HURÁ

Viem, že skôr či neskôr to príde – ten morózny, uhundraný dospelák vykáže dieťa vo mne do príslušných hraníc – ale teraz ešte nie, teraz si ešte môžem dokonale užívať ten krásny pocit, ktorý ma núti usmievať sa, naplno preciťujem snahu každej mojej bunky roztancovať sa v rytme rolničiek, ktoré mi zvonia v hlave. Už letmý pohľad na okennú tabuľu, ktorý ešte neodhaľoval viac, než sivobielu oblohu dával tušiť, že UŽ JE TO TU!

So skutočnou nedočkavosťou malého dieťaťa som na svoj vek nečakane svižne vyskočila z postele a moje tušenie sa stalo realitou – nebolo ho veľa, zeleň trávnika na záhrade ešte stále presvitala, ale už sa to dalo nazvať SÚVISLOU SNEHOVOU PRIKRÝVKOU – fuj, tie dospelácke slová sa vôbec nehodia k mojej nálade škôlkára z maláckej triedy. Nie, dnes mi náladu neskazí ale vedomie, že budem musieť ometať auto, prv než si do neho nasadnem – dnes ráno som malým dieťaťom...
..... možno už nie práve škôlkárom, sedím v školskej lavici, učiteľka sústredene píše niečo na tabuľu, väčšina hláv je sklonená nad zošitmi a usilovne do nich zapisuje text z tabule. Už pár dní cítiť vo vzduchu zvláštne napätie, všetci vieme, tušíme, že už je to na spadnutie – možno práve dnes ..... „SNEŽÍ!!!!“ – vykríkne jeden z tých, čo prepisovanie poznámok nepovažuje za dostatočne dôležité a radšej blúdi pohľadom po krajine za oknami triedy. V sekunde je celá trieda na nich nalepená všetci výskajú, ujúkajú a snaha učiteľky nastoliť v triede poriadok a ticho je rovnako márna ako snaha o vychýlenie zemskej osi. Po chvíli to aj ona vzdáva a pristúpi k oknu (keď už dostatočne zachovala dospelácke „dekórum“) a teší sa spolu s nami. V duchu zvažujeme, či hustota sneženia je dostatočná na to, aby kým príde posledné zvonenie bola zem aspoň ako-tak pokrytá snehom (tou súvislou vrstvou) a my budeme môcť po roku opäť vytiahnuť sánky, ktoré čakajú na svoju chvíľu v pivniciach, na povalách ..... Dievčatá tušia, že bez poriadnej dávky snehu za golierom sa dnes domov veru nedostanú, ale taká malá lapália ani im radosť z prvého snehu nepokazí.
Rada spomínam na tie časy, keď biele čipkované nádhery, čo nám posielala Perinbabka ešte neboli „kalamitkami“, keď nebolo treba cesty a chodníky treba zahádzať tonami soli, ktoré premenili snehovú perinu na hnusné bačoriny, keď sa chodníky a cesty odhadzovali ručne, sneh sa (tu v Bratislave) nakladal na autá a vyvážal do Dunaja, keď aj náš nížinný kraj odpočíval pod bielou perinkou od Martina pomaly až do predveľkonočných dní ..... Vidím sa, ako sedím na sánkach, ktoré ťahá moja mamina, sneh jej krásne vŕzga pod nohami, pouličné lampy rozžiarujú všetky tie drahokamy rozhádzané všade naokolo, dych sa mení na biele obláčiky a zráža sa v podobe miniatúrnych cencúlikov ocinovi na briadke .... ideme na nákup k mäsiarovi spojený s prechádzkou, kým je mama v obchode, pokúšame sa s ocinom postaviť snehuliaka, ale nejde to, sneh dnes nemá tú správnu konzistenciu, nelepí, som z toho trochu smutná , ale ocino mi ako náhradu ponúkne rýchlostné sánkovanie, rozbehne sa plnou silou a sane letia ako keby ich ťahal priam Santov zázračný záprah s Rudolfom na čele .....
Málo vecí ma dokáže tak rozjasať ako práve prvý sneh – tak sa pripojte ku mne a buďme dnes malými deťmi, ktoré nemusia pri pohľade na sneh rozmýšľať nad ometaním zasnežených áut, odhadzovaní chodníkov .............. a spoločne vykríknime: „Hurá, sneží!“