Dupnem si nožičkou

No vážne. Od radosti. Nie z trucu, aj keď včera som búchala skrinkami na kuchyni a dupala ako Dupkáč od zlosti.

Všetko sa to začalo asi pred týždňom. Bude časovka na Kykulu. Ideš?

No nejdem. Čo by som tam robila?

Kykula je taký fajný kopček pri Trenčíne. Kúsok smerom k českým hraniciam. Bola som tam dovedno trikrát. Prvý krát som sa tam rovno skácala prosím pekne v zákrute. Schaosila som, keď ma v stúpaní obiehalo auto a kopla som si sama sebe do kolesa. Zapnutá v tretrách samozrejme. Takže pravé koleno mi skončilo v mäkkom napadanom ihličí. Páčil sa mi ten kopec. Aj keď som kúsok bicykel tlačila, lebo však nasadnúť v tom stúpaní sa mi nedalo ani náhodou.

Keď som druhýkrát išla na Kykulu a už som sa dostala hore bez zosadnutia. Možno aj vďaka ovadom, čo tam poletovali okolo kráv (tiež nechápem kto mal potrebu vytrepať stádo kráv do nadmorskej výšky cca 600 mnm) a tie si môj zadok pomýlili s kravským. A možno nepomýlili. Možno sa im len viac ľúbil. To bolo zrýchlenie!

Tretíkrát som kopec šliapala spolu s nejakým pánom. Prilepila som sa naň dolu a celá hrdá ho obehla. Keď on vyšliapaval, už som vydýchaná zjazdila dolu. No zjazdila .... ono Kykula je taký regionálny monument. Z kopcov sa čosi kdesi podchvíľou drevo zváža. Asfalt nie na cestný miestami, hlavne ak tam z dreva a blata sa taká pasta spraví – ja mám smrť v očiach vtedy.

Takže – čožeby som ja na tej časovke robila?

Ale nedalo mi to . Časovka bola v nedeľu.

V piatok som už googlila nejaké info z minulých ročníkov. A v sobotu, keď bola reč o nej, som už nie tak zaryto mlčala. V nedeľu pred obedom ma chlapi nechali samú doma. Tak som si to užívala, to poprchanie, k tomu žehlenie ... a tak mi hlava šrotovala, lebo „tiperi zo SHMU“ tipovali, že sa tie mračná rozídu i nejaké to polooblačno bude. No kam ja sa na tom bicykli vyberiem? A čo tak tú Kykulu ísť pozrieť. Kedy budem mať príležitosť závod vyskúšať? Keď padlo moje rozhodnutie IDEM hoci prší, manžel si klopal po čele a hovoril jasné S KOŇOM SI SA ZRAZILA? A tak som sa hnevala. Na počasie, na zdravý rozum aj moje chcenie.

Registrácia účastníkov prebiehala od 13-14,30.

13,25  – nikam nejdem, lebo poprchá

13,32 – nepoprchá, idem

13,40 – poprchá, nejdem

13,48  -  manžel: si vezmi auto a odvez sa tam ( cca 15km od domu) a ak bude pršať, tak to otočíš. Radary SHMU ukazovali už slnečno pre Viedeň.

13,51 - vešiam prádlo, vytiahla z rúry slivkový koláč

13,53 - sa súkam do lykra gací a trika a hľadala, kde mám bundu. Šošovky od nervozity založím na druhýkrát.

14,00 - nakladám cestný aj horský ( pre istotu), beriem tretry, vraciam sa pre fľašu ( zamazávam si celú dlážku, ktorú som pre 45 minútami umyla)

14,03 - režem zákrutu na konci ulice

14,20 - so škrípajúcimi brzdami zastavujem pred Obecným úradom, kde bola registrácia. Ako neflekovala som, aby bolo jasno, to mám auto do servisu nahlásené a už vážne hovorilo, že nie nie moja – takto sa nechodí. PROTESTUJEM!!!

