(Ne)stvorenie Frankensteina

Kde sa vzal, tu sa vzal, ... len tak si sám priplával. Nehľadala som ho, nepýtal si povolenie – vynoril sa z hlbín spomienok ako taká dávno zabudnutá morská potvora. Príbeh z čias stredoškolských. Príbeh o mne a mojej spolužiačke – no, aby sme neboli takí neosobní, nazvime ju Eulália.

Eulália bola typickou obeťou nešťastných zhôd náhod a nie celkom „žičlivého“ prostredia, do ktorého sa narodila a v ktorom vyrastala. Na svet prišla možno vďaka „náhodnému pošmyknutiu“, ale skôr ako náplasť a náhrada za dvojičky, ktorým pár rokov pred jej narodením zlý osud nedoprial viac ako pár dňový pobyt na matičke Zemi. Narodila sa rodičom už v pokročilejšom veku, mamka – učiteľka v predčasnom invalidnom dôchodku s nervami a otec podnikový právnik no a o 1O rokov staršia sestra, povedzme Bella – to bola Euláliina rodina a mlynský kameň na krku, ktorý ju ťahal k zemi. Celé to ešte okoreňoval nos cyranovského vzhľadu a priezvisko, ktoré neomylne zvádzalo k neomaleným vtipom všetkých vtipálkov i menej vtipných. Niet divu, že o niečo ako sebadôvera, či nedajbože sebavedomie by ste u nej ani náhodou nezakopli.
Chodili sme už na jednu a tú istú ZDŠ-ku – len sme akosi na seba nenarazili – až na strednej nás osud posadil do jednej lavice. Asi to tak malo byť – ja, zarytý a beznádejný oustider, obdarený vcelku impozantnou zbierkou komplexov a nadpriemerne vyvinutým zmyslom pre spravodlivosť som v naivite svojej zamrznutej puberty rada viedla ťaženia v štýle panny orleánskej proti krivdám a nespravodlivostiam sveta – obzvlásť voči tým, ktoré boli páchané v rámci súrodeneckých vzťahov, dynamike ktorých som ako jedináčik rozumela presne a úplne sťa tá povestná hus pivu. Euláliin osud mi preto nemohol byť ľahostajný – lebo jej najväčším problémom bola Bella – skvelá, úžasná, nedostihnuteľná, božská, posvätná – a permanentne ničiaca aj sebemenšie zárodky nejakých náznakov sebavedomia či sebadôvery, ktoré by sa snáď mohli u jej mladšej sestry Eulálie objaviť. 10 ročný vekový rozdiel bol dostatočný na to, aby to truhlíkovské „všade som bol, všetko som videl a všetko viem najlepšie" bolo dôveryhodné a Biblia v Euláliných očiach a ušiach nemala najmenšiu šancu v porovnaní s tým, čo povedala Bella.
Ja sa však len tak ľahko nevzdávam a musím povedať, že krok za krokom sa Eulália menila zo zakomplexovaného nesvojprávneho stvorenia na babu, s ktorou si človek mohol aj užiť akú-takú zábavu. Ako tak plynul čas, začala som si uvedomovať, že o ceste do pekla dláždenej dobrými úmyslami sa asi nehovorí len tak pre nič za nič – že aj ten najsamlepší úmysel môže byť fatálnym omylom a aj tá najparádnejšia zbraň môže vystreliť dozadu. Naše cesty viedli paralelne ešte aj po maturite – vysokoškolské štúdium sme absolvovali tiež ako spolužiačky, ale to už bola celkom iná Eulália, ako tá, ktorá sa ku mne posadila do prvej lavice v strednom rade v prvý školský deň na strednej. Lenže na tom som už nemala žiaden "priamy" podiel, to len moje úvodné postrčenia nabrali svoj vlastný smer a žili svojím vlastným životom - a nedali sa zabrzdiť. To, kam sa až dopracovali moje snahy o pomoc by sa dalo prirovnať k snaženiu pána Frankensteina – jeho úmysly pri skladaní „nového človeka“ určite tiež boli čisté a úprimné – a výsledok sa mu „tróška-nemnóžka“ vymkol z rúk.
Rovnaký osud postihol určite celú plejádu známych a menej známych, významných a menej významných ľudí – teda, myslím to, že sa ich úprimné a dobré úmysly zmenili na taký „výstrel smerom dozadu“. Máme vďaka jednému z nich dnes Nobelove ceny a určite mnohé iné nadácie a dobročinné spolky majú podobné pozadie. Som preto asi v celkom honorabilnej spoločnosti. Po rokoch som (paradoxne, v nejakom hyperakčnom filme so Stevom Segalom alebo niekým podobným) naďabila na (myslím) čínske príslovie, ktoré údajne hovorí, že ak niekomu zachrániš život, si za neho zodpovedný až do smrti. Má to niečo do seba – keď sa úprimne zamyslíme – čo zabráni tomu, aby z krásnej rastlinky, ktorú zasadíme v tej najlepšej viere, nevyrástol raz jedovatý strom, ktorého plody budú škodiť; aby naše činy, myšlienky a posolstvá neboli zneužité: miesto toho, aby osvetlili cestu k dobru, k vykúpeniu, spáse (nech si to nazve každý podľa svojho), oslepia natoľko, že zavedú úbožiaka na cestu horšiu ako bola tá predchádzajúca alebo dokonca rovno do skazy. Lebo aj s našimi vlastnými deťmi, ktoré formujeme od narodenia až po dospelosť, nemôžeme tak stopercentne vedieť, ako sa semienko našej výchovy uchytí a čo z neho vyrastie, keď už ho raz nebudeme polievať, okopávať, hnojiť, strihať,..... Tak čo už u cudzích ľudí? Môžeme len dúfať. Dúfať, že sme svojimi dobrými úmyslami, svojim snažením, svojou pomocou nestvorili Frankensteina .......