Posledna sanca

Mily dennicek,

Tak ako je to do prdele s tou poslednou sancou?
V poslednej dobe vsade, kam sa obratim, ktosi komusi dava poslednu sancu. Eva Martinovi, Roman Renuske, Palo Sise a aj ona jemu. Len o tom vzajomne nevedia. Pikantne...
Co ma privadza k hroznej myslienke... to je presne to - co ak som ju dostala aj ja?!!!

Pripomina mi to Pawlowskej definiciu nevery. Existuju dva druhy nevery. Ta nasa – mala, nevinna, spestrujuca. A ta ich – obrovska, hnusna, odporna zrada!

Ked sa tak na to divam, existuju dva druhy poslednych sanci. Ta nasa – ciste fair play. A ta ich – zakerne bodnutie dyky do chrbta.
Zacina to (podla prieskumu mojho obmedzeneho trhu parov) rovnako. Nieco nesedi. Nieco vadi. Prekaza. Najprv tolerancia. Potom pokus zniest to. Nakoniec podrazdenost. A ta sa prenasa zrazu do vsetkeho. Vztah je na staru belu. Zijeme spolu uz ani nevieme preco. On ma svoj zivot a mne ten moj nedopraje. Alebo mame kazdy svoj zivot, spaja nas iba to, co uvarim. Sedi pri telke, ani ma nepohladi. Ked sa pritulim, tak bud frfle alebo ma necha tak. Ako kus deky. Take to – rob si co chces, mna to nezaujima.
Uz taky zivot nechcem. Chcem zmenu. Zacnu ROZHOVORY. Zo zasady zacinaju pokusom o dohodu => donutenie partnera pochopit, ze sa musi proste chovat inak ako sa choval doteraz.
Narozdiel od tych papierovych Dohod, ktore najdete predtlacene v papiernictvach, tieto navod nemaju. Tazke prebiehaju rozne. Prosbami, ziadostami, vydieranim, drobnymi ultimatami a tak. Samozrejme su preto casto uz v zarodku odmietnute, nepochopene, oznacene za hystericke kvakanie. Takto sa to taha istu dobu. Obcas posun vah na jednu ci druhu stranu podla toho, kto ma aky padny argument (hrozba odmietnutia sexu samcekovi, co ma nan prave velku chut – vtedy sa vie chlap poddat aj bez boja – moje oblubene). Ale riesenie v nedohladne. Obe strany z toho frustrovane a znechutene.
Potom to pride: Dam mu/jej poslednu sancu.

A sme pri tom. Co je to vlastne ta posledna sanca? Z pohladu Evy je to ferove voci nemu. Neopusti ho predsa zo dna na den len tak. Je ferovejsia ako Sisa. Ta ju Palovi dala bez jeho vedomia. A on jej. Hm. Uvidime, co z toho bude. Moje skusenosti hovoria, ze rozchod. Potom kratke obdobie temna, ked si pod natlakom spomienok uvedomia, ze sa to rozpadlo pre blbost a nakoniec zmierenie a rychlo nasledujuca svadba. Dalsi vyvoj zavisi od toho, ako velmi predtym ta „vec“ vadila. Ale percento rozvodovosti parov, ktore okusili chut rozhodu iba raz je velmi nizke. Ovela nizsie ako u parov, co sa vobec nestihli rozist a zistit, ze k sebe fakt patria a neskutocne nizsie ako u parov, ktore v rozchadzani a schadzani maju bohatu prax pocas obdobia spolocneho chodenia.

