Koniec

Pravdepodobné. Lebo sú odpustitelné a neodpustitelné hriechy. A aj keď sa stali niektoré dávno, neopustí mi. No teraz sprail niečo, čo ma fakt šokovalo a ako sme sa rozprávali o tom, že si myslíme, že niektoré veci existujú len vo filmoch... veru nie... už som ich zažila aj ja. Fest nechutný pocit...

Ahojte všetky. Ďakujem Vám všetkým za podporu. Nejak sa to udržalo... Možno iba nasilu a umelo, ale "ideme ďalej". Ale dušička strašne bolí. Stále rozmýšlam. No aj keď mám chuť sa zavrieť do izby, lahnúť si,vyplakať a utriediť si myšlienky, musím byť, samozrejme, v robote a usmievať sa na klientov a kolegov.

Musím to nejako udržať. Jemu sa vyrozprávať nemôžem. Veď "ja som tu tá zlá, čo robí blbosti a problémy". A nemám komu sa ani vyrozprávať. Akurád doktorovi, čo ma dáva dokopy. No ke´d ho najviac potrebujem, nie som objednaná... Mám chuť so všetkým praštiť a odísť niekam ďaleko... Od všetkých a od všetkého. Do.....so všetkým. Och, prečo je to také ťažké a tak to musí bolieť?!

Ach, baby moje, ťažko sa o tom hovorí-sami viete. Samozrejme, že aj my sme mali nádherné obdobie. Ja keď som odišla od debila-pardon, tak volám tatinka detí, bola som presvedčená, že ani nedokážem lúbiť chlapa. Že súto šmejdi, všetci... Bojovala som s vlastnými démonmi. A ke´d mi sloboda !stúpla" do hlavy, robila som si čo chcem. Mala som pocit, že konečne môžem ísť kam chcem... No moja nová polovička to tak nebrala a nikdy ten stav nepochopí. Ja hovorím, že som ho začala milovať až príliš neskoro. A je to pravda. Čím ďalej, tým viac si myslím, že on ani nevie odpúšťať. Nevie zabudnúť a snažiť sa ísť ďalej. A teraz... Mám pocit, že je strašne ďaleko /obrazne/. Úplne sme sa odcudzili. Možno by sa to aj dalo dať do poriadku, no celý týždeň je v Čechách a nič sa envyrieši. Cez víkendy sa len hádame, ja mám pocit, že všetko čo spravím je zle, stálé výčitky, že som kedysi spravila to či to... A teraz, ak z nejakého dôvodu nevyjde ten byt, neviem, či náš vzťah vydrží. Pravdepodobne aj to zvalí na mňa, bude mi mať zas čo vyčítať, prečo byť vulgárny... Moje deti ho úplne zbožňujú. Aj keď sa dcéra po poslednej hádke, opýtala, či už sme zase len traja, trocha stráni. A keď mamina navrhla, aby sme si nebrali hypotéku a radšej išli zarobiť peniaze do zahraničia, že sa o deti postará a nemusím sa strachovať, povedal, že by ani nešiel, lebo nevie po anglicky /ja obstojne viem/ a ani sa nemieni učiť. Ako sa vyjadril, je presvedčený o tom, že by som ho podviedla, takže sama by som ísť nemohla. Z toho je úplne na nervy, ke´d je v robote. Kde s kým čo robím. Nečaká a vlastne ani nechce /napríklad len nejakú peknú sms.../ odomňa nič pekné. Nijaké malé vyznanie. Keď sa chcem len pritulikať /neviem vysvetliť, ale je to pre mňa nejak strašne dôležitý akt/, povie, že mu to nijak nepomôže... Stále ho lúbim. Vlastne je to prvý človek, ktorého naozaj lúbim. Teraz si neviem predstaviť život bez neho. No aj keď by som začala veriť na toho pravého, nechcem, aby ma niekto sledoval na každom kroku. Aby som musela vysvetlovať každý krok, aby mi celý život niečo vyčítal, čo som spravila, ke´d to už teraz nerobím. Nechcem, aby sa do mňa stále navážal, ke´d jemu nieoč nevyjde...
Je to len zrniečko piesku na pláži, čo som tu napísala, ale ide ma doslova trafiť šlak. Už nevládzem s tále s ním bojovať, stále ho o niečom presviedčať... no už ani neviem, či to vlastne aj chcem robiť.

Myslíš na to na čo ja...?

Také niečo /myslím tie + a -/ som si už vypísala. No ja som tvor zbabelý... Možno si nechcem priznať niečo, čo aj tak viem. Možno... bože ja neviem a fakt sa bojím:-/

Ale čo keď budeme splu /myslím ako bývať.../ a zmení sa to? Čo keď bude zas ako predtým? Že ma bude naozaj lúbiť ako ja jeho...