Organizátori ma hneď usmernili, že registráciu stíham, len pre Boha – nech preparkujem. Tak som priznala rok narodenia, podpísala 5 podpismi všetky súhlasy so spracovaním údajov, zverejnením fotiek a neviem s čím ešte. Kto? Čo? Cykloklub? Nieeeee. Ja som si len tak – skúsiť tú atmosféru chcela. A tak som  nafasovala štartovacie číslo a už aj mastila vytiahnuť bicykel z auta a obuť tretry. Pane Bože, však pri tých horkách, som ja len na horskom jazdila. Hádam sa neskydnem niekde v kopci, som si myslela, keď som sadala na bicykel. Rozjazdiť nebolo veľmi ani kde, tak sme sa tak poflakovali po uličkách a pokukávali po sebe. Aká som bola nadšená, keď za mnou dopedáloval známy? A aká hrdá, že s jakou legendou (vyhral prvý ročník a pre mňa je fakt inšpiráciou a aj radcom a tým, čo sa vyzná) sa môžem rozšliapavať?  „Tuto pôjdeme 50tou. To je hnusná zákruta, ale však už vysychá, potom si tu daj pozor, nech nespadneš.“ Kto – čo 50?!  Žartuje? Nežartoval ako som neskôr zistila. Tak sme sa trochu rozohrievali a aj zahrievali, lebo tých 14 stupňov teda fakt sranda nebola. Medzitým som zaregistrovala dve ženy okrem mňa a niekoľko detí do 15 rokov . Zvyšok muži – všehochuť. Aj domáci borci, ale hlavne veeeeľa klubov. Sprievodné autá, papiere so stratégiou závodu, doprovod, mančaft s čajom a dekou. Len ja som riešila v hlave už na štarte, či som vyvesila aj tú poslednú práčku a fakt vytiahla koláč z rúry. Po upozornení som sa stiahla veru radšej dozadu – veď ja si to idem len skúsiť. Za mnou ešte hasiči a sanitka. Hneď som mala lepší pocit, že ma má kto kriesiť.

3-2-1 ŠTART ... a už som cvakala tretru do pedálu ( trafila som sa na druhýkrát) a rezala tú zákrutu, kde niektorí dávali 50. Ja som tak nejak s rešpektom si išla svoje. Hlavne dopredu. Aj na vás som myslela – aj na Dašku a jej, že nemáme sa snažiť vyhnúť prekážke, ale radšej pozerať na cestu okolo nej, keď som obiehala jamu – že aby ma tá jama nevcucla. Aj na Pepku a jej jazdu bez helmy. Aj na Lienku a jej pekné slová z piatkového môjho blogu. A keď som obehla 4 chlapov – amatérov ako ja – tak aj na tú moju Kráľovnú kopcov. A veľa som myslela na rybičku Dori – plávaj plávaj – stále plávaj a tak som stúpala. Jasné, že bol aj úsek, kedy som si hovorila, že však už som tade trikrát išla, hádam nezosadnem. Veľmi milé bolo povzbudzovanie domácich popri domoch. Hore do kopca už len sem tam, ale tí zas kričali o to viac „dotohooooo! Ideš!!!“ A jasné, že bol aj úsek, kedy som si hovorila, že som strašná krava, lebo som sa dala do takého namotať. Ale ja furt hovorím, že ak to ide, treba skúsiť všetko. Však aby bolo na čo v domove dôchodcov spomínať. A ešte aj to, čo som deň predtým kamarátovi v nákupnom centre povedala  – ego je väčšie ako chlad – tak som to ego nechala hovoriť. Lebo keby som počúvala len rozum, šľahnem to číslo na hrudi po prvom organizátorovi ( a že ich bolo dosť), čo stál pri každom možnom odbočení, aby sme si len v zápale jazdy nezmysleli smer zmýliť, otočím sa a hanba nehanba trádam domov. A tak ego hovorilo, nohy šliapali, strácala som v rôznej postupnosti dych aj gráciu. „Hore hlavu, urobím fotku.“ Kričala na mňa organizátorka a že som sa jej musela dobre fotiť, keď som ten kúsok, čo chlapi preleteli za polovičný čas jej strúhala milión póz a odtieňov dôstojnosti na tvári. „A paráda. Ženská.“ Kričala ďalšia organizátorka a nadšene pobehla so mnou. Oprava textu - BOLA TO PANI STAROSTKA!!! ( ako som dodatočne zistila)

Už som bola takmer v cieli, keď som stretala prvých chlapov, čo to točili. Odšliapali si svoje a vracali sa do dediny. „Nevzdávaj. Ideš!“ „Poď . Poď! POĎ!!!“ Jáááj moji. Čo vám budem hovoriť. Tak som to vyšliapala. Našla zas sebaúctu, dych aj ilúzie. Dala si kávu, guláš a už aj mastila dolu, lebo na chate mi zostávalo príjemne teplo, chrbát síce vysychal, ale nie dosť rýchlo a zostať sedieť v mojom prípade neprichádzalo v úvahu. Zjazd bol o inom. Kolená omrznuté, sopeľ, chrbát s prilepeným ľadovým tričkom. Ale s dobrým pocitom. Takto chutí závod.

Slano. Upachtene. So smiechom na konci a dobrým pocitom, že som sa nevzdala.

Lebo ten, kto sa nevzdáva, vlastne nie je ani porazený.