Byť mamou je úžasné

Veď kde inde by sme si užili toľko dobrodružstva, ak nie v úlohe mamy. Podelím sa s vami o zopár mojich veselých zážitkov z posledných dní.

Už som tu spomínala, že vďaka najmladšiemu dieťaťu, sa na staré kolená zaúčam do tajov orientačného "behu". Aj by to snáď pomaly šlo, keby sme k tréningu nedostali len jednu mapu? Že načo viac? Prvú by sa nám zišla, aby sme sa šťastne a včas dopravili na miesto určenia autom. Posledne sme tam trafili na tretí pokus. Druhú mapu potrebujeme aby sme sa úspešne dopravili od parkoviska na štart. Ani tú sme tento týždeň nedostali. Jediné šťastie, že sme neblúdili samé. Na štart sme sa dostali po trištvrte hodine motania sa, keď už iní prichádzali do cieľa. Rovno sme sa vybrali na spiatočnú cestu, ale aspoň sme sa vyvenčili.

Ďalšie dobrodružstvo sme zažili v piatok. O týždeň nás čaká prvá zo svadieb a dieťa ešte nemalo topánky, chlapi kravaty, košeľu .... Dohodla som si s ratolesťami rande po škole. Zabudla som len na taký malý detail. Najmladšia mala v tento deň branné a vo štvrtok lialo. Už možno máte predstavu kam smerovalo naše ďalšie zábavisko. Vystúpili sme pred obchodným centrom aby som s veľkou hrôzou zistila, že moje dieťa je zablatené až po kolená. Chvalabohu, že nie po uši, ale v danej chvíli to pre mňa veľká úľava nebola. Asi dvadsať minút som ratovala zablatené botasky s vodou zo zabudnutých zásob v aute a servítkami. Ako tak sme ich poľudštili, ale zo špinavými nohavicami som nepohla. Viete si predstaviť tu nádheru, keď je spod nich pri skúšaní vykúkali biele balerínky, sandálky. A keby sme aspoň voľajaké schopné našli, všetky ju voľakde tlačili, alebo padali z nohy. Nakoniec sme zakotvili vo väčšom obchode, kde jeden skúšal nohavice, ďalší košeľu a malička v zablatených nohaviciach skackala v strieborných sandálkach spojených gumičkou. Nakoniec sme ich vzali ako najmenšie zlo, aj keď som mala predstavu o úplne inej farbe, aj kopec iných vecí za toooľko euro. Drahý z nás mal radosť. K nákupu siloniek som sa ešte nedostala. V potravinách mi už tiekli nervy, keď sa najmladšie dieťa naťahovalo z najstarším, to mi už aj to blato bolo ukradnuté.

Dnes som si plne užívala veselú a veľmi netradičnú sobotu. Doobeda sme sa s maličkou šľachtili u kaderníčky. Poobede ma čakal ne taký zážitok. Toľko vzdychajúcich, či skôr dych lapajúcich chlapov rôzneho veku, čo som ja dnes zažila. Neuhádnete, čo som nacvičovala. "Náš" klub organizoval majstrovstvá Slovenska v orientačnom behu. Kým behajú v lese je všetko v poriadku, veveričky ani srnky, kontroly s čípmi neukradnú. Ale keď sa beh koná uprostred sídliska, to je už iné kafe. A čo by dobrá mať nespravila pre svoje dieťa? Napríklad presedela skoro 3 hodiny na pol zadku na mini múriku aby strážila jednu kontrolu pred zvedavými deťmi, zblúdilými psami ... , ale tí chlapi za to miestami stáli.

V nedeľu máme svoj sviatok. Tento rok som na žiadnom vystúpení ku dňu mamičiek nebola. Chvalabohu, lebo ma vždy chytia výčitky aká starostlivá a robotná nie som. Aj naše mamy majú svoj sviatok. Na tej mojej som si asi najviac vážila to, že ma asi skoro jediná mala rada takú aká som. Ďakujem mami, mám Ťa rada aj ja sa učím mať sa rada taká aká som a aj svoje deti. Ja ako mama som určite veľmi rozporuplná osobnosť, ale snáď to naše deti zvládnu bez ujmy na zdraví. Verím, že moje pokusy byť za vtipnú, sú vždy lepšie ako vrieskanie, ktorého je aspoň podľa mňa, už o dosť menej ako voľakedy.

Dievčatá, k nášmu mini sviatku, vám prajem veľa lásky, božskej trpezlivosti, nadhľadu a krásnych spoločných zážitkov s vašimi ratolesťami.