reklama

Presne pred rokom 6.

Pridal/a kp dňa 03. 02. 2019 - 10:52

reklama

- Tak ideme na to – vytrhol ma z myšlienok Otto a pokrútil pomaly prsteňom – zdá sa, že budeme mať šťastie. Skúste teraz vy, aby som vás zbytočne netrýznil.

Pokrútila som kúskom zlata a on sa pohol správnym smerom. Napriek úspechu som sa snažila hľadieť inam.

- Super! Zvyšok dokončím aj sám – prebral za mňa poslednú, najnáročnejšiu etapu cez krvácajúci necht a víťazoslávne mi podával neporušený, drahý kov.

Chcela som ho vopchať do vrecka nohavíc, no na poslednú chvíľu som si ho predsa len nastokla na voľný ukazovák ľavej ruky. Dúfajúc, že nepokúšam čerta.

Vzápätí mi Otto strčil do rúk prihlasovacie formuláre na röntgen a zopakoval slová doktorky Schmidtovej.

- Kabínka 2 je vonku na chodbe hneď vedľa príjmu. Len čo vám spravia snímku, vrátite sa sem ku mne.

Mladá, sympatická RTG-laborantka vystrčila hlavu spoza dverí, aby vyslovila moje meno. Nasledovala procedúra, akú som v základných bodoch spoznala i inde. Malý kumbálik na odloženie vecí. Opásanie ťažkým „rytierskym brnením“, chrániacim pred nežiadúcim žiarením. Naaranžovanie prsta do správnej polohy. Prvý pohľad zvrchu, druhý zboku. A nehýbať sa!

Keď mi naprávala prst do polohy dva, mierne som zajajkala.

- Och, prepáčte, spôsobila som vám bolesť? - vyslovila vetu, ktorú som i v nasledujúcich dňoch počúvala pravidelne. Už dávnejšie som upustila vysvetľovať mníchovským doktorom, že som odchovaná o čosi drsnejším správaním zo svojej domoviny, a tak podobné vety nie je potrebné dookola opakovať, keď viem, že mi neubližujú schválne.

Podľa dohody som sa po ukončení snímkovania pobrala nazad na stoličku ku Ottovi. Asi sa na chvíľu a v môj neprospech zmenila priorita pacientov, lebo zrazu o mňa nik nejavil záujem. Iba sestrička Andrea kmitala miestnosťou sem a tam. A spoza plachty sa naďalej ozývali divné výkriky neznámej, staršej ženy. Započúvala som sa do jej viac než hlasného prejavu, veď som i tak nemala čo iného na práci.

- Uchadi, uchadi, uchadi. Nepajdu, nepajdu, nepajdu. Ja nechaču, ja nechaču, ja nechaču. Eto ne charašo, necharašo, necharašo. Uchadi, uchadi, uchadi. Ja nechaču, ja nechaču, ja nechaču...

S rôznou a väčšinou stúpajúcou intenzitou opakovala tisíckrát dookola tie isté sekvencie. Občas niečo vynechala, občas niečo pridala. Našli sa i state, ktorým som nerozumela. A pravidelne v istých intervaloch prešla na jačanie jednoslabičného: voi, voi, voi, voi, voi, voi, voi.

Vždy sedem VOI po sebe a zasa späť na holé vety.Každú z nich trikrát dokola.

Počas jej neutíchajúcich prejavov som si spomenula na jedno leto v minulom storočí, keď som si ako študentka privyrábala opatrovaním seniorov. Vďaka nim som spoznala Jiřinku. Pochádzala z Prahy. Kedysi sa aktívne zapájala do cirkevného diania v bývalej ČSSR, a tak si ju úrady v spisoch poznačili ako nepriateľa systému. Pár rokov po prevrate v ´68 sa jej podarilo spolu s mužom utiecť na západ. Vo svojej domovine patrila ku tým „vyvoleným“, ktorým súdruhovia pravidelne hádzali polená pod nohy a znemožnili jej medziiným aj štúdium na vysokej škole. A tak ešte v ČSSR opatrovala seniorov. To smela.

Vo zvolenej profesii pokračovala neskôr i v Nemecku. Dodnes tvrdím, že naše zoznámenie naplánovali spoločne Šťastena s Náhodou. Keď v to leto potrebovala záskok na niekoľko týždňov, bo zasa raz plánovala navštíviť rodnú hrudu, obrátila sa s prosbou na mňa. Jej vtedajšia zverenkyňa vykrikovala podobne. Síce nezrozumiteľne, ale na druhej strane tisíckrát intenzívnejšie.

Jiřinka ma veľmi opatrne pripravovala na stretnutie s ňou. Akonáhle som sa ocitla na rohu križovatky, kde (striga) bývala, pochopila som prečo. Bolo horúce leto, okná všade otvorené dokorán a ja som zhrozene zaspätkovala a zvažovala, či naozaj nastúpim do prvej služby kdesi v strede ulice. Bez ochranných zátok do uší.

- Problémy u nej nastali po infarkte – vysvetľovala Jiřinka - v nemocnici ju, bohužiaľ, dali na izbu ku pacientke, ktorá v kuse kričala. V prípade starších ľudí sa niečo podobné tesne po infarkte neodporúča. Ak začnú jačať tiež, viac ich toho nezbavíš!

Po tejto krátkej spomienke som sa začala obávať o osud starčeka z vedľajšej kabínky, ktorý bol vystavený (nie z vlastnej vôle) zradným decibelom svojej chvíľkovej susedy.

A akoby mi niekto zo zamestnancov tajne čítal myšlienky. V istom okamihu jeden z nich otvoril dvere vedľajšej miestnosti a bezo slova podišiel ku kabínkam. Nazrel do každej z nich, presvedčil sa, že starček dýcha a zapol mu svetlo.

