Spomienka na Mikuláša

Taký skoro vianočný blog od Mamamati mi pripomenul jedného Mikuláša - už viac ako dvadsať rokov dozadu.
Písal sa rok 1985, socík ešte naplno zúril, ja som bola slobodná, tehotná (niekde na prelome 6 a 7 mesiaca) a zrejme "na rozlúčku" pred materskou (a ako sa neskôr po materskej ukázalo aj pred odchodom zo zamestnania) som dostala služobnú cestu "na západ" (do Rakúska).
Keďže už bol predvianočný čas, naplánovala som si návrat tak, aby som v posledný deň mala čas pobehať trochu predvianočnú Viedeň a čo to nakúpiť (samozrejme nie za tie úbohé diéty, čo nám dávali) do výbavičky pre bábo ale aj pod stromček.
Vzrúšo začalo už pred cestou tam - mala som aj sama našetrenú nejakú tvrdú menu, drahý tiež čosi doložil - len samozrejme vyhútať vhodný úkryt pre tento poklad bol nie že oriešok, ale priam orech. Nuž - čo to z "pašeráckych zručností" som odpozorovala od svojho tatu (v tých časoch ani do/zo socialistického tábora človek nesmel dovážať čo si len tak zmyslel, existovali takzvané colné prehlásenia, ktoré sa vypĺňali pred každou cestou a písalo sa tam všetko cennejšie, čo človek so sebou niesol von a to musel aj priniesť späť - a tiež pri spätnej ceste sa tam zapisovalo, čo ste kúpili), takže prvú polovicu neľahkej úlohy sa mi podarilo zvládnuť.
Prišiel ten posledný deň mojej služobky, keďže som bola mimo Viedne a pricestovala som tam vlakom, batožinu som si pekne uložila do úschovne a hurá na Mariahilferstrasse. Hlavná úloha bola kúpa šijacieho stroja (financie naň boli prvým vianočným darčekom od môjho drahého) a samozrejme, že pri putovaní z obchodu do obchodu pribúdalo aj igelitiek s iným tovarom, až som veru veeeeľmi pripomínala ten stromček - aj kabát som mala zelený, aj čo - to zo mňa viselo. Len keby nebolo toho brucha!!! Prerážať sa takto (aj s tým šijacím strojom) predvianočne preplnenými viedenskými ulicami sa ukázalo byť takmer nemožné - keď som zistila, že sa zrejme nestihnem doterigať na vlakové nádražie, vybrať batožinu a potom ešte odterigať na autobusovú stanicu, tak mi veru nezostalo nič iné, ako oželieť časť toho môjho vzácneho finančného fondu a zobrala som si taxík, lebo predstava, čo by ma čakalo, keby som autobus zmeškala a musela v práci vysvetľovať, že som nemienila emigrovať (nevrátila som sa v čase a spôsobom, ktorý bol vopred naplánovaný) bola veru dosť hororová.
No, ten svätý Mikuláš zrejme stál pri mne, lebo aj túto časť môjho dobrodružstva som nakoniec zvládla, taxikár mi dokonca pomohol naložiť moju objemnú batožinu do autobusu a návrat sa mohol začať. Cestou som ešte potrápila svoje mozgové závity vypĺňaním colného prehlásenia - aké ceny napísať k jednotlivým zakúpeným tovarom tak, aby suma za nákupy neprevyšovala diéty, ktoré mi boli úradne pridelené ale tiež aby neboli také nízke, že by si colník nevyhnutne musel myslieť, že ho mám za blázna a robím si z neho dobrý deň.
Prišli sme na hranice, autobus zastal, dostali sme pokyn, aby sme všetci vystúpili, zobrali si VŠETKU svoju batožinu a presunuli sa na colnicu. Pri otvorenom batožinovom priestore stál financ a pozeral, kto si čo berie. Keď som to videla, tak mi až tak zatrnulo. Nuž čo, povedala som si - dcéra moja nenarodená teraz mi musíš prvýkrát pomôcť! Vypučila som brušisko čo najviac, už po schodoch som vystupovala, ako keby som sa mala každú chvíľu "rozpadnúť", horko - ťažko som si vytiahla kufre a začala som urputne vzdychať nad škatuľou, v ktorej bol šijací stroj. "To je vaše?" "Čo tam máte?" "Koľko to stálo?" "To naozaj??? To museli byť dobré zľavy!!!" - zasypala ma spŕška otázok a prebodávali ma skúmavé pohľady. Krútil chudák hlavou, až mu skoro odpadla, ale nakoniec sa usmial, žmurkol a povedal ..."keď už je toho Mikuláša, choďte dnu a toto môžete nechať tu".... Ten rachot kameňa padajúceho od srdca bolo určite počuť až na druhý koniec republiky - a on ten bradatý svätec si určite prizval aj svojich ostatných kolegov, aby mi pomohli, lebo vnútri na colnici som (a možno aj vďaka brušku ) ani len kufor otvoriť nemusela.
Všetky svoje poklady sa mi podarilo preniesť cez hranicu - bola som šťastná ako blcha v kožuchu - a že som si dobre vybrala - mašinka veru ešte poctivo slúži, hoci som na nej pošila veru kadečo, vrátane otepľovačiek pre deti.
Svätý Mikuláš, aj po všetkých tých rokoch som ti stále vďačná, že si vtedy pri mne stál