Viedeň, Singerka a horor(y)

Bola zima roku Pána 1985, v podstate v tom čase sa zdalo, že hlboký socík, určite by nikto netipoval, čo príde len o 4 roky neskôr. A ja som bola tehotná slobodná mamička, ktorá vedela, že po materskej bude „nezamestnaná“ – lebo náš direktor mi jasne dal najavo, že po materskej mi radšej on osobne nájde nejaký teplý flek, než by ma mal zobrať naspäť – lebo – on to z vlastnej skúsenosti vie najlepšie – to nerobí partnerskému vzťahu dobre, keď sú partneri/manželia aj kolegami v práci.

Dostala som ako „bolestné“ služobku do Rakúska, užila som si krásny týždeň v Gmundene pri Traunsee a posledný deň, piatok, som mala na míňanie ušetrených diét a prepašovanej hotovosti v tvrdej mene – tú som dostala od (vtedy ešte nie) MM, aby som si kúpila vianočný darček – poriadny šijací stroj a nejakú „lepšiu“ výbavičku pre bábo.

Predvianočná Viedeň bola prekrásna, najradšej by som sa bola len tak prechádzala a kochala vysvietenými ulicami, námestiami, výkladmi ... aaaaa, výklady, veď to je to, kvôli čomu som tu, spomenula som si, a hneď som precitla z očarenia. Začala som riešiť praktické veci – keďže som mala celkom slušný „batoh“ zavesený na bruchu (to som bola niekde na začiatku 7 mesiaca), tak som sa potrebovala zbaviť tých, čo neboli so mnou tak pevne späté, lebo behanie po Mariahilferstrasse s kuframi v tých davoch by asi neprinieslo kýžený výsledok.

Moje kufre tak skončili v úschovni na Südbahnohofe a ja som vyrazila najprv dole a potom hore onou povestnou ulicou – veď najprv treba spraviť cenový prieskum, lebo tie ťažko prepašované šilingy bolo treba prevelice rozumne investovať.

Nebolo to jednoduché, ale po nejakom tom čase som mala čo som chcela – valuty minuté, ja taškami ovešaná + škatuľa ako pre Bambuľku, čo skrývala moju vysnívanú Singerku. Malo to jediný háčik – ja som bola kdesi uprostred Mariahilferky, stanica s mojim kuframi na jej hornom konci a autobusová stanica, odkiaľ mi odchádzal spoj do Bratislavy ... nooo, vcelku dosť ďaleko od tohto všetkého – dosť ďaleko na to, že som mala ešte aj ten balón na bruchu, bola som uťahaná ako mulica a so všetkým tým nákladom som sa nevládala pohybovať tak rýchlo ako by som si bola želala. Na nádražie po kufre som to ešte ako – tak zmákla, ale tam ma chytila panika. Ak zmeškám autobus, budem mať riadny prúser – v ten deň to bol posledný spoj do BA a keby som ostala do druhého dňa, to by sa už považovalo minimálne za snahu o emigráciu – predpisy ohľadne toho, kedy sa musím zo služobnej cesty vrátiť boli jednoznačné a veľmi striktné. V takej situácii ide všetko bokom a tak som si s krvácajúcim srdcom zobrala taxík (tiež bolo dosť riziko, lebo predvianočná Viedeň nie je zrovna dobre prejazdná) a vodičovi som so slzami v očiach vysvetľovala, ako ma MUSÍ zachrániť, lebo ak ten autobus nestihnem, tak moje prvé dieťa sa narodí niekde vo väzení ... Bol zlatý, stihli sme, aj keď len o chlp, ale zaparkoval rovno vedľa toho môjho autobus, ten šijací stroj mi ešte aj do autobusu naložil a tringelt mi vrátil späť .....

Spokojne som sa usadila a nechala sa teplom učičíkať do sladkých driemot, z ktorých ma prebrala hláška ...“zoberte si VŠETKY vaše veci a vystúpte z autobusu, zoberte si aj kufre a vojdite tam dnu“... a ukázal na budovu colnice. Hmmm, ľahšie povedané, ako urobené, od komunistického financa som nemohla čakať toľkú ochotu ako od kapitalistického taxikára, naviac jeho úlohou bolo sdtrážiť ten komunizmus, aby doň neprenikli neželané výdobytky kapitalizmu, nakúpené za prepašovanú tvrdú menu – za tým účelom existovalo niečo, čo sa volalo Colné a devízové prehlásenie. Tam ste museli pred cestou nakrásne zapísať všetko, čo so sebou vyvážate do cudziny, vrátane hotovosti (samozrejme, len tej, ktorú ste mali legálne ako diéty ), pri ceste naspäť bolo treba zase našich súdruhov informovať o tom, za čo ste tie valuty utratili. Komunistický financ tiež nebol tak celkom na hlavu padnutý a hoci som ten šijací stroj mala zapísaný, presvedčiť ho o tom, že stál toľko, koľko som tam uviedla – to už bol výkon, na ktorý by si možno netrúfla ani držiteľka Oscara či iného významného hereckého ocenenia (alebo víťazka nejakej argumentačnej súťaže, ale také sa zase u nás za socíku nenosilo, pravda).

Schválne som zostala v tom autobuse ako posledná, už zo sedadla som sa zdvíhala fučiac a vzdychajúc, v uličke som predviedla ten najparádnejší kolísavý kačací krok, dole schodmi autobusu som vystupovala s poriadne vypučeným bruchom a smrťou v očiach (ja to bez pomoci nezvládnem – kričali tie oči) a s vyplazeným jazykom som sa doterigala z tým posledným dvom kusom batožiny, čo v útrobách autobusu ešte ostali.
„To je vaše?“ pýta sa colník. „Čo to tam máte, dajte mi colné prehlásenie “ A „predstavenie“ začalo. „To faaaakt mám všetko odtiaľ vytiahnuť a ťahať to až hentam?“ a do svojho pohľadu vkladám maximum zúfalstva, ktorého som schopná. On zatiaľ pozorne číta moju devízovú spoveď. Samozrejme, že cenu Singerky spochybnil – no ale ja hneď (a hoci cena bola vymyslená a výške mojich legálnych zdrojov prispôsobená, v tomto som neklamala) – viete, idú Vianoce, oni vám tam majú všade a na všetko zľavy .... Nedôvera v jeho očiach ešte stále celkom nezmizla. Pridala som zopár ďalších vzdychov, bruško vypučila, veľavravne pohladkala, do pohľadu ešte viacej úprimnosti a skrúšenosti vložila ... a financ začal mäknúť. Chvíľa napätia a potom zakrútil hlavou, mávol rukou a povedal: „Toto tu nechajte, berte kufor a nech už Vás nevidím .... keď už je toho Mikuláša!“

No nedá mi nespomenúť, že ten večer som potom doma ešte zakončila asi najúžasnejším hororom, aký som kedy videla (hmmm, aké divné spojenie) – boli to Mačací ľudia (Cat people) s Nastassjou Kinski v hlavnej úlohe (ozaj, vie mi niekto vysvetliť, ako môže mať tak škaredý chlap takú peknú dcéru?)