A je to tu! Nielen jar .... 
Ideme prerábať kúpeľňu, zvestovala mi prostredná dcéra. Nie že by som o tom nevedela. Plány boli už minulý rok, len MM okrem toho, že je veeeeeľmi šikovný, potrebuje aj čas, aby rozhodnutie v ňom dozrelo, aby mal všetko (a hlavne všetkých – pomocníkov
) po ruke. Takže lanská „pracovná sezóna“ na kúpeľňu nevydala.
Tak som sa dnes pod sprchou zamyslela – veru, bývame tu už pekných pár rôčkov. V septembri začneme 22. – je to veľa alebo málo? Pamätám si, keď sme sa s rodičmi nasťahovali do nového bytu, spočiatku bol priestor pred ním neupravený, ani by sa to vlastne nedalo nazvať dvorom, ešte stále sa to podobalo viac na stavenisko. Časom prišli „sadové úpravy“ a v rámci nich vysadili aj niekoľko gaštanov – takých „cíbikov“ a ja som sa pýtala mamky, kedy si budem môcť nazbierať gaštanov (6 rokov je akurát ten správny vek na tvorenie gaštanových panáčkov). Bola som veľmi sklamaná
, keď mi povedala, že veru skôr ako o takých 10-15 rokov to nebude – lebo veď to už budem pomaly jednou nohou v hrobe, to mi už gaštany budú nanič.
Tá istá kulisa, len o pekných pár rôčkov neskôr – gaštany sú už nádherne vzrastlé a na jeseň je aj hojnosť plodov pod nimi. Úsmev na mojej tvári ale vylúdi iná spomienka – spomienka na biely kočiarik, čo zvykol stávať „v tieni pod stromčekom“. Stromčeky boli zase malé cíbiky – tentokrát brezového charakteru a veru tieň dávali leda ak vo veľmi bujných predstavách. Ale aj tých pár lístkov, čo sa hojdalo vo vetre na konárikoch pomaly tenších od pletacej priadze dokázalo upútať (a časom aj uspať) moju prvorodenú. Dnes sú z nich statné brezy a moja prvorodená je „dievka na vydávanie“ – len ja mám stále ten dojem, že som to isté dievčatko, čo sa pýta mamky, kedy budú rodiť tie gaštany
.
Moje deti teda odrástli, dospeli a ja si dnes hovorím, že veru ani neviem, ako mi tie roky utiekli. Nie, to predsa ešte nemôže byť viac ako dvadsať rokov, čo je zo mňa Rendezáčka. To predsa bolo len toť – nedávno. Ten čas uteká akosi divne – kedysi mi čas od septembra do Vianoc pripadal ako celá večnosť (mali sme so spolužiačkou taký zvyk: keď sme sa po prázdninách stretli 1. septembra v škole, prvé čo sme si povedali bola cifra – počet dní do 24. 12.). Ešte aj o kúsok neskôr, keď moje deti začali chodiť do základnej školy, tak ten školský rok trval táááááák dlho a prázdnin nie a nie sa dočkať. Dnes, keď 2 z 3 sú už na vysokej mám dojem, že len čo vytrasiem peňaženku na začiatku školského roka (niekedy si myslím, že je to väčší útok na rodinné financie ako tie Vianoce) už mi donesú koncoročné vysvedčenie a ja ani nestihnem to tradičné kázanie, ako sa treba učiť počas celého roku a potom nebudú musieť bedákať pri pol- či koncoročných skúškach.
Spomínam si tiež, ako mi pred časom volala kamarátka – bola mojou spolužiačkou na strednej a spolužiačkou MM na vysokej. Vraj si overuje, či ešte platí adresa, ktorú má na MM evidovanú, lebo organizuje stretnutie po 20 rokoch – hovorím jej, počkaj, ale veď ten môj s nami nechodil na strednú!!!! A ona, že ale to je stretnutie po vysokej
. Neverila som jej – musela som si to prepočítať – a že mala pravdu
!
No a to ani nebudem hovoriť ako inak sa pozeráme na vek keď sme deti (18 roční sú vtedy starcami nad hrobom), keď sme dospelí a keď sme na zaslúženom odpočinku (moja mamka mi minule referovala z návštevy sestry v nemocnici:...“a má tam na izbe ešte jednu takú mladú 45-50 rokov môže mať“...
)
Ten istý čas, čo nám odrátava sekundy, minúty, dni, týždne aj roky plynie raz pomalšie ako pomaly – nie, on dokonca priam stojí – a inokedy cvála rýchlejšie ako ten najrýchlejší tátoš .....
Adus, pripomenula si mi dve "stromové" príhody...
