Symbolika

Veru symbolika mám a starých mám sa s nami určite tiahne.Či už vedome alebo nevedome.Ja sama som sa niekoľko krát pristihla v tom že som porovnávala.Ak som si napr.nevedela spomenúť ako niečo piekla babka alebo mama,tak som sa zastavila,premietla si v hlave spomienky a postupy ich práce a čerpám z nich dodnes.
Celé detstvo som strávila so starými rodičmi ktorý mi veľmi chýbajú a trpezlivo sa nám všetkým venovali a vštepovali nám ich rokmi nadobudnuté skúsenosti.
Každopádne sa tiahne s nami ženská línia.

Nuž ono to aj tak je, žena keď zostarne tak sa veľmi výrazne u nej prejavia črty jej mamy a u mužov je to naopak a pritom možno si človek myslel celý život že sa podobá práve na otca.
Niečo v tom bude. Ja som veľmi milovala svojich starých rodičov aj ked som ich všetkých nepoznala, babka z Ameriky mi dáva lekcie na každom kúsku môjho žitia - keď mi je ťažko tak si poviem, veď aj babka aké to len malá ťažké a nikto ju nechcel pochopiť a predsa vydržala do 95.
Je zvláštne, ale ako človek starne odrazu začína používať rituály, ktoré robila mama a ja sa pristihnem pritom, že chcem niekomu na čelo dať krížik keď odchádza.

nuz Kami, tiahne sa so mnou i linia zien i linia muzov v mojom rode...
nielen starych otcov a mam, ale i ich rodicov... ale pohodaaaa

Moja, zvlasne, ze clovek si to ovplyvenie uvedomuje, ked sa porovnava s tymi, co uz nie su medzi nami.
Neviem, ci som podedila nieco po nich, ale velmi ma ovplyvnili obe v zivote. A ten hacik, chytali do ruky obe - babka i starka. Akurat, ze len casom si uvedomujem, ze ho brali do ruk ani nie tak pre potrebu nieco vlastnit, ale skor pre to, dat zo seba.
Posielam ti objatie .

V nasej rodine (teda z maminej strany) sa rodili hlavne dievcata, chlapci nejak vydrzali len kratko, ak sa vobec narodili. Vzdy som mala pocit, ze zeny v nasom rode maju pre mna kdesi ukryte dolezite odkazy a postupne sa dostavam k niektorym a konecne som niektore aj pochopila - a to v prekvapivych momentoch ako ty, Kami pri hackovani papucky (na pohlad absolutne nepodstatne a nezainteresovanym nic nehovoriace).
Su to take momentky z detstva - poznamka, veta, gesto,predmet (babkina satka, krosna, stoh slamy...), vona starej drevenej skrine, vrzganie drevenej postele. Nie ked ich vidim, ale oni mi len tak mimovolne vbehnu "do obrazu" a ja ich na sekundu zazriem akoby v zrkadle, alebo zacitim, ako keby som tam bola (aj ked "vona" stareho cloveka nie je prave to naj, ale citila som ju v minulom roku dost casto )

Mozno sa citil lepsie, tak slobodnejsie, dokedy pocujem a pocuvam tie "hlasy" a nesnazim sa tak strasne nepodobat na nich... Skor v com sa podobam a dovolit si ten luxus nechat sa vist a plavat s prudom a s nimi.
Stalo ma to vela sil, aby som bola ina a urcite nie taka ista a blablabla
Uz sa pisisvorim menej, stoji ma to menej namahy a stiham si aj uzit to co zijem! Dakujem im za to!

Otcova stana mi vobec nic nehovori. Uz som sa aj zamyslala, ze cim to je, ze ma k nim nic neviaze, ale zapriet by ma nemohol - az prilis na neho podobam (teda som krajsia..)

obcas je tu tema, ktora neda odputat sa, kym si ju v sebe nevyriesis. Kamila, tuto si u mna vystihla. nasa linia je citatelna. ked sa ocitneme v rodisku, medzi ludmi, hned nas vedia zaradit do rodu, i tu najmladsiu generaciu. ale mna to asi preskocilo, som po otcovi, moje dietko je uz znovu "jasne, je od nich". casto som od starej mamy pocuvala, ze mi nerozumie. ako rozmyslam, mojim prioritam. odtial asi prameni moje protirecenie takmer vsetkemu, lebo som si to mohla "dovolit", ved za exota som uz bola vyhlasovana odmalicka . ale meno mam po nich. vsetkych nasich zenach - mariach. a zaroven, kazda ho ma jedinecne, ziadnu nevolame rovnako(preto nemozem byt majka, lebo nie som majka)

Ja stále počúvam že som ako moja starká.Plné okná a izby kvetov,popod nohy sa nám večne moce hromada mačiek.Len na rozdiel od mojej starkej musia mačky tolerovať aj našich psov. Priznám sa že nehačkujem,neštrikujem,lebo mi to nikto nechce nosiť.Vyšívané obrúsky mať nesmiem pokial nechcem mať všetko poťahané s tými obrúskami na podlahe.Naša autistka upratuje všetko čo nie je pribité.
Rodová línia podoby je už zvláštnejšia.Na jarmokoch sa už nejeden spýtal či som ja a MM súrodenci. Tak asi nikto neurčí do ktorej rodiny spadajú naše deti.Hoci kto ich nepozná si ich mýli a nevedia ich rozoznať.Narodené po roku a sú ako trojčatá.A podedili aj povahy svojich starých rodičov z obidvoch strán.Jedna aj maliarsky talent starkej s MM strany.Vždy som hovorila že budem iná ako moja mama.A čoraz častejšie zisťujem že kráčam v jej šlapajách.

