
(ja som bola na infarkt)
- Aké biele dievča???
- No, také. Celé biele.
(všetko sa mi hlavou preháňalo, panika ma začala chytať, behala som očami po miestnosti, pozerám na Teri)
- My sme tu mali Biele dievča?
- Áno, maminka, tu bolo.
- TUTO? Na tomto mieste????
(stáli sme v kuchyni. Chápeme sa, kočky? Šiesty zmysel ako vyšitý. Normálne nervy zapracovali, som sa začala točiť, čo tu ona vidí za Biele dievča a ak uvidím niečo záhadné, tak v tej sekunde utekám. Už toho bolo ozaj dosť.)
- A čo mala na sebe?
- Biele šaty. No, celá bola biela.
(brrrrrr, Bože, čo to dieťa videlo????)
Rozmýšľam, pot ma začal oblievať, oči mi lietali po miestnosti, keď ma osvietilo. Dámy, ja som mala možnosť si vybrať od tety jednu vec. Vedela som, že sa bude páčiť mojim dcéram. Bola to taká plastika porcelánová, sediacej bielej baletky, no nech má 30 centimetrov. A keďže nová vec v dome, ešte v noci som to vydrhla octom, vyvarila, hodila do umývačky a do rána mi to úplne vyfučalo z hlavy. A to moje malé príde a hľadá Biele dievča!
A ja už som mala vízie zo Šiesteho zmyslu... no, trafená som.
Usmievam sa.
A inak už je kľud, len rozmýšľam od nedele nad tým spojením Biele dievča.
Jéjdanenky, to je priam námet - no minimálne do Bakalárov (som teraz nedávno raz na nich "kápla" na ČT, prevelice sa mi páčilo) - ak nie aj na film ....
Ale veru, vo mne by sa tiež asi krvi nedorezal ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujem, dievčatá...
Pravdupovediac, možno to len tak hodím do pléna, čo to vlastne môže byť? Je to podvedomie? Ja si to neželám. Dá sa to nejako ovplyvniť? Ako zapojiť to racio, aby sa to nedialo.
Ten scénar ako taký sa vymyslieť nedá, nedá sa naplánovať a byť súčasťou a mať možnosť to ovplyvniť v tom deji. To je ako úkaz pred očami, ktorý si niekto želá, aby som prijala a pamätala si ho, alebo niečo robila? Netuším.
Neviem to vysvetliť. Viem to iba popísať a rozprávať o tom. A nechcem to. Ani nepanikárim, len asi potrebujem o tom hovoriť.
Ďakujem, že mi veríte. Mne sa toto nikdy nedialo.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
mne sa s tym bojovat neda. Tiez nie som rada, ked sa mi stane. viem kedy mam sen a kedy - ako ty, nastupuje takmer panika, nie je to sen, uplne iny stav, musim to niekomu povedat a aj tak trochu tusim, preco sa mi to deje a naco je to dobre. ja mam vestecke sny. No, lenze nic prijemne, zeby vyhram sportku a tak 
, praveze prezivam strach v sne a potom cez den uz len viem, ze sa nieco stane. Nemam vsak podchyteneho konkretneho cloveka, iba dej. dokonca sa mi stalo, ze som prezivala z pozicie medveda, ale ludia, to sa mi vyplnilo do bodky akurat dej bol posunuty 500m od miesta, kde sa mi to situovalo v sne. Tak len cakat. V rodine to je aj z otcovej aj z maminej strany. krstna presne ako ty, sniva odkazy od mrtvych. Moja mama zas velmi citlivo vnima zdravie a pocity zivych. raz mi pri jednej podivuhodnej prilezitosti nieco zahlasil krpec, a ja fakt nemam snahu ani silu riesit, ci to bola fantazia(baletka), ci tiez podobna neulapitelna haluz z pritomnosti, minulosti ci buducnosti.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
asi to potrebujem prebrať takto. Som rada, že to čítam,alebo tvoja mamina, ako píšeš..uff, budem rozmýšľať.
Najradšej by som to analyzovala a zabalila do kolónky vybavené a uložila do šuflíka. To je to, že človek o to nestojí, aby sa to dialo.
a takto si nepripadám ako blbec. 
Inak s tým decom, ako mne to príde s tou baletkou ako zhoda náhod. Ona mi to už krajšie povedať nemohla, ale čo mne prechádzalo hlavou... asi na 10 Šiestych zmyslov. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moja,držkaj sa 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
držím a nepúšťam.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Crystall no husté veru, husté... Mne sa také ešte nikdy nestalo, asi aj preto, že vďaka Bohu v mojom okolí ešte nikto blízky neumrel. Okrem môjho dědečka, ale to som mala tri roky. Ale vždy hovorím, že ak by sa niečo malo také udiať, že ešte nie som pripravená to zažiť, nech to oddialime.
