Viera, nádej, láska

Patria k sebe, pre mňa neodmysliteľne. Snáď aj vďaka šperku, aký možno majú mnohé z vás– prívesku na retiazku s krížom, kotvou a srdcom. Sú to tri svetielka na majáku, ktoré nám svietia na cestu životom.
Trochu odbočím – pamätám si z detských čias, že moja mama nebývala práve nadšená mojím čitateľským vkusom – miesto diel Karla Maya a neskôr aj A.C Doyla a iných krimi- či hororových autorov by bola radšej videla v mojich rukách de Amicisa, dievčenské romány a (mimochodom v tom čase zakázanú) kresťanskú literatúru. Dokázala som jej však vysvetliť, že mayovky pre moje kresťanstvo urobili viac ako katechizmus a že aj z hororových a kriminálnych príbehov si viem vyselektovať dobro. Lebo kúsok dobra, krásy, pozitíva sa dá nájsť všade – presne ako tie povestné kvety v smetiach – závisí to iba od uhlu pohľadu.

Pár dní dozadu padla aj moja posledná vnútorná výhovorka – neznesiteľné horúčavy – a mne nezostávalo nič iné, ako začať zdolávať Monte Žehlu veľkosti minimálne dvoch Mt. Everestov. Sprevádzal ma Hugh Grant s Drew Barrymore, nejaký akčný film s dosť zarážajúcim koncom, ktorého názov mi unikol a Kill Bill 2. Keď žehlím, neprepínam kanály – jednoducho sa bojím, že ak raz tú žehličku pustím prv, než prejde posledným kusom bielizne, tak ju už len tak skoro znova nechytím. Tak som v hlbokej noci sprevádzala Umu Thurman na jej krvavej ceste a skončila pri úvahách o viere, nádeji a láske. Úvahách možno trochu zvláštnych – lebo čo mi vírilo hlavou bola otázka – ktorá z nich má najväčšiu moc, ktorá je najväčšia „čarodejka“?
Ja osobne si myslím, že je to viera – je tou poslednou a do určitej miery aj absolútnou inštanciou. Ak stratím lásku, mám ešte stále nádej, že skôr či neskôr na nejakú znova naďabím (alebo si nájde láska mňa), ak to trvá príliš dlho a začína sa pomaly vytrácať aj tá nádej (na krajší zajtrajšok alebo čokoľvek iné po čom tak neodolateľne túžime) – jediné, čo mám môže zabrániť, aby sme sa neutopili v mori beznádeje a zúfalstva je práve viera.
Zámerne ju nekonkretizujem bližšie – nemusí to byť totiž iba viera v Boha či inú silu, čo riadi univerzum, ale aj obyčajná viera v svoje schopnosti, viera v tom že po zlých dňoch prídu lepšie – viera ako ultimatívna hnacia sila.
Ak máme vieru, zdolávajú sa nám prekážky ľahšie – aj keď nie každému to musí byť práve po chuti. Pár rokov dozadu som práve takéto riešenie odporúčala môjmu zákonitému, keď sa mu čosi nedarilo: „Musíš mať vieru – a ono to pôjde!“ a odpoveďou mi bolo: „S jednou som to už skúsil, a nebolo to nič moc.“ (Viera sa volá jeho ex).

A kde je „link“ na Umu Thurman – stratila lásku a na ceste pomsty skončila v bez–nádej–nej situácii – zaživa pochovaná so zviazanými rukami aj nohami – ale verila svojim schopnostiam a nakoniec našla aj tú lásku (dcéry, o ktorej si myslela, že o ňu prišla).

Verím – lebo veriť chcem – sebe, že zdolám prekážky; ľuďom okolo seba, že napriek všetkým kuvičím hlasom je v nich aspoň niečo dobré; svojim deťom, že rovnako ako zvládli kedysi prvé samostatné krôčiky, zvládnu aj všetko ostatné, čo im život nachystá ...... proste VERÍM.