Spytala som teda Evy, co si predstavuje pod tou poslednou sancou.
Ferovost. On vie, co ho caka, ak sa nepokusi zmenit. Dobrovolne sa moze rozhodnut, co chce.
Fajn, to beriem. Ibaze ja si nemozem pomoct. Ja stale musim vidiet aj tu druhu stranu. Takze rypem ako cervicek. Ako dlho bude trvat ta sanca? A k comu vlastne ma viest? Cim ta presvedci? (Vo vnutri uz citim tie bizardne pocity bezmocnosti obete poslednej sance. A mam pravdu.)
K comu ma viest? Pekne blba otazka. To je jasne. Predsa k tomu, aby sa konecne zacal chovat ako normalny chlap. A prestal ma brat ako kuchynsky robot krizeny s vysavacom a prilezitostnou knazkou lasky. (To si musim zapamatat, to bolo dobre). A jasne, ze tomu cakaniu nemienim obetovat zvysok zivota. Neviem ako dlho este pockam. Uvidim podla toho, ako sa bude snazit. Alebo nesnazit, ako ho poznam. Nech si trucuje. Tentoraz uz neustupim. Si mysli, ze to budem vzdy ja, kto nakoniec stiahne chvost. Prilis si zvykol.
No a co ked tu poslednu sancu mas vlastne ty od neho?
Preco???
Hypoteticky.
Chod mi s tymi teoriami kamsi. Ako fakt. To ja mam zo zivota peklo. On si uzival. Tak nech si ho uzije aj on.
No fakt. Co ked si to ty? Predstav si, ze sa mas zmenit. Mas na to neurceny cas. Vlastne nevies kolko. Len vies, ze sa musis zmenit. Ani nevies nakolko zmenit. A to si este rada, ze vies, ze sa mas zmenit. Palo nevie ani to. Ak ho mas rada a nechces ho stratit, co urobis? Zmenis sa podla toho, co si myslis, ze chce. Nasilu. Budes sa snazit. Pri troche stastia vydrzis zmenu pocas celej skusobnej doby. A potom co? Konecne sa vratis do normalu, co ti sedi, lebo by ti inak siblo. Alebo nie uplne, ale trochu polavis. A on ti plesne medzi oci, ze si len hrala divadielko a posle ta k vode. Zbytocna snaha.
Eva sa uskrna. To som robila doteraz. Bola som tym, co chcel. Navarene, upratane, posediet si s nim pri telke, aby mal spolocnost, kym sa naje... co na tom, ze sme neprehovorili ani jedno normalne slovo spolu, ze? Len par kecov okolo filmu. On si potrebuje vecer vypnut hlavu. A co ja? Jemu to vyhovovalo, ale mne nie. Takze teraz sa musi pousilovat on. Ak ma ma este vobec rad.
Ok, beriem. Ja len chcem vediet, ci je ta tvoja sanca vobec ferova. Mne sa totiz nezda.
No ak ho chces, tak si ho ber.
No to urcite. Aby si ma potom v spanku s nozikom, co? Dierocka vedla dierocky.
Eva sa smeje. Atmoska uvolnena. Ale mne nejdu z mysle pocity obete poslednej sance. Aka je vlastne ta skutocna ferova posledna sanca? Po tom vsetkom, co v nas uz vrie. Uz mame predstavu, do ktorej sa obet musi zmestit, aby sa ta zaha schladila. Dokonca aj casovy ramec. Obvykle doplneny: vsak si mal na to kopec casu uz predtym... ako podmienecny trest, z ktoreho uz tristvrtiny ubehli, ked sa sedelo vo vysetrovacej vazbe.
Vychadza mi z toho jedine. Ziadna ferovost. Umlcanie vlastneho svedomia, ze nie sme mrchy.
Ale keby slo o nas... Nic z toho by nebolo dost ferove. To sa ako mame pod natlakom zmenit ako najrychlejsie to ide? Ked doteraz sa zdalo, ze nas berie take, ake sme. Co je ferove na tom, ze sme v casovej tiesni? Ze nemozeme ist na to prirodzenym tempom, ake nam vyhovuje? Ze sme zahnane do kuta? Co ziskame tym, ze sa nasilu prisposobime? Dufanie, ze potom casom, ked vyhrame prve kolo a on neodide, budeme vsetko zase davat pomalicky do normalu. Cieho normalu vlastne? Naseho? Jeho?
A co vlastne presne znamena prisposobit sa tomu, co on chce? Co ak mame pocit, ze uz davame maximum a on ma pocit, ze sa neusilujeme ani z polovice tak, ako by sme mali?
A to mame vyhodu, ze o poslednej sanci vieme. Co ti nestatnici, co o nej nevedeli? Spokojne si zili ten svoj zivot s pocitom, ze sa nic nedeje a zrazu bac! Listok na stole – Dala som ti sancu, no ty sa nikdy nezmenis...
Alebo trebars nieco tusili. Situacia bola taka. Hadali sa uz dlhsi cas. No v tom boji, kto z koho a kto si uhaji ake manipulacne zivotne pole, ich ani nenapadlo prisposobovat sa druhej strane. To by znamenalo kapitulaciu. Priznanie viny (alebo aspon vacsieho podielu). A zrazu bac! Poslednu sancu si uz dostal a prepasol, zbohom.
Neviem. Vacsina poslednych sanci mi pripada ako vykrik do tmy. Vacsinou skonci dvojako. Odchodom toho, kto ju dostal. Lebo zit v neustalej frustracii, ked sa bojite urobit chybny krok... to je ako mat doma minove pole namiesto koberca. Kazdu chvilu sa vytiahne nejake pochybenie, ked dojde k stretu nazorov na nieco.
Alebo sa nic nevyriesi. Hrozba poslednej sance sa potichucky vytrati ako pustny vietor, lebo ten, kto ju daval, nemal v umysle ju splnit. Len dufal, ze... a ked to neslo, alebo trebars isty cas trochu slo a potom sa vratilo do starych kolaji...

A z tejto pozicie obete poslednej sance ma napada – nakolko si ten, kto dava poslednu sancu uvedomuje, co vlastne robi? Nakolko presne vie, co chce? Nakolko presne tusi, co moze ziadat, nez odide roztrpceny s pocitom, ze ho partner nema dost rad, ked nedokazal splnit jeho podmienky? A zamyslel sa aj nad tym, ci si tym iba netisi vlastne svedomie, lebo v skutocnosti uz nejde o sancu?

No... dufam, ze v pozicii obete nie som. Idem varit veceru. Nech si nezarabam na tichu domacnost, ked pride a bude hladny.