Pýtaš sa, čo to môže byť. Ja som za posledné roky nadobudla hlboké presvedčenie o existencii reinkarnácie, môj svetonázor a viera spočíva práve v tom. Naozaj som presvedčená, že po smrti odchádzajú naše duše niekam, kde analyzujú tento život a pripravujú sa na ďalší. Teraz čítam o tom výbornú knihu. Tam je to popísané tak, že naše duše dokonca neodchádzajú nikam. Iba sa nám odhalí "závoj" a vidíme svet v celku. Kým sme v tele, tak ten závoj máme zastretý a nevidíme iné energie ani duše, ktoré práve "nežijú".
Takže podľa mňa, sa Ti poodhalil ten závoj, teta sa s Tebou chcela rozlúčiť a dať Ti najavo, že napriek tomu, že umierala v bolestiach, už je jej dobre a je to všetko ok. A že Ťa má rada 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
a vieš, že budem o tomto premýšľať. Mohlo to byť prepojené na tú chvíľu. Akokeby ona zostala v tom svojom priestore, presne taká istá a tak isto. Možnože potrebovala ešte niekoho k tomu, aby to videl.
Tak intuitívne to berieme, že je spokojná. Ten úsmev a mlčanie sme si rozobrali, zatiaľ je kľud. Spím ako batoľa, ale aj cítim, že už to viac nepríde, takže som s tým vyrovnaná.
Vieš, len tak racionálne sa snažím uvažovať, či by človek nemal byť na to pripravený do budúcna, neviem ako...ale nejako. Nemám chuť privolávať duše, alebo zjavenia, alebo sny, čokoľvek, priznávam, ale myslela som, že sa to dá ovplyvniť. Aries píše, že nie, len pozerať. Inde to googliť nepôjdem, nechcem.
Radšej budem tu s vami. Všetko prejde.
Len na jednej strane si človek pripadá, že nie-to nie je možné a na druhej strane stalo sa to. Taký rozkol.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
hej, chápem
Môjmu otcovi sa pár rokov dozadu stalo niečo podobné, len nie tak strašidelné. Je prudko, prudko racionálny človek, debaty o tom, kam odchádzajú duše a či sa môžu znova narodiť etc. prechádza s poznámkami, že hádam nie som jeho dcéra
No a raz sa mu sníval veľmi živý sen, zobudil sa o piatej nadránom s tým, že jeho najlepší priateľ mu vravel, že mu vyschol orech na záhrade jeho otca, že je veľmi smutný. Šiel sa napiť a spal do rána. A ráno si našiel sms, o piatej ráno mu písal jeho najlepší priateľ, že mu umrel otec, že je veľmi smutný...
Bol z toho úplne mimo, lebo si to racionálne nevedel vysvetliť a jednoducho sa to nedalo interpretovať ako náhoda. Sú energie, ktoré síce vedci ešte nedokázali, takže ich ani nevedia vysvetliť, nedajú sa zatiaľ merať. Ale sú a podľa mňa jedného dňa sa stanú normálnou ďalšou veličinou, z tajomna sa stane prirodzená vec. Len tým, že to nepoznáme, to vnímame tak... zmätene. Napríklad moja staršia, keď bola bábätko,a teraz aj syn okamžite reagujú na to, keď opustím múry domu, hoci len na záhradu. Spustia taký rev, že až, a to môžem odchádzať ako myška, oni spia na poschodí takže nemajú šancu počuť. Manžel sa smeje, že veď si musia strážiť pojazdnú špajzu 
Proste sú veci medzi nebom a zemou.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som taký neverec.Po prečítaní všetkého len silno dúfam,že MM zase nezabudne pozhasínať svetlá vzadu v dielni.To bude o inom.Moja nebojácnosť je práve fuč a vôbec dnes už nemám odvahu prejsť dlhým tmavým dvorom. Budem na starosť bojko:?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ach, Akalenka, ty toho mas dost aj bez duchariny.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
brrr...mráz mi prešiel po chrbte, crystall. No zároveň keď sa už takto "spovedáme", pripojím jednu zo svojich príhod. Nebol to sen, pretože som sa zo spánku prebrala a následne budila aj svojho manžela.
