Pre múzu

Nedeľa. Kľud, ticho. Detičky išli na návštevu k babičke a dedkovi.
V kuchyni taký ten klasický bordeluš, ale však Kamila ma naučila, že Pán Boh sa nenakázal šaliť.
Šalenie si po vlastnom vysvetľujem.
Čo s načatým poobedím?
Poirot pozretý, perníky upečené, v TV nič inšpiratívne. Ôsma vianočná vločka doháčkovaná.
A toť ma niečo škrie a nabáda – otvor FB, otvor FB.
Tak otváram.
A tam správa od aramanky. Máš?
No nemám.
Do kelu.
A na mňa čaká moja múza, aby mohla poslať to teplo Vianoc ďalej a rozprúdiť sladké adventné šialenstvo. Bo toľko ľudov zorganizovať ... wau.
O čom napísať?
Čo spomenúť.
Nepajcujem minuloročné.
Predminuloročné bolo pre mňa latka, ktorú som si dala vysoko a chcem ju z osobných dôvodov dosiahnúť.
No napíš z fleku pár písmen do ktorých skryješ všetko.
Tak pozerám Múzin profil. Fotku. Pozerám na to more priateľov. Počúvam Goťáka. A zrazu to plynie. Slovká sa skladajú samé. Také mám najradšej, keď sa to ako dieťa samé na svet pýta. Pôrod trvá 3 minúty. Posielam Múze – voláme. Smejeme jak kolektív.
Pre mňa to skončilo.
Teraz je to na Vás.
O 4 dni dostávam na FB zas správu. Vraj si slovká dievčence upravili s krásnym obrázkom od Lorny a vetičky sa šíria medzi Vami ďalej.
Ďakujem. Som dojatá.
Nejak tak má vyzerať pravé adventné pohodlie.
Aby sa šírilo medzi Vami ďalej.