Stála som ako mladučká učiteľka, ledva vylezená zo školy, na škôlkárskom dvore spolu s kolegyňou - tá pre zmenu mala tesne pred dôchodkom. Ukázala na rad nádherných, košatých a vysokých líp, ktoré rástli popri plote a povedala: "Tie som tam sadila, keď som mala toľko rokov ako ty...."
Vtedy sa mi zdalo neuveriteľné, že niekto pozerá 40 rokov denne na stromy, ktoré zasadil a sleduje, ako rastú...
A keď sme sa prisťahovali do tohto domu, posadili sme v záhrade malé, tenučké stromčeky. Môj muž mi vtedy povedal: "Teším sa, ako budeme pod nimi sedieť, keď budeme starí a tie stromy budú krásne košaté".
.
Stromčeky za deväť rokov, čo tu bývame, poriadne podrástli, aj úrodu už dávajú...
Ale my ešte nie sme starí - ešte nie
geo vohnala si mi slzy do očí.My sme nemali záhradu ,nesadili sme stromky ale chodili sme na dlhé jarné prechádzky s deťmi .Deti pobehovali pred nami a mi s manželom sme sa držali za ruky a s láskou na ne pozerali.Boli sme v parku a tak sme si sadli na lavičku a deti hľadali fialký a v tedy sa ma manžel opýtal,Vieš si predstaviť keď budeme starí a budeme tu takto sedieť s vnúčencami?A ja že viem.
A on na .To to bude krásna staroba a teším sa že ju prežijem s tebou.To bolo najkrajšie vyznanie v mojom živote.Prešlo pár rôčkov nepíšem rokov ,lebo to bol okamih a ja starnem sama a keď idem potom parku popri tej lavičke vždy mi je ťažko.
Praje ti aby ste sa dožili tej staroby a čo najdlhšie sedávali pod vašími strommy
Ďakujem, Heja
Stromy sú definitívne také dobré "merače času" alebo aj stromoidné kvety - máme doma araukáriu, čo je rovnako stará ako lucia, keby rástla vo svojom prirodzenom prostredí, tak ba mala presne toľko "poschodí" ako má ona rokov. Len u nás doma v byte akosi neutiahne viac ako 3-4 poschodia, tak vždy v tom jarnom období, keď navrchu začne nové rašiť, to najspodnejšie jednoducho odpadne. Ale miesta, kde kedysi boli konáriky zostávajú zreteľné a tak sa to dá pekne spočítať - skoro ako letokruhy na pníku
Presne Geo, stromkove pribehy.....
Cas leti...chcelo by to nejaku rucnu brzdu 
Nasi ked sa prestahovali na dedinu, tak si nasadili na dvor jablone a mamina chcela jednu slivku- ma ju..... male denglave stromky vyzerali, ze nikdy nenarastu a teraz? Na slivku ani nedociahnem a jablone rodia jak blaznive ...kde su tie casy, ked sa otec vytesoval z troch jablk, ktore obral ako prvu urodu
krasny blog Adus, dakujem
Dievcata....len telo starne....dusa ostava vzdy mlada....
ivet
Toto ja viem veľmi dobre - teda ešte aj o tom tele by som polemizovala - veď to len a len odo mňa závisí, čo vidím keď sa kuknem do zrkadla
Možno práve preto sa stáva že minúta nám niekedy pripadá ako večnosť a inokedy zase rok ubehne prv než sa stihneme obzrieť cez plece
..inac krasny bolg...uz som si ho precitala niekolko-krat...aj prispevky dievcat su krasne a dojimave!Take jarno-ludske....
ivet
naadhera adus..krasne sa to ciitalo..
Krásne, stromčekové čítanie.
Adus, ale ty si a budeš vždy krásne mladá. Duchom určite.
Jáj moja - na jeseň sme zasadili prvý orech - nechce sa nám robiť záhradka, tak v rámci skúseností z detstva sa vytešujem na velikánsky strom a horčinu do pol pozemku
, takže vypestovať tam sa ani nebude snažiť.
.
Pred pár týždňami sme mali stretnutie s kamoškou zo základky a ako sme tak spomínali na decká a kde ich osud zavial ... mno, z fešných chalanov o pol hlavy odo mňa nižších sú pupkatý tatkovia s účesom , čo odráža slnko, z niektorých viacnásobné mamy ... len ja som mladá a krásna a mladá a mladá a mladá - a hádam by som si mohla priznať, že už som mala 18násť
Tak to je úplne zásadné - 18-tku musíš priznať, inak si predsa nemôžeš "užívať" - nenalejú ti, nepredajú ti cigarety a o tých ostatných
veciach ani nehovorím
Očuj - cigaret ma netankujú od 4 rokov, kedy som si potiahla, alkoholu mi netreba a hlavné ježe sexuvať sa môže od 15tich- takže ja 18násť odmietam
.
