Len aby telefón nezazvonil

Starosť na druhú alebo Podoby lásky

„Mami?“ ozvalo sa rezervovaným, úsečným hlasom v telefóne tónom „si tam?“. Zacítila som nebezpečenstvo.

„Prosím, Baby? Treba niečo?“
„Joooooj, zase začínaš?“
Už sme doma. Všetko je jasné.
„Murcuš, čas sú peniaze! A za mobil ešte väčšie! Hovor, čo treba?“
„Nevezmeš na pár dní Bubula? Ochorel, treba ho vyliečiť.“
Výborne, už len to jej chýbalo. Má ich sedem a keď sa reťazovo všetci nakazia, to len bude kuca-paca.
„Dobre, dones.“ otrávene som povedala.
„Jééééééééj, Ty si zlatá! ÁÁÁle, veď ja som vedela!“

O hodinu v dverách stála MD (moja dcéra (pre začiatočníkov)) s ryšavou zvädnutou líštičkou. Bubulo, čistokrvný oriešok, kašľal ako starý tuberák. Spýtavo som sa na ňu pozrela.
„Neboj sa, to nie dlho. Od polnoci. Hneď sme to podchytili a riešili s Tebou.“
„Mám radosť.“ pomyslela som si, presne tak som si predstavovala svoj posledný dovolenkový týždeň.
„A lieky máš?“
„Jáááj? Nie! Či?“
„Dobre, moja. Už len choď, ja sa postarám!"

Bubulovi bolo úplne jedno, kde je. Jeho denný cyklus tvorilo, kašľanie, dávenie, kašľanie a dávenie. Keď už nevládal ani nohami prepletať, rozšírila som ho o zavodňovanie pomocou striekačky, dopovanie cez striekačku, nosenie na rukách na dvor, motivovanie, aby piškal (skoro som pri ňom dvíhala zadnú) a masírovanie. Potom nastúpili krupičky, ryžičky a diétne salámky...
Na tretí deň sme vedeli, že je z najhoršieho von a ... vtedy zazvonil telefón...

„Mamííííííííííí?“
„Dobre, moja, ktorý?“ pripravene som zareagovala.
„Odkiaľ vieš?“
„Baby, k veci! Dúfam, že nie Haskáčik. To by ma fakt porazilo!“
„Ta čo si, mami! Nieeeeeeee! ... Ťapko!“
„Dones ho, ale, prosím Ťa, Baby, v tichosti. Nemusia o tom všetci moji susedia vedieť!“

... a tak si ležíme. Bubulo po dávke liekov, Ťapko po výdatnom dávení a ja po globálnom ošetrení pacientov. Mám dobrý pocit! Viem ako nato! Bubulo ma naučil a pri Ťapkovi to zúročím.

Len aby telefón nezazvonil...