O záhrade (vééééľmi dlhé podobenstvo)

Je tomu 20 rokov, čo sme sa za mierne dramatických okolností nasťahovali do nášho vlastného – domčeka s nie práve malou záhradou (tie čo boli na stretkách môžu potvrdiť). Okolnosti tak zo záhradkárky - zberateľky spravili záhradkárku - pestovateľku. Ja čo som ešte ako slobodná radšej počas sezóny preberala na seba úlohu gazdinej – nakupovala som, varila som, prala som – jednoducho som zabezpečovala celý chod domácnosti, len aby som nemusela do záhrady som akosi podľahla „tlaku povinnosti“ obrábať pôdu, keď ju už tam za domom mám.
Záhradou to bolo už prv než sme to kúpili, boli tam nasadené ovocné stromy, vinič, jahody – ale samozrejme, roky sa o to nikto nestaral. Čuduj sa svete – najlepšie úrody jahôd som mávala v rokoch, keď sme dom ešte iba stavali a ony si tam rástli uprostred buriny dorastajúcej výšky človeka – bolo ich veľa, boli kvalitné, chutné, veľké, červenučké. Keď som ich neskôr začala plieť, okopávať, presádzať – išlo to s úrodami dole vodou.
Stromkov sme mali tiež veľa – hlavne jabloní, ale boli aj dve marhule a jedna hruška. Prvá padla za obeť marhuľa – bohužiaľ práve tá, ktorá sa mi zdala chuťove lepšia. Ale nedalo sa inak – leda že by som chcela mať strom uprostred spálne. Tá druhá snáď z vďačnosti rodila do absolútneho vyčerpania, časom mi 2/3 porazilo a strom sa rozštiepil. To čo zostalo síce vyzeralo na pohľad biedne a každú jeseň muž štartoval pílu, že ju dá preč. Počkaj do jari, uvidíme, či nahodí kvety – ak nie, máš aj potom čas dať ju dole. Vedela to potvora – rodila o dušu a vždy tak, aby si na jej plodoch stihla pochutnať ešte aj naša Lucia keď prišla v lete z Ameriky na prázdniny.
Druhá odišla hruška – za ten živý svet sme nevedeli čo s jej plodmi – boli tvrdé ako kameň, nech sme ich nechali dozrievať na strome akokoľvek dlho – nepomáhala ani starobabkovská rada uložiť na kredenc a počkať do Vianoc – tie čo zmäkli, zmäkli vlastne tým, že zhnili. Tie čo neboli zhnité, boli rovnako tvrdé ako v deň, keď sme ich oberali.
Jabloní sme mali tak na husto, že mali navzájom poprerastané konáre. Nevedeli sme čo s tým, ovocinárstvo je umenie, to nie je ako porýľovať, vyplieť, pozbierať. Treba strihať (a treba vedieť kedy a ako a koľko), striekať, ... Chodil k nám mužov kamarát – kým vládal, lebo to už bol pánko vo veku našich rodičov. Robil čo mohol, ale zanedbaná starostlivosť v ranom veku sa na stromčekoch podpísala nezmazateľne a hoci chuťove sa im nedalo nič vytknúť, veľkosťou a vzhľadom to nikdy nebolo „to pravé jablkové“.
Neskôr sme sa snažili trocha spestriť sortiment, zasadili sme broskyne – susedia starousadlíci nás varovali – tu sa broskyniam nikdy nedarilo, ale raď tvrdohlavcovi. Nedarilo sa. Orech, ktorý dnes už dáva celkom slušný tieň a celkom slušné množstvo plodov sa nám podaril až na tretí krát – prvý vyschol a druhý vymrzol. Nevzdávala som sa, lebo som závislák pokiaľ ide o orechy a konečne som sa dočkala. Svokor mi vo viac menej pravidelných intervaloch nanucoval višne – semenáčiky čo mu vyrástli z kôstky u neho v záhrade. Chuťovo celkom dobré, ale maličké kôstka pomaly väčšia ako plod. Ako keby vedeli, že ich tam nechcem, donedávna ani jedna neprežila svoju prvú zimu. Rozhodla som sa, že možno bude jednoduchšie prijať ich – mám dnes dve a toho roku som z ich úrody už naložila dve fľaše griotky a čo to posušila podľa návodu od Ajky. No a náš sortiment dopĺňajú slivka, (nová) hruška a (tiež nová) marhuľa – len akosi nemajú gazdu a tak sa ani veľmi “nesnažia“ – slivka ani marhuľa ešte nerodili a hruška dá každý rok presne toľko plodov, koľko je členov našej domácnosti.
Polovicu záhrady, na ktorej neboli stromy som kedysi zvykla obrábať – tak klasicky – mrkvička, petržlen, rajčiny, kapusta, cibuľa, cesnak a tie už spomínané jahody. Pripomínal sa mi tu vinič, ktorému sme nedali šancu a vyklčovali sme ho – ale asi nie dosť starostlivo, lebo mi sústavne dokazoval svoju životaschopnosť výrastkami na tých najnevhodnejších miestach. Ako som už hovorila, bola som pestovateľ – diletant, tak som veru narobila aj veľa chýb, napriek tomu, že som sa snažila postupovať podľa dobrých rád mojej maminy. Lenže – ona má pôdu ľahučkú, piesčitú a ja – to snáď ani nie je zem, ale betón. Keď zapršalo, aj týždeň som nemohla nič robiť, kým to obschlo a bolo to ozaj na zbíjačku. Prvý rok som nasadila ozaj všetko, čo tak oko môže vidieť na dobre zásobenom trhovisku. Najviac mi sused závidel karfiol – vraj čo som s ním robila – reku, no nič zasadila a bolo! Bol to taký ten typ so zelenými prstami, ten keby do zeme pichol násadu od motyky, aj tá by mu zarodila. Celé tie roky, čo som pôdu obrábala ma zásoboval priesadami – v množstve, čo by stačili aj pre sovietsku armádu a nie pre 4-5 člennú rodinu. Zasadila som ja – polovica obanovala. Zasadil on – prijali sa všetky. Veeeľmi mi to vyhovovalo – ja som si len pripravila hriadky, išla do roboty a večer keď prídem domov – šalátiky, kalerábiky posadené.
