O rannej všednosti (ns)

O rannej všednosti

Dospávam.

Počujem budík v mobile. V hlave ešte noc, telo hlási polnoc. Bože, celý človek ma bolí. Chytro vypnem budík, nech nehuláka. Potichu sa prehupnem cez Terezku, ktorá spinká vedľa mňa v manželskej posteli. Teri spinká na bábätko, ryšavé háro má rozložené okolo hlavy, ručičky má nad hlavou zovreté v päsť, líčka ružové, nožičky roztiahnuté na žabu, paplón – nepaplón, pohyb musí byť. Už som si zvykla, Teri v noci nehľadať. Keď má náladu, preputuje celú posteľ, rovné 2 metre štvorcové, zázrak, že nezletela. Asi má v sebe nejaký senzor, ako tie autíčka, čo dôjdu na koniec stola, otočia sa a idú naspäť. Normálne tomu začnem veriť. Pozerám, ako dýcha. Celá je krásna, celá ešte moja. Nemôžem si z nej robiť večné bábätko, viem. Ešte sa mi nechá, keď má náladu, ovoniavam ju, pučím, bozkávam, hryzkám, šteklím, funím do nej a ona drží a drží a užíva si to. A ja neskutočne.

Pomalinky porúšam Sabínku, ktorá spí na vedľajšej posteli.

„Sabi“, šepkám. „Sabček, dobré ráno, ideme do škôlky. Vstávaj, lebo nám zavrú škôlku.“
„Maminka, mne sa nechce. Ja som ešte unavená.“ mrmle mi zo sna. Vlasy má všade, hádam aj v ústach, potrvá chvíľu, kým jej nájdem tvár. Sabínka miluje dotyky. Keď bola v brušku, tak vytískala hlavu von, aby som ju po nej hladkala. Keďže bola KP, neraz sa stalo, že som mala hore tri prsníky, vtedy bolo treba hladkať hlavu. Tak ju hladkám po líčku, po očiach, po vláskoch, pomalinky otáčam, aby mohla vstať. Sabínka je hádam jediné päťročné dieťa, ktoré poznám, ktoré vstane, odíde do kúpeľne, vyciká sa, umyje si zuby, oči, tvár a ide sa do detskej na kreslo obliecť do vecí, ktoré už má prichystané od včera večera.
Kým Sabi zatáča do kúpeľne, vyberám z chladničky nachystané raňajky a desiatu pre syna. Idem ho zobudiť.
„Dobré ráno, vstávame“, vpálim do detskej, hodím po ňom desiatu a utekám vyvetrať, vytiahnuť žalúzie a popozerať chudáky-vojaky, ako vraví Sabi, či bežkujú svoje ranné kolo. Popočítam, koľko ich je, aby sme vedeli pri raňajkách odpočítavať.
„Maminka, vieš, čo neznášam?“ ozve sa z postele. Maťo sa pretočí ako medveď na druhý bok, desiatu si privinie k hrudi.
Pozriem na neho. Ani nečaká ako zareagujem.
„Vážne neznášam, keď po mne hádžeš desiatu.“ smeje sa.
„Nemám veľmi na výber, inak by si ju zabudol.“ smejem sa ja.

Pozerám na neho, ako sa štverá z postele. Po večerných tréningoch ho bolievajú nohy, občas má problém normálne vstať. Občas znamená, keď treba ísť do školy. Inak vstávame normálne.

Medzitým prichádza Sabínka z kúpeľne a obsadí kreslo, aby sa mohla obliecť. Pozerám na ňu, či to zvládne, ale zvláda to, tak idem zobúdzať najväčšie mimino v rodine.

Stále spí ako zarezaná.

„Teri“ šepkám „Terezka, vstávaj“, hladkám ju, šteklikám. Terezka tuhá.
„Teri, vstávaj, ideme do škôlky. Fakt ti zavrú škôlku, ak nevstaneš.“
Terezka nevníma.
„Terezka, chytro, vstávame, Sabínka už sa oblieka. Zmeškáme.“ hovorím nahlas. Rukami po nej behám, prstami hmatám. Ha, pohla očkom, výborne, super, ešte sa zakudlí do Ježiškovho paplónika a potom vstane.
„Ľúbim ťa, maminka“ zobudká sa.
„Aj ja ťa veľmi ľúbim.“ odpovedám, ale pri tom zostalo. Zas je v ríši snov. No, ako ju zobudiť, aby sme neprespievali celé ráno a ešte aj cestu do škôlky. Tak kľud a znovu.
„Terezka, vstávaj, ideme“ a odchádzam skontrolovať tých dvoch.

Sabínka sa obliekla ako vedela. Tak ju doobliekam, upravím.
„Sabi, prosím ťa, obliekaj sa na dámu. Nie ako rajda.“ smejem sa.
„Ale maminka,...“
Milujem vety typu, ale maminka.

„Nemaminkuj,“ doberám si ju.
„Ale maminka, vieš, nechaj ma dohovoriť.“ Nedá sa. „Ja som ešte maličká, neviem sa dobre obliecť“.
„Tak poď,“ objímem ju. „Učešem ťa.“ A začnem ju pomaly česať. Sabínka má dlhé a husté vlasy. Tak husté, že až. Občas pomrnčí, že ju kváčem, ale drží hlavu, aby sme stihli tú škôlku. Dnes máme náladu na francúzsky vrkoč, tak jej ho urobím z dvoch strán, aby vlasy držali.
„Tak už si hotová, choď sa pozrieť do zrkadla.“ capnem ju po zadku a princezná odcupitá ku zrkadlu v chodbe, aby si pozrela, či je všetko v poriadku. Jediné, čomu nerozumiem je, že sa pootočí a pozrie si zadok. Robí to tak od troch rokov, neviem prečo, lebo mňa by to nenapadlo. Ja sa pozerať na svoj zadok nechcem.

Za Sabínkou vidím v pozadí vo dverách nejaké ryšavé háro a malinké oči. Pomalinky sa z tade vysúka maličké dievčatko. Pre nás všetkých je maličká.
„Terezka je zobudená“ hlási Sabínka od zrkadla.
„Teri, ahoj, dobré ráno.“ víta ju Matej, ktorý ešte neobjavil kúpeľňu.
Teri však nemá náladu. Priamym behom trieli ku mne, aby sa pritúlila. Teri bude komunikovať až o chvíľu, buď najprv porebeluje na všetko, alebo sa dohodneme. To je na tých deťoch najlepšie, že človek fakt nevie, na čom je. No, mám sa ešte čo učiť.

Najvyšší čas začať buzerovať Mateja.
„Makaj, makaj, budem potrebovať kúpeľňu.“
„Ale maminka...“ skúša odolávať.
„Nemaminkuj. A choď sa umyť, potom pôjde Teri a potom ja.“

Stočil sa ku kúpeľni, samozrejme, že tam nedošiel. Matejov rekord je 16x nevojsť do kúpeľne. Každé ráno a neviem prečo. Hanba na všetky strany je, keď tam vojde a vyjde a zaujímavosťou je, že nepočujete tiecť vodu.

„Maťo, umýval si si zuby?“ kontrolujem s Terezkou na kolenách, keď sedím na kresle v detskej izbe.

„Ááááno.“ odoláva. Nuda, totálna nuda. Vidím. No, nemám čas sa tu naťahovať. Nemám čas ani na zubára, nemienim investovať do jeho zubov, keď to fláka.

„Makaj naspäť a umy si tie zuby.“ valím direktívne, medzitým kontrolujem Sabínku, či raňajkuje, lebo tá stíha aj jesť, aj pozerať vojakov. Sabi je ranný komentátor, od nej vieme, či ešte chudáky-vojaky bežkujú. Keď to zbalia, je pred siedmou, idú do sprchy a na raňajky. Podľa kasární si môžete nastavovať hodinky, plus je k tomu bonus, že viete teoreticky zoskakovať padákom, držať samopal, zachrániť zajatca v každom počasí, individuálne alebo v tíme a úplne dokonale si poležiačky v blate obliecť pršiplášť. To tuším zvládne každý člen rodiny aj o polnoci. Od poldruhej do trištvrte na dve majú raport, čas vieme podľa toho, že každý trieli s notesom do vyčlenenej budovy, šprint je na to slabé slovo a o trištvrte vylezú slimáky s notesami pod pazuchou ako neposeremos. Nádhera.

Už som sa začumela aj ja. Bandu musím posúriť, lebo to nestihneme. Teri odoláva raňajkám, ale už je umytá, pomalinky ju obliekam, medzitým naháňam Mateja, či má všetko, či vie všetko a či je všetko v poriadku. U Maťa nie je nikdy problém. U Maťa sa problém vyvinie postupom času.

„Si veselá kráva!“, započujem.

Pozerám, že to kto? To čo? Za čo? To ktorý?

Sondujem očami. Sabínka s rožkom v puse sa na mňa smeje od okna: „Čo nám radosť dáva!“

To som dopadla, prevraciam očami: „Sabi, neblbni! To nie je fér, ešte som nemala kávu.“

„Káva“, pomoc. Volám v duchu. Bežím si po kávu, usadím sa v kresle na chvíľu. Teri sa mi usalaší s tanierom na kolenách, však je moja a ja jej. Sabínka sa rozhodla komentovať zo svojej matky:

„Maminka, vieš, ty si taká krásna. A ako ti dotučnelo bruško! Určite papáš cereálie Ploché bruško, aby ti bruško krásne dotučnelo. Aj v škôlke vravím, že moja maminka má najkrajšie bruško na svete. Krásne tučné.“, uzavrie svoje myšlienky.

Niet nad jej úprimnosť. Keď som sa raz pýtala učiteľky v škôlke, aká je, povedala mi len jedinú vetu. Ona je trefne úprimná. Vždy trafí presne tak, že človek nechápe.

„Maminka, vieš,“ zasa je to tu, tak počúvam. „Maminka, včera sme mali kresliť pani učiteľku. Tak som si ju pekne kreslila a ona prišla ku mne, že prečo ju kreslím ako ježibabu. Tak som jej povedala, ja ťa kreslím takú, aká si.“

Prevraciam oči druhý krát. Chudák pani učiteľka. Asi nebola učesaná a takto dopadla.

„Sabi, nabudúce povedz, že takto to vidí moja fantázia, dobre?“ radím preventívne pomedzi pitie mojej kávy, tlačenie raňajok do Terezky a obliekanie jednou nohou do riflí a trička. Matej sa nám rehoce z chodby.

„Sabína, ty si to zabila!“

Už sa rehoceme všetci. Aj mimino Terezka sa rehoce, tak budeme mať vyrehotanú cestu do škôlky.
V rýchlosti navlečiem na Terezku, čo si večer vybrala, začešem hlavu ako sa dohodneme. Teri dosť rebeluje, má rada rozpustené vlasy. Pre mňa zvláštne. Každá je iná. Kým Sabi si vyslovene praje mať začesané vlasy napevno, Teri miluje vo vlasoch slobodu. Ani jedna si nedá zobrať to svoje. Tak si Teri odrebeluje vlasový účes, ktorý by mal vydržať, kým po ňu neprídem do škôlky.

„Maminka, dnes si obujem tie snehulienky.“ teší sa.

„Snehuľky.“ opravujem ju.

„Mne sa páči snehulienky.“ povie si po svojom a uteká do chodby. Kým tam dôjdem, už ich má na nohách, čaká na čiapku a vetrovku.

Skontrolujem všetkých troch. Teda ten najstarší sa tvári, že mi to milostivo dovolí, tak si ešte presadím právo mu do toho kafrať. Baby sú nachystané, len ja som unikátna. Unikátne idem bez podprsenky, však pod mikinou sa to schová. Kde som ju včera hodila, ani boh nevie. Nájdem po tom. Takže decká pred dvere, bunda, boty, pohľad do zrkadla, zatváram dvere...

A už sme preč.