- Nech aspoň neleží v prítmi, chudák – zahlásil, len čo kolegov informoval, že šedivejúci mužík zatiaľ navonok úspešne a bez jediného muknutia odoláva nástrahám osudu.

V rovnakej chvíli nastupovala do služby zásobovacia a upratovacia čata, zložená – ako inak - z cudzincov rôznych národností. Prvý z nich ma milo pozdravil a potom ako na páse šikovne vyprázdňoval rad za radom smetné koše. Naučeným pohybom vytiahol plný sáčok, zviazal ho a trhnutím oddelil od nasledujúceho prázdneho. Prekvapene som sledovala, čo s ním stvára, ale on iba na okraji prstom vyvŕtal dieru, čím uvoľnil vzniknutú vzduchovú bublinu a plastika pozvoľne splynula so stenou koša. (Túto techniku určite zavediem i u mňa v družine.)

Bola som mu vďačná za jeho malé predstavenie, čo mi aspoň nachvíľu odviedlo pozornosť inam. Dve ďalšie kolegyne tlačili pred sebou vozík plný zdravotníckeho materiálu. Podľa ich rozhovoru prvá zaúčala druhú. Kontrolovali skrinky i police. Dopĺňali chýbajúce obväzy, leukoplasty, striekačky, podložky a iné nevyhnutné pomôcky.

- Nie je to na zbláznenie? Náročná služba a v nej podobné neutíchajúce a dookola sa opakujúce vykrikovanie – prihovorila som sa Andrei.

- Prosím? - nerozumela v prvom momente mojej poznámke. Keď sa jej v hlave rozložilo, čo som práve vyslovila, pobavene sazaškerila. Hlavou kývla ku kabínke a dodala: - Áale čoby, sú i oveľa horšie veci. Človek si zvykne na mnohé.

Rozhovor náhle prerušila pani doktorka, ku ktorej sa medzičasom dostali snímky dokaličeného prsta.


reklama

reklama

de-ni, Ne, 03. 02. 2019 - 13:31
Uz sa ani necudujem, ze si tam bola tak dlho... :-) Ked to tam islo tak ako pises....no strasne pomaly...
kp, Ne, 03. 02. 2019 - 14:11

nie pomaly, ale ako pisem, strasny frmol a ku tomu vysokoskolaci na stazi - plus ked ma clovek sam bolesti a musi tam sediet v tej nehostinnej, sterilne vyzerajucej miestnosti sam a pozerat na dalsie utrpenia, tak to zaisto neposobi povzbudzujuco na psychiku

lienka, Po, 04. 02. 2019 - 07:19

aj u mňa je to tak, že v čakaní si moja myseľ akoby sama pripomínala rôzne príbehy z minulosti

mňa by veru zaujímalo, či si robíš každodenné zápisky, alebo si raz za čas sadneš a napíšeš stať za dlhšie obdobie.

stáva sa mi, že si chcem niečo zaujímavé napísať, čo som prežila, čo sa ma dotklo...ale v tú chvíľu to neurobím...keď sa chcem k tomu vrátiť o pár dní, zrazu to nenapíšem, už to nemá to čaro..už ten okamih uletel :-)

kp, Po, 04. 02. 2019 - 08:38

v tomto pripade som si robila zapisky, aj ako nieco, cim som si zamestnavala mysel inak, nez by ma tie zazitky mali tahat "ku dnu" ... ale napriklad Tretiemu chlieb ci Dade dehmia som pisala cisto z pamati - mnohe sceny som si dokazala vydolovat z pamati ako film na DVD, takmer vsetky rozhovory su original rozhovory, lebo ich dodnes pocujem v usiach ako zo zaznamu - dokonca kamosky, co vystupovali v knihach, mi neskor povedali, ze bez mojho popisu by si uz na mnohe veci vobec nespomenuli :)

moja suseda vravi, ze uz ma strach mi nieco rozpravat o sebe, lebo ja si to potom pamatam lepsie nez ona sama Veľký úsmev

Kamila, Po, 04. 02. 2019 - 09:18

Dobrá si s tou pamäťou, Áno samozrejme aj s písaním. Úsmev

kp, Po, 04. 02. 2019 - 09:25

dakujem Úsmev ... inak prave pred tyzdnom sa mi stalo, ze prisla za mnou sefkina dcera (19r.), ktora mi tri mesiace vypomahala v skupine - zacali sme sa rozpravat o jednom komplikovanom mladencovi a ja som je spomenula istu prihodu - ona na to:

- Uz si spominam, ked si mi to rozpravala.

Ja na to: Ale moment, tu prihodu si mi rozpravala ty.

Ona: Ja? Kdeze.

Nuz som jej presne do bodky opisala, co mi vtedy povedala.

Na to ona Prekvapenie : Vazne! Mas pravdu. To ja som zazila tu prihodu a prerozpravala ju potom tebe...

Váľam sa od smiechu po podlahe

dasa_, Po, 04. 02. 2019 - 10:18

aj moja pamäť takto funguje, ale žiaľ (alebo našťastie) iba na pár vecí. A skôr náhodne Veľký úsmevVeľký úsmev Neviem dopredu povedať, čo to bude, čo zaznamená.... Niekedy si hovorím, ako dobre

kp, Po, 04. 02. 2019 - 16:58

nuz ono to mas tak Pohoda

- co sa zapatrosenych klucov tyka, rada by som, aby pamat fungovala 120%

- co sa medziludskych vztahov tyka, tam obcas lutujem, ze nevypadava v prihodnych chvilach  Vyplazený jazyk

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama