Neuverila by som, keby by som to nezažila ... 
Dnes som mala po jeden a pol roku rozlúčkové online sedenie s mojou zlatou psychologičkou. Nie som ešte úplne za vodou, ale ju čaká radostná udalosť, odchádza na materskú ...
A ja som ronila slzy ako malé dieťa, celkom statočne ...
Pár minút predtým, som mladšej dcére vysvetľovala, prečo mi budú terapie chýbať. Je ťažké nemať rada niekoho, kto vás celý čas presviedča, že je úplne v poriadku byť tak uletená, strelená, nemožná často nepoužiteľná, ale zároveň vnímava, tvorivá ...., že som v poriadku, aká som, aj taká divná. S niečím treba síce voľajako naložiť, napríklad s únavou, mnohé zas prijať a voľačo si začať konečne aj užívať. 
Už som dosť "veľká", aby som život ustála, aj s búrkami, ktoré prídu, aby sme raz možno mohli pokračovať, kde sme skončili ...
Myslím, že aj vďaka našim sedeniam, som prišla na to, že najviac sa mi darí byť sama sebou, pri mojej 14 ročnej deve ... Je to zvláštne, akceptuje skoro všetky moje strelené úlety ... a pýta sa a vie počúvať. 
Pre mňa je to veľká vzácnosť, lebo pokoj, ktorý v nej nachádzam, nebol po dlhé roky vôbec samozrejmosťou. Už viem, že ak chceme pomôcť deťom, musíme začať u seba.
PS: Práve som chytila do ruky skladací drevený meter, čo sa mi tu povaľoval na stole, od jedného nemenovaného predajcu. A na ňom píše, z boku, na zloženej časti z jednotlivých dielov:
"S nami to zvládnete" 
To som dnes potrebovala počuť. Verím, že aj s vami, milé naničmamy, to dám. 
Ďakujem.