Kamilka, ako krásne sa to číta. Pri každom príspevku zisťujem ako na chvíľku som vbehla do cudzieho rodu a snívam a pritom je toľko toho podobného. Akú radosť nám urobí pohladiť obrus, ktorý možno ani nepoužívame, ale máme ho tam a s ním cítime vôňu našich predkov, či niečo iné. Toto je krásne, je to vyjadrenie toho najhlbšieho citu spolupatričnosti a to bez príkazov. Sme iné a predsa tak veľmi podobné.
Veľmi pekný blog a ja ti zaň ďakujem.

Byvame v domceku, ktory patril mojim prastarym rodicom. Mam k nemu citovy vztah a uz od mala som vedela, ze mi je tento domcek sudeny (aj ked si to zobralo svoju dan). Moja prababka tu vychovala syna a tri dcery. V dome zostala zit jedna z jej dcer, babkina sestra, nema deti ani manzela, teraz ma skoro 90 rokov a je to ta najsilnejsia osobnost aku som kedy stretla. Vzdy som si myslela, ze budem ako ona. No moj osud je iny, mam rodinu a som tak stastna.
Az teraz si uvedomujem, ze zijem zivot podobny skor mojej babke, dokonca aj manzelov mame povahovo podobnych. Ja, maminka, babka sme tri generacie zien, ktore ked sa stretnu prekecaju cely cas, chodia spolu na koncerty, do divadla... Je to krasne.
A teraz som si uvedomila, ze sa mi dnes podarilo uvarit presne taku polievocku ako varieva babka .

Kamilka krásna téma. Ďakujem
Dievčatá, Vaše riadky sú lahodné.
Mňa však, aj jediná, krátka spomienka, ešte stále veľmi bolí, až tak veľmi, že to nedokážem napísať ako by som chcela. Snáď niekedy na budúce.
Prajem Vám všetkým, hlavne veľa lásky v rodine, byť k sebe milí, pomáhať si navzájom, to je tá najdôležitejšia symbolika v každom pokolení.

Od detstva mi vraveli , že som celý tatino .
Dokonca náhoda ma priviedla na letisko , stala som sa športovou pilotkou, vyštudovala leteckú dopravu a roky som robila na riadení letovej prevádzky.
Môj ocino bol pilot , lietal od svojich 17 tich a lietanie bola jeho najväčšia láska. Ja som sa však k tomu nedostala kvôli tatkovi, ale úplnou náhodou - spoznala som jedného kamaráta a ten ma zobral do Vajnor a mne to tak učarovalo , že som tejto záľube zostala verná doteraz.
Zvlášte je, že i môj druhý muž je bývalý pilot . Neviem, ale môj osud je asi spojený s lietaním. Navyše , bola som veľmi prekvapená , keď ma MM prvý krát vzal predstaviť svojim rodičom , jeho maminka akokeby z oka vypadla mojej babičke - tatkovej maminke. Tak neviem - je to náhoda ???
A keď som tatinkov popol rozprášila z lietadla a tým som sa s ním chcela rozlúčiť , normálne som ho fyzicky " cítila" v kabíne akokeby tam bol so mnou .
A vždy , keď vidím maminku MM , vidím v nej tatinka i babičku . Obľúbila som si ju hneď ako som ju prvý krát uvidela a mám ju moc rada. Akokeby mi život chcel nahradiť dvoch ľudí , ktorých som veľmi ľúbila ...

cim som starsia, tym viac sa zacinam (povahovo) podobat na babku a mamu (straaasne tazko sa mi to priznava) a tym viac zacinam chapat ich slova, ktore sa casto krat v mladosti minuli ucinku, akurat dnes som volala s mamou, je u svojej tety, posledna zo surodencov, bola najmladsia a pecu na Velku Noc...neviem, co bych dala za to, aby som mohla byt s nimi, hoci len dve hodiny ....
a babka, kvoli robote prelabzovala celu republiku, takze "tulave topanky" som asi zdedila po nej, tiez sa nevedia zastavit...a jej zivotne pribehy, no dost sa nam to prelina a je tam aj dost podoby...nahoda, mozno.... a mozno su tie podobne zivotne situacie zapricinene aj tym, ze sme podobne povahy, mozno vychovou, mozno karmou, ktovie?! ...
bigmama

Ako vravím,genetika nepustí.Dnes som stretla známu ktorú som nevidela snáď 20 rokov a ona už z diaľky na mňa kričala meno mojej maminky.Až keď sme boli na krok od seba sme sa od radosti vystískali a prebrali aj svojich rodičov ako sa na nich po rokoch podobáme,nielen fyzicky.

Ja nie že sa na moju mamičku podobám ale mám aj jej povahu,po nej som zdedila aj vzťah k ručným prácam a perlička je že muž,teda môj otec ju tak isto podvádzal v tom istom veku ako mňa môj 7rokov kým na to prišla.
Tak isto moja dcéra Danka je to isté vo všetkom len dúfam,že na staré kolená nedopadne tak ako my dve s mamičkou.

Keby som to vedela Kamilka.Možno som sa toho veľmi bála aby som nedopadla tak ako moja mama. Snažila som sa žiť ináč ako ona vystríhala som sa vecí ktoré som myslela,že mama nerobila správne.Pritom teraz z odstupom času vidím,že som bola presne taká istá ako ona sama seba som presviedčala aké mám dobré manželstvo.Milovala som ho viacej ako môj vlastný život a bola som slepá a hluchá toľko náznakov som mala jednoducho som žila v tom,že mne sa to nemôže stať.
A Danka vlastne žije už teraz tak ako som žila ja s tým rozdielom,že ju manžel nepodvádza ale je tam niečo iné a ona aj keď nie je možno spokojná stále trpí aj keď si to nepripúšťa,stále dúfa,že sa stane zázrak a jej život sa zmení.