O prúseroch

Prúúúúúser jak....

...hm...naozaj!

...ako svet?

Poriadny!

I naškrečkovala som si Mikuláša deťom a teraz mám okno, lebo už druhý týždeň netuším, kde som to skryla. Boli to také nejaké spontánne drobnosti pre potešenie oka. Tak som včera naplnila tašku dva skôr praktickejším Mikulášom a ešte budem tajne vzdychať do piatehodvanásty, či ma neosvieti. Zatiaľ to vidím bledo.

Prúser dva a poriadny a omnoho vážnejší, že som v rámci sťahovania kdesi založila môj zošit receptov. A to som ako stratená. Môj zošitik. Snažím sa virtuálne pátrať v pamäti, kde by tak asi mohol byť, lebo hľadať v podkroví sa mi nechce. Vlastne chce, ale už nemám silu zas po stý krát prehadzovať vrecia a rozmýšľať, kde a čo. To je MM hurá systém, vyšvácame to tam, nech to nemáme na očiach a ty si rieš a neopováž sa tým zaoberať počas švácajúcehosa procesu. Mala som v ňom recepty na koláče od mojich svadobných po našich tradičných vianočných. To bolo to, čo som vedela a NESPACKALA!

Normálne, že tragédia.

Mám tu po ruke svokrin zošit, kde sú super-tradičné recepty. To ako by som sa preniesla do 80-rokov a obdobia Nevery po slovensky: že 1 droždie za Korunu! Dobre som sa z toho čítania najedla, ale nechytám sa. Pozerala som recepty na Naničmame a nechytám sa tiež. Pozerala som aj Oetkera.
Všetko super-fajn, ale nie je to ono. Ja nechcem moderné veci, my sme prudko tradiční.

Tak teraz neviem. Idem sa tváriť, že došiel čas na zmenu, čo sa mi vôbec nechce, úplne, že skepsa ma prepadá, lebo ešte ma čaká torta na 22.12. a tá berie celú moju energiu, nieto ešte skúšať recepty, ktoré nepoznám. Torty sú u nás priorita, tie musia byť rozprávkové. Teda ja sa tvárim, že sú rozprávkové, deti sú šťastné, že sú od maminky a pritom je to bieda s tým mojím varením-pečením.
Za 15 rokov nie som schopná si zapamätať tradičné recepty, každý rok na to zíram, ako by som objavila Ameriku. Toho roku som si už nakúpila veci v predstihu, kokosy, čokolády, cukor, vanilky...
A to dávam koláče do troch domácností, z toho jedna kočka doplní a odnesie to katolíckej charite.
Ja som taký deb.l.

Musím sa tu virtuálne a reálne na seba naštvať, lebo ma to mrzí. Nie sú to písmená na papieri, mne na tom stoja a padajú Vianoce a súvisia s tým ďalšie veci, činy?... Až to nájdem tak scanujem a jediná vec, ktorá sa u mňa drží v mojom osobnom vlastníctve sú kľúče od auta, peňaženka a batoh Usb-kľúčov. Dám to do všetkých ako zálohu. A do počítača a do mobilu a na všetky mailovky. Lebo táto situácia ma totálne odrovnala.

Ale dám trochu veselšiu nôtu. Inak furt si vravím, že je lepšie sa zbadať v novembri ako v decembri. V sobotu mám naplánované pátranie po adventných veciach, tak v rámci toho skúsim pohľadať recepty.

Prúúúúser tri a a trapas v jednom sa nám zadaril včera po tréningu.

Tréning končíme o 19:30. Obliekla som Teri, dala jej do ruky obloženú žemľu, reku, kým prídeme domov nech sa naje a poslala som ju za bratom. (s tým, že bude čakať pred šatňami) Obliekla som Sabínku, vyšli sme z telocvične, Terezka čakala pred dverami a žuvala tú žemľu. (áno, detail so žemľou je dôležitý, prosím, pekne)

Vonku čakali tatinovia na synov, tak som sa pripojila.
A Teri ako žuje a prežúva, však malinká pusinka vraví:
„Videla som ......ňh,ňh-ového trénera...“

Ja: Naozaj? (nezáujem, však zima mi bola... a kde je ten Matej, čo sa toľko rajdá)

Teri: „Áno! Ňh,ňh-ového trénera...“

A to už sa okolo mňa všetci uškřňali, čo mi prišlo dosť záhadné, tak som sa k nej sklonila a tak milo maminkovky:
„My máme nového trénera???“

A Teri konečne dožula, prehltla a jasným hláskom vraví:
„HOLÉHO!“

Jaj, hanba a prúser v jednom.
To sa mi už chechtali všetci.

A takto to dopadne, keď mi vypne mozog.

Pekne zrozumiteľne, výchovne som na ňu prehovorila:
„Nemáš pozerať holého trénera!“
(ach, jáj)
A išli sme do auta. V aute sa pýtam syna: A tréner sa sprchuje?
Syn, žuje žemľu: „áno...“
Ja: A holý?????

(no, konina týždňa)

Decká to nejak nekomentovali, čo som vytresla. Akurát brat poučil malú sestru, že nemá, čo liezť do chlapskej šatne. O tom, že som ju poslala „za bratom“ to som sa ani nepriznala. Najlepšia bola Terezka, bola celý čas ticho, venovala sa svojej žemli, premýšľala, nejak si upratovala v hlavičke a kdesi za 6 km prehovorila jedinú vetu:

„NO, ALE MAL SLIPY!“

(chvalabohu)