Mala som ísť radšej na Brezovský jarmek ...

Poznáte to, tak trochu ako v tej reklame na tie egocentrické keksíky, keď sa vo vás bije zmysel pre povinnosť a túžba po zábave. Keď to dotiahnete do veku, ktorý sa už nekončí na –dsať, tak sa akosi automaticky očakáva, že ten zmysel pre povinnosť vyhrá. Alebo teda, vzdáte sa mu bez boja.
Ten s tým krúžkom nad hlavou a ten s tými vidlami sa vo mne sporili aj viac ako týždeň – a vyhral to ten s krúžkom. Napriek tomu, že som mohla mať parťáčku do auta na cestu, aby mi nebolo smutno, napriek tomu, že som minimálne tušila možnosť stretnúť sa nielen s Manny; napriek tomu, že aj mama mi včera tak akosi ponúkala výhovorku, prečo by som tento weekend mohla sobotné robotovanie na panskom vynechať .... skrátka napriek všetkým náznakom a „varovaniam“ (k tomu až v závere, aby som nepokazila pointu) – podľahla som zmyslu pre povinnosť a naklusala do záhrady.
Rajčín bolo skutočne podstatne menej ako predchádzajúce dva týždne (to bola tá mamou ponúkaná výhovorka, hoci teda, ona vôbec netušila, že mi niečo také ponúka), tak sme sa skonštatovali, že snáď by som aj mohla vyhodiť tie staré odrodené jahody a pripraviť tak záhon pod cesnak. Napľula som si do dlaní, schytila rýľ a poďho do práce. Mám rada tieto „hrubé roboty“ po týždni sedenia v kancli sa fyzická aktivita priam žiada a tak mi robota šla celkom od ruky, aj počasie spolupracovalo, nebolo horko, ale ani nepršalo, hoci predpovede možnosť zrážok pripúšťali ...
Pohoda lesná ale nemala trvať večne, pri takom približne dvestopätdesiatompiatom zakopnutí rýľa do zeme som zbadala žlto-čierno pásikavého votrelca, ako sa mi snaží dostať pod sukňu (no, dobre pod nohavice, ale to neznie tak dobre). Keďže niečo rovnaké na mňa skúšal nejaký jeho príbuzný (OK, aj to viem, že ten rod zrovna nesedí, ale nechajte mi tú radosť z hry so slovíčkami) práve včera a skončilo to tromi pomerne nepríjemnými vpichmi na mojej nohe (to bolo to varovanie), chcela som rázne zakročiť. V tom momente sa moja pokojná sobota zmenila na Hitchcockov horor.
Nebol(a) sám(a)! Ďalšie exempláre sa snažili preniknúť pod moje tričko, štverali sa mi po rukách, nohách, tvári a všeeeeeetky do jedného boli neskutočne nasr-té!!! Prvé, čo mi preblesklo mysľou bol film „My Girl“ (Macaulay Culkin v ňom umrie na štípance). To sa mne nesmie stať! Jačím ako najatá, striasam zo seba tie rozzúrené beštie ako najlepšie viem a vbieham do chatky, kde sa mi podarilo doraziť posledných 2-3 najhúževnajtejších prenasledovateľov.
Rady starých materí odporúčajú na osie štípance potrieť ich prekrojenou cibuľou, podarilo sa mi ale zopár z nich prehliadnuť (pri tom počte, ani sa nečuduje) a teda konštatujem, že kým tie potreté iba tak zľahka posvrbkávajú, tie dva, ktorým sa cibule neušlo, poriadne bolia. Sťa by ma tam niekto poriadne praštil. Po chvíli som nabrala odvahu ísť sa pozrieť von. No, poviem vám, neviem veru, kedy nazbieram odvahu na dokončenie začatej práce. Hniezdo, ktoré som vykopala vyzerá byť poriadne veľké, stále okolo neho lietal „mrak“ ôs, ani som sa neodvážila vytiahnuť rýľ, čo ostal zakopnutý v zemi. Ak by ho aj niekto chcel ukradnúť, asi by to trpko oľutoval. Teraz gúglim po nejakom extra-ultra-multi účinnom postreku na hmyz a chystám sa všetky tie potvory zakilovať, napriek tomu, že som inak mierumilovný tvor a viem, že každý živý tvor má svoje miesto na tejto zemi.
No a nabudúce asi radšej poslúchnem toho rohatého a pôjdem na Brezovský jarmek alebo kdekoľvek inde, kde ma bude lákať ....