Na sviatky som sa začala chystať koncom novembra, tušiac, že pri pracovnom vyťažení to inak stihnúť nemôžem. A tak som prekladala prácu, prípravu do práce, povinnosti okolo domácnosti a rodinných príslušníkov, ako kvalitný dobrý maďarský hamburger. Ako čas plynul, zdalo sa mi, že robota nemá konca, cieľ v nedohľadne, ja nemožná, do krajností unavená a to pachtenie? ... NEMÁ ŽIADEN ZMYSEL!
A čas vianočný, môjmu srdcu najdrahší, nadišiel. Sedela som za sviatočným stolom, dívala sa na mojich drahých osemdesiatročných spokojných rodičov a uvedomila som si, že KAŽDÁ TÁ CHVÍĽA PRÍPRAV BOLA SÚČASŤOU TEJTO VZÁCNEJ CHVÍLE a svojim spôsobom ju predlžovala. Moje ateistické srdce zaplesalo a v duchu som zašepkala: „Vďaka Ti, Bože, že dávaš človeku možnosť prácou si vyslúžiť pôžitky a silu rozdávať najbližším radosť!“
Nuž tak, moji milí, takí, či onakí, ale hlavne priatelia.
Šťastné a veselé v kruhu tých, ktorých milujeme, tých, ktorí nás potrebujú, ale najmä tých, ktorých potrebujeme my!
Šťastné a veselé, PoVianoce :)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