Snažila som sa – mala som dokonca aj také lajstro, podľa ktorého som vedela, či môžem pani Rajčinku posadiť do lavice – pardón do riadku – vedľa pani Fazuľky, či pán Petržlen strpí vedľa seba pána Kalerába alebo radšej pána Mrkvičku. Samozrejme, aj striedanie plodín – po zemiakoch sa vraj dobre darí jahodám a tak. Niektoré rady a odporúčania mi prišli logické – iným som veru nerozumela: prečo napríklad majú smerovať hriadky v smere “východ-západ“ a nie „sever-juh“ (toto neviem, či mám dobre, možno som to prehodila, tak sa prosím podľa toho neriaďte) a preto som niektoré z nich dodržiavala dôslednejšie, iné menej dôsledne a niektoré som dokonca ignorovala. Napriek tomu som sa časom presvedčila, že nech robím čokoľvek karfiol ako v ten prvý rok už mať nebudem, paprike sa tiež u mňa nepáčilo ani trocha, ale petržlen, ktorý mame hrdzavel a hodil sa iba na vňať napriek veškerým (aj chemickým) opatreniam u mňa prekvital pod zemou aj nad zemou. Tak som začala selektovať a kombinovať s podmienkami danosťami rodičovskej záhrady – a v globále sme mali všetci všetko.
Najradšej v mojej záhrade som mala a mám tie plodiny, ktoré som dostala „od Pána Boha“ – ako v tej detskej básničke ....“kde sa vzal, tu sa vzal, na záhrade ráno stál“..... Mala som tak maliny (už nemám), čo sa presťahovali od susedy, škaredý plot a škaredé búdky pri ňom (tie sú nie u mňa, ale u suseda) mi každý rok zakrýva vinič „talián“ na jednej strane a černičie na druhej, bazy už mám popri plotoch tiež toľko, že aj napriek priam veľkovýrobe sirupov ju ani omylom nestíham spracovať všetku. Nesadila som, nepýtala som, nestarala som sa – a predsa mi bolo dané – a ja s veľkou vďakou prijímam a užívam. Kiež by to tak šlo so všetkým.
Dnes musím priznať, že môj sprievodca svetom záhradkára, moja mamina, sa mi všemožne snažila radiť a pomáhať, aby moje úrody boli čo najlepšie. Čítam síce veľmi rada, ale nie práve „literatúru faktu“ a tak veru články, ktoré mi vystrihovala zo záhradkárskych rubrík novín často ostávali nepovšimnuté, alebo, keď som si ich aj prečítala, tak som vzápätí na ne zabudla. No bolo aj tak, že som práve ja sama si všimla a prečítala niečo, čo upútalo moju pozornosť – ale keď sa náhodou stalo, že uverejnená rada nezabrala, tak ma to potom zase na nejakú dobu odradilo od aktívneho štúdia odbornej literatúry.
Pár rokov dozadu som sa rozhodla, že moje latifundie prestanem obrábať – pozemky po troch stranách akosi časom osireli, zostali buď „bez majiteľov“ (predávali ale nepredali sa), alebo tí majitelia síce kúpili, ale nestarali sa. Ich burine veru časom nestačil vlastný piesoček (pardón betónik) a začala sa tlačiť aj ku mne – a darmo som ja potom hľadala svoje mrkvičky medzi všetkým tým pýrom, pupencom, kuračkou a ako sa ešte všetky tie potvory volajú. Druhým dôvodom bola záhrada mojich rodičov – nevládali už veľmi robiť tie „ťažké“ práce ako okopávanie – ale ja som nechcela, hlavne kvôli ocinkovi, aby sa jej vzdali – to by ozaj už len zostal sedieť doma, kde by len vädol a vädol. Hriadky nahradila trávička – teda, aby som bola presná niečo zelené, lebo veru anglický trávnik vyzerá inak. Zrejme poznačená skúsenosťami (dosť zlými) s pestovaním tých izbových – až donedávna si kvietky veľmi cestu do mojej záhradky nenašli, maximálne nejaké tie kvitnúce kríky ako zlatý dážď a ibištek. Ale vďaka dobrým dušiam sa začína „vyfarbovať“ a verím, že časom z nej bude úplný kvetinový raj.
Prežila som si s mojou záhradou všeličo, ako plynul čas a menili sa okolnosti, ja sama ale aj všetko okolo, menila sa moja záhrada. Nedokážem povedať, kedy to bolo lepšie a kedy horšie, každé to obdobie malo svoje čaro a presne zodpovedalo tomu, čo bolo v mojich (a jej) silách v daných konkrétnych podmienkach a danom čase. Naučila som sa, že nie z každého kusa pôdy môže byť farma, rovnako ako nie z každého fliačka zeme môže byť francúzska záhrada. Že tá orientácia na svetové strany možno má svoj zmysel, ale iné overené metódy, ktoré fungujú inde – v tej mojej nemusia. Že často lepší výsledok dosiahnem, keď sa nesnažím, ale že ak nepriložím aspoň sem-tam ruku k dielu, zázraky čakať nemôžem. Že niektoré veci musím odskúšať, aby som sama seba presvedčila, že nefungujú, že nie je katastrofou, ak sa musím vrátiť opäť na začiatok a začať odznova. Nebolo to márnych 20 rokov.