Fašiangový? ;-)

Po búrke sa vždy vyjasní, skonštatovala som s uspokojením včera, keď som otvorila dvere a vykročila do krásneho voňavého rána. Bolo naozaj ako z rozprávky. Charlotina pavučinka, ktorú schválne nechávam v hornom rohu vchodových dverí (dúfajúc, že jedného dňa mi tam predsa len niečo napíše ) sa v tých slnečných lúčoch ligotala ozdobená plným priehrštím drobunkých diamantov rovnako ako lístky kvetov a stebielka trávy v mojej predzáhradke.

Žmurknutím som odvetila Oskarovi na pozdrav a vykročila som von, obzerajúc si ten krásny vyumývaný svet. Spod hustej záplavy viničových listov, čo celé leto zakrývajú nie práve výstavný bočný plot sa na mňa usmievali celkom slušne naliate bobuľky „taliána“ – už začali chytať tu správnu farbu a čoskoro z nich budem vytláčať sladulinkú hroznovú šťavu, ktorá nám všetkým tak chutí. Chodník bol do čistulinka vyumývaný, len pred domom pani H. ho „zdobili“ napadané slivky. Pozrela som hore do koruny staručkého stromu a videla som, že aj ony už „priznali farbu“, perfektne ladiacu s miestnym koloritom železničiarskeho sídliska. Po dlhej dobe som musela opäť raz vytiahnuť stierku na okná, lebo auto bolo celé orosené. Naštartovala som a vyrazila do terénu. Dokorán zrolovaným okienkom som nechala prúdiť dnu vôňu nového dňa a vetrík uznanlivo načechrával môj novučičký melír. Pole slnečníc popri ceste už nebolo rozjasané. Kolobeh života dobehol aj ich – už nedvíhali hlávky ku svojmu „krstnému tatovi“, ale naplnené poznaním zrelosti skláňali ich k zemi, oťažkané stovkami semienok. Akoby im chceli uľahčiť, skrátiť tú cestu k matičke zemi, naznačiť im, že teraz je to už na nich, aby prikryjúc sa jej perinkou vyčkali do jari, keď príde ich chvíľa, chvíľa v ktorej z nich vzklíči nová rastlinka, pokračujúca v tom nekonečnom príbehu kolobehu života.
A vtedy mi to nenazdajky došlo – nech je kolo poludnia akokoľvek horúco, nech sú dni ešte stále dosť dlhé, nech sú noci ešte stále dosť teplé (na čokoľvek, čo si v letných nociach chceme vysnívať ) – čas sa zastaviť nedá. Mám ich rada, tie rána neskorého leta, ale aj tak nesú v sebe veľký kus nostalgie – nostalgie, ktorá ma núti parafrázovať slogan majúci svoje miesto v prvých mesiacoch roka: Už sa LETO kráti, už sa nenavráti .....