Začalo sa to tým, že sme sa presťahovali do rodného mesta môjho manžela - N.Z. Začali sme bývať samostatne a mne začali miznúť veci - raz tričko, inokedy jedna blúzka, druhá...všetko bielej farby. Ja som si vyprala, vyvesila, zvesila, odložila na žehlenie a nebolo to tam. Spočiatku som podpichovala manžela, aby už nič z mojich vecí nebral k milenke - sranda to bola len pri prvom kúsku. To, že sa to zopakuje aj druhý a tretí krát nás nenapadlo. Po nejakom čase sme sladko spali a mňa nad ránom prebudilo akési nutkanie /nie na WC , ani napiť sa/, bola to akási sila, ktorá ma donútila otvoriť oči. Spala som na boku, chrbtom k manželovi, oči som pootvorila a následne otvorila dokorán. Oproti mne sedela tmavá postava /teda s určitosťou neviem dodnes potvrdiť, že sedela, pretože som videla len polovicu z nej a ostatok sa rozplýval/. Nič nehovorila, tvár sa tiež nedala rozpoznať, otočila som sa k mužovi, potriasla s ním, otočila sa späť a postavy nikde. /Na 100% viem, že som bola hore, lebo som sa silno poštípala./
Neskôr, keď už bol na svete môj prvý synček, prišli sme o bábätko..dosť veľká strata a bolesť /až dodnes/. Keď som sa ako tak dala dokopy a začala s plánovaním ďalšieho dieťatka, v noci som sa zobudila /znova len tak nečakane/ a teraz mi postava v čiernom sedela na posteli...bude to vyznievať až smiešne, ale vtedy mi do smiechu vonkoncom nebolo - niečo mi navrávalo, že je to smrť - nie v tom praobyčajnom vnímaní ako zubatá s kosou a podobne, ale ako koniec niečoho, niekoho... zakričala som:" ale ja Ti už nikoho nedám!", urobila kríž smerom k nej a prežehnala sa. Odišla a ja som mala pokoj. Nejak som to v sebe zavrela "do šuflíka" a len občas si na to obdobie spomeniem.
Možno to vyznieva pre niekoho ako bláboly, tiež neverím všeličomu čo ľudia povedia a určite si veľa naničmám klope na čelo...ale na druhej strane viem, že niečo medzi nebom a zemou existuje. Osobne o takéto stretnutia tiež nejak dobrovoľne neprejavujem záujem, ale stalo sa aj bez môjho pričinenia. Chvalabohu /a to klopem na drevo, odkedy sme sa odsťahovali, už takéto návštevy nemávam a je to už 13 rokov/.
Ale zas tušenia mávam...akurát som nejak v septembri čítala o celebritách a tam aj článok ako Paul Walker sa teší na natáčanie ďalšieho dielu Rýchlo a zbesilo a ako sa dohodli aj na pokračovaní až do 10 časti. Nahlas som si pred manželom povzdychla: "Bodaj by mu to vyšlo, ja mu to prajem... škoda, že nevyjde". Manžel sa na mňa začudovane pozrel, že prečo? /Dúfal, že mám tajné zdroje v Hollywoode, ktoré mi dali echo./ Ja som povedala len toľko, že mám silné tušenie, že sa toho nedožije, že čoskoro nebude medzi nami... a žiaľ, stalo sa 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Anjeli, ďakujem.
Nemyslím si, že sú to bláboly. Len človek najprv sám so sebou nevie čo... a potom ešte ako to podať okoliu, aby nevyzeral ako... ale, že si bola natoľko duchaprítomná, že si to poslala preč. Ja sa bojím aj opýtať, neviem, mala by som? Radšej mlčím a pozerám. Keby mi to sedelo pri posteli, tak asi zvreštím a utečiem. Len viem, že človek vlastne ani neverí sám sebe, tomu čo vidí. Až potom si začne všetko prehrávať v hlave a dávať do do súvislostí. A všetko sedí a všetko sa pamätá. Brrrr...
Veľmi ma zamrazilo, aj si rozsvecujem po trase , lebo o sediacej postave pri posteli mi rozprávali viacerí. Napríklad deti na ňu rozprávali, mysliac si, že je to ...konkrétne mamina.
Ale zvláštne je, že si človek pamätá detaily. Proste po rokoch, po všetkom, zašuflíčkované, ale tie detaily tam stále sú.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veru máš pravdu, crystall... darmo je to po celé roky uložené v šuflíčku, aj tak viem presne do detailu každý moment popísať a znova prežiť 
. V tej chvíli som bola ako bez rozumu, paralyzovaná strachom, len inštinkt fungoval /alebo možno anjel strážny mi pomáhal - neviem/. Deň po tom keď som to mužovi rozprávala som to naraz ani nedokázala rozpovedať, čo ma od strachu triaslo. Nikdy som nemala chuť pátrať bližšie po tom, kto alebo čo to bolo a prečo len v tom byte /pokiaľ viem, tak tam nikto nezomrel/...a nechala som to radšej tak.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
crystall, ja ta tak chapem! mlady ma rad horory - duchariny, ja to s nim obcas pozeram a potom sa bojim aj ked blikne ziarovka, ale zavrzga podlaha. ja na taketo veci neverim, ale aj tak sa bojim:) keby sa mi stalo to co tebe a tvojej dcere, tak ma asi na fleku rani mrtvica.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Crystall pekné aj ked si to napísala ako hororovú scénu. Bolo to veeeľmi krásne, škoda že si sa s ňou neporozprávala.
Je dobre že odišla šťastná a spokojná, ved to by chcel každý z nás.
A Biele dievča? - to ma dostalo
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Inak som precitala tvoj stari pribeh no brrr, tiez mam taku skusenost. Ked mi zomrel otec, vecer ma navstivil, normalne som citila, ze sedi vedla mna na posteli ale ja som tak strasne bala, no ani som sa nepohla, potom odisiel do kuchyne tam si sadol na stolicku, ako bolo jeho zvykom.