Príbeh lásky v rozprávke o Červenej čiapočke

Ak ste po bleskovej rekapitulácii jednej z najznámejších rozprávok nadobudli pocit, že neviem o čom píšem, chápem vás. Aj ja som bola zaskočená. Ale len na okamih.

Celé to začalo tým, že naša Rebi si vymyslela, že nám zahrá bábkové divadlo vlastnej výroby. Teda, že si postavičky a všetko potrebné k danej rozprávke sama nakreslí a vystrihne. Pred časom ju veľmi začalo baviť strihanie a vystrihovanie, tak nacvičuje kde sa dá:).
Tu však nastala veľká dilema, s ktorým príbehom sa to vlastne popasuje. Do poslednej chvíle nebolo celkom jasné, či to bude rozprávka o Červenej čiapočke, alebo rozprávanie o tom, ako sa narodil Ježiško. V momente, ako nešťastnou náhodou zastrihla Ježiškovi do hlavy a hneď na to mi s previnilým pohľadom podávala aj odšmyknutú pravú ruku, bola Rebeka rozhodná, že príbeh z Betlehema sa odkladá na neskôr. Nepohoršujte sa, prosím, naučiť sa dokonale a bez ujmy strihať v piatich rokoch nie je len tak.

O chvíľu sa už na stole hromadili všetky rekvizity zapojené do deja.
Domček, v ktorom bývala mama s Červenou čiapočkou; babičkina posteľ, v ktorej sa odohral aj akt nenásytnosti zlého vlka; košík s dobrotami pre starú mamu; trávička, ktorá slúžila ako náhrada za les a samozrejme, všetky účinkujúce postavičky: Červená čiapočka a jej mama, vlk, stará mama a pán horár.

Hneď ako nás naša malá divadelníčka začala zvolávať na predstavenie, zistili sme, že máme tie najlepšie miesta v celom divadle. Tri úhľadne zoradené stoličky rovno v prvom (a jedinom) rade boli pripravené pre ocka, pre mňa a pre Jakubka.
Rozprávka sa začala. Rebi sa snažila zo všetkých síl. Na plynulé presúvanie postavičiek i ostatných rekvizít využívala snáď všetky časti tela. Najlepšie jej samozrejme fungovala pusa, to viete, žena!
Keď už horár za pomoci Červenej čiapočky a starej mamy zašil vlkovi brucho plné kameňov, nečakali sme žiadne veľké prekvapko. Ruky pripravené na zaslúžený potlesk sprevádzali vetu o vlčisku, ktoré sa vybralo napiť vody a ako ho to ťažké brušisko prevážilo tak, že skončil vo vode. Nádych, za ktorým sme my tušili už úplný záver, bol pre Rebi nádychom k jej poslednej replike: "A stará mama potom žila s horárom dlho a šťastne".

Naša Rebeka to poňala romanticky. Ale prečo nie? Príbehy lásky a ich šťastné konce predsa do rozprávok patria a nemusia byť vždy len o princoch a princeznách. Niekedy to môže byť pokojne aj stará mama a horár:)