Ale aj s tými cigami a chľastom je to tak - nie že či máš alebo nemáš chuť - ale že keby si chcela, tak môžeš!
Inak - môj drahý zvykne hovoriť - nie je umenie piť, keď ti chutí!!!!!
A tak to máš pravdu
.
Adus pekné čítanie.
Ja keď pozerám na tie svoje deti merajúce o 2 hlavy viac ako ja, čudujem sa, kde som toto nabrala. Uteká to...
Veď to - aj ten náš "krpec" - už nás všetkých prerástol - našťastie to ešte automaticky neznamená, že nás aj vždy "prečurá"
Zabudla som odhlasit Havrana, a pisala som z jeho nicku.
Takze som to opravila a teraz pisem zo svojho
Krasne citanie, take pohladenie duse
. Upne najlepsi liek na vstavanie hore zadkom, ake som mala dnes 
Tak to ma teší, že som trochu pomohla
adus,
krasne, nostalgicke a...tak pravdive...
Eva
Veľmi pekne napísané. Veru vekom vnímame čas celkom inak, z rokov sú dni a z hodín sekundy.
to, ako vie cas rozne rychlo bezat, si uvedomujem aj teraz na MD - na prvej materskej sa mi cas vliekol pomaly, tie dni, tyzdne a mesiace boli morom casu, ktore bolo niekedy az privelmi rozlahle a ja som sa v nom obcas stracala, teraz, na tretej, cas bezi ako rychly konik a ja by som ho chcela nejako spomalit a uchovat si to moje nedavne babatko co najdlhsie male a byt s nim doma dlllho-dlho.....
Adrienka
, veru nám hlavou blúdia podobné myšlienky. Od tých kúpeľkových 
/ v garáži už takmer rok čakajú nové obkladačky do kúpeľne 
, ale akosi nebolo kedy, urobilo sa len WC, to nešlo odložiť a zvyšok..., snáď v lete/, až k tým, čo sa nedokážu vysporiadať s plynutím času 
. Tu v škole to vnímame veľmi intenzívne,už opäť je koniec týždňa-treba vypísať triednu knihu,.... čože, už je koniec mesiaca?!
Snehuliakov, ktorých sme vešali na chodby asi len predvčerom rýchlo vymeniť za zajacov,
jarné kvietky. Neviem, či by som nemala už zajtra začať hľadať básne ku dňu matiek, lebo sa ani nenazdáme, a je za dverami.
, zo základky som už preč viac ako štvrťstoročie
.....kedy sa všetko stalo?!. Ak sa synovi zadarí, tak maminkin "cucáčik" pôjde od septembra takmer 200 km od domu 
, dcérka začne cestovať na druhý stupeň a ja tu zostanem taká "opustená"(brokenheart) . A k tomu o dva mesiace oslávim druhú 20, keď mal tatino toľko, vnímali sme to, akoby odchádzal na dôchodok 
. Svokra bola v 42 rokoch už babka....
2O rokov po mature som si aj ja už pripomenula
Ej veru, občas si musím pripomenúť jeden aforizmus, ktorý hovorí, že deň má stále 24 hodín a presne toľko mal aj pre Michelangela či L. DaVinciho. Občas tomu ale nemôžem uveriť!
Tak to sa mi páči s tým Leonardom.
Dievčatá moje, ďakujem Vám všetkým, že ste mi už opäť raz spríjemnili chvíle čakania - lebo ako to u mňa býva často zvykom, ani tento blog nebol samoúčelný - tá relativita, ktorá ma omínala posledné dni najviacej bola - aké nekonečne dlhé vedia byť posledné dni pred narodením dieťatka - to vám celé tie mesiace prídu ako minútka a ten posledný deň nie a nie uplynúť!
Mne (a hlavne našej Lucii) už uplynul a malá Zoe je na svete - a začína sa nový príbeh s novou relativitou - aký dlhý či krátky sa nám bude zdať čas, kým spraví prvý krok, povie prvé slovo, pôjde prvýkrát do školy .... nech sa jej tu medzi nami darí a nech je tu šťastná
Tak to je krásne "rozuzlenie"
. Prajeme mamičke a maličkej 
veľa zdravíčka, a celej rodinke, vrátane úžasnej starej mamy, babky či babičky veľa nádherných a neopakovateľných chvíľ pri prvých, ale aj tých ďalších dotykoch maličkej s týmto svetom. 
ďakujééééém