Ak nevyjde to spoločné bývanie, už teraz viem, že nás to "zabije". Tým som si istá

Viem, aj som ti odpísala... Ale trocha nepresne. Až teraz som si prečítala tvoj profil. Ta ti napíšem ešte jeden s upresnením

Bože, akoby som počula môjho psychiatra... Myslím to v dobrom. On mi povedal presne toto isté... No máme 3 dni pred podpisom zmluvy ohladom bytu... Teraz odísť? To je ako spred oltára! Majitelia bytu s nami počítajú, všetko som si vybavila a zohnala a zistila sama... Ja viem, že drahý zarábal korunky... A myslím,že to bude iné, keď budeme spolu, lebo keď sme spolu cez tie víkendy /náhodou, že sa už dohádame/, mohli by ste ás na chleba natierať... Ale to mám pocit, že je taký, lebo ma má pod drobnohladom...

Ďakujem Vám všetkým čo ste tu... Naozaj

Nevyčíta len milulý život. Ale aj prítomný. Vždy si niečo nájde. Ja honechcem stratiť. Naozaj ho lúbim. No sú veci, ktoré jednoducho neviem prehrýsť. Neviem sa s nimi vyrovnať. Hlavne jeho prístup ku mne. Hlavne cez hádku. Aj keď potom povie, že to tak nemyslel a ospravedlní sa, už to v tej hlave zostane a ja osobne to stále "počujem"...

Nie

Ani jemu neviem vysvetliť, že na týždňovky chodiť nebude. Veď načo mám kupovať byt /keď sa kupuje aby sme boli spolu/, keď tam nebude? V tom ja zmysel nevidím.
A to "predtým", ako pred tými hádkami. Áno, za vela ich môžem ja, ale to bolo už dávno, nerobím nič, čo som robila predtým /alebo takmer nič/ a on akoby nechcel alebo nevedel odpúšťať a ísť ďalej. Proste posunúť sa... Stále mi to vyhadzuje na oči a ja aj keď nič nespravím, mám pocit, akoby už nič nemalo zmysel. Vôbec sa snažiť o čokolvek...Neviem či ma tu niekto chápe čo chcem povedať. Dúfam, že hej.
Von nechce ísť len kvôli angličtine. Nevie /alebo zase nechce/ pochopiť, že mu môžem nájsť robotu, kde sa tá angličtina nevyžaduje. A ja, aj keď tu trocha viem, začala by som s ním "od piky" a pomohla mu s ňou. Len keby s tým súhlasil, boli by sme tam, sami, zase sa zblížili a vlastne od začiatku spoznali... Ale možno zase len fantazírujem a bolo by to tam ešte horšie... Možno sú to len sny...

Odsunúť byt sa nedá. V piatok ideme zaniesť všetky papiere do banky. Každý s tým počíta... Majitelia, známy... Je neskoro...

Ahojte všetky.
Ako som to tu tak čítala a počula som dva názory na to, pekne tu na neho kydám. To som ani nechcela. Len to bolo hrozne ťažké obdobie, všetko to na mňa dolahlo a ja som nevedela "kudy kam". No svojim spôsobom sa to vyriešilo samo. Tým nie najhorším, ale hrozným možným spôsobom. Prišla som o robotu. A v tej chvíli, keď si človek uvedomí, že všetkému je koniec, všetkej snahe, proste všetkému v plnom slova zmysle, vtedy si človek naozaj uvedomí, čo stratil. Samé pesimistické myšlienky, samé slzy... A naraz,, keď si myslíte, že je vám na umretie, zistíte, že je tu osoba, ktorá vás podrží, ktorá bude pri vás vždy stáť, ktorá si vás prituliká, ktorá nemusí povedať nič a pritom viete všetko, čo potrebujete... Áno, aj ja som sa zmýlila. Nahovárala som si kopec blbostí od takých, že bez bytu ho pri mne už nič nedrží...až po také niečo, že by odišiel do zahraničia bezo mňa a nechal by ma tu, bol by koniec... Vtedy som tak strašne potrebovala počuť, len že ma lúbi... Ale stalo sa niečo iné. Povedal nie len, že ma lúbi, ale že by bezo mňa nedokázal žiť a byť, že pôjdeme spolu von alebo sa pre mňa vráti... Bože ženy, bol to pocit...to sa nedá ani opísať.
Sú situácie, kedy si človek nemusí uvedomiť čo má, až keď to stratí. Vôbec nie. Stačí nejaká facka od života, nech sa preberieme. Viem, že má svoje chyby. To aj ja a je ich podstatne viac. Už sme preskákali more problémov a viem, že celý oceán na nás ešte čaká, no viem že už zvládneme asi všetko. A že budeme spolu. Stále a navždy.
Teraz mám síce brutálne zamilovanú náladu sťa pubiška, všade samé ružové okuliare, optimizmus... No za vela by som chcela poďakovať jednej mojej novej kamarádke. Áno, je jedna z Vás. Možno mi len nahlas povedala, čo som potrebovala počuť, možno som sa len potrebovala vyžalovať niekomu... a možno to má v sebe. Tú obrovskú lásku, to pochopenie a svojim spôsobom aj nejakú tú múdrosť života. Práve t osoba mi velmi pomohla vyjsť z toho "bahna" sebalútosti, veriť v dobro a v náš vzťah, veriť v seba a veriť v jeho lásku... Veľká vďaka Zuzanka