Tak ako je to u väčšiny rodičov, aj náš syn sa nám zdal od narodenia geniálny. Nepatrili sme k najmladším, mali sme iba jeho.
Davali sme mu všetko, čo sme si mysleli, že potrebuje. V ramci možností len to najlepšie. Drahé oblečenie, najlepšie vybavenie. Keď prišiel čas na mobil, tak najlepší možný. Časom si aj sám vedel presne povedať, čo chce. Značkové mikiny, tenisky. Však máme len jeho, dobre zarábame, prečo nie.
Školka sa nam zdala ešte v pohode. Dopriali sme mu aj rôzne krúžky. Bol šikovný. Keď prišiel na základnú, doslova bol za hviezdu. Čo ho zaujímalo, to mal naštudované. Bavilo ho čítanie kníh, hlavne encyklopédii.
Nejak sme si pri prechode na druhý stupeň neuvedomili, že je trochu problém. Že v triede už nie je jediný, kto vyniká. So zmenou učiteľov zrazu už nešlo všetko tak ľahko. Rok ešte ako tak. Ale potom už veľký problém.
Veľmi chce vynikať. Lenže - nie je ochotný sa učiť. Nechce pre to nič urobiť. Lebo vraj on to nepotrebuje. Ale keď sa blíži v škole skúšanie, písomka, je zle. Panikári. Bolí ho hlava. Nič ho nebaví. Len aby nemusel otvoriť učebnicu. Nepochopil to na prvé počutie, tak koniec. Už sa na látku ani nepozrie.
Skúšala som sa s ním učiť. Oheň na streche. Raz som niečo rýchlo nevedela, tak sa odmietol ďalej so mnou učiť. Že to nemá význam. Že ja sama to neviem
Všetci učitelia su podla neho nanič.
Ach, naozaj už neviem, čo s ním. Máme mu všetko zakázať? A trvať nad učením? A známkami? Alebo to nechať len na neho?
Zdá sa mi, že sa v ňom niekedy bijú dve osoby - jedna, ktorá chce vynikať a druhá, ktorá si chce iba užívať.
Učievali ste sa niekedy s vašimi deťmi? Pomohlo to?
Zabudla som povedať, syn je teraz osmak. A my už fakt nevieme, ako ďalej. Lebo hlavu má dobrú, ale tvrdú :)
Fakt som to skúšala a nešlo nám to. Chviľami som mala pocit, že ako by ma neuznával ako dostatočnú autoritu. Že ja to predsa aj tak neviem, tak čo skúšam
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vôbec si netrúfam poradiť. U nás pri štyroch deťoch každe tak úplne, že úplne iné vo všetkom. Jedna vec, že inak bolo dopriate najstaršej, ked mala dvoch troch mladších súrodencov a bol chaos a iné to je teraz, keď máme doma už len najmladšiu, to už je aj pomaly fáza jedináčika. Tiež už si pripadám, že som vo fáze starej mamy, teraz nemám na mysli, že som tak stará, ale trochu vyzretejšia, prehodnotila som priority, je to iné. Rozdiel teda je, že ma vyškolili tri staršie deti.
Čo sa týka školy, tiež to bolo pri každom o inom. Najstaršia deva, bola šikovná, tiež chcela patriť k najlepším, ale keď bolo treba tak vedela vynaložiť potrebné úsilie. Starší syn, to bola zas iná "škola". Keď sa preklopil do fázy, že už nestačilo len počúvať a bolo by sa treba aj učiť, prehodnotil priority, stres zo školy k nim nepatril ..., tak sa aj v živote zariadil. Kým som to rozchodila, trvalo to chvíľu. Ale zas má v sebe voľačo, čo mu nedá pokoja ...
Mladší syn, asi najinteligentnejší zo všetkých, plus vysoké EQ a "nemdopadlo" to celé dobre. Neviem či nám rodičom v spolupráci s učiteľmi, ním samým, sa nám podarilo v ňom vyvolať pocit, že ak nebude najlepší, nie je dosť dobrý? Nemyslím, si, že sme na neho tak tlačili, už sme mali štvrté dieťa, stránky, jednoducho som riešila všetko ostatné ..., ale určite mám na tom celom svojom podiel. Jeho príprava do školy, domáce úlohy prebiehala cez prestávky. Mladý muž má 23 rokov a hľadá sa ešte,, občas dosť boľavo... za pomoci psychológa, teraz aj liekov.
Najmladšia deva umelkyňa, so školou sme si tiež užili svoje, 20 x denne ja nechcem ísť do školy, zmena za waldorf, teraz stredná umelecká. Vyškolená staršími deťmi, som fakt prehodnotila prístup k dôležitosti školy. Ale zas sa často naťahujeme, lebo stále si myslím, že termíny treba dodržiavať, a nejaké to úsile vynaložiť. Vzala si príklad zo staršieho brata, učí sa len cez prestávky, ale zas v tom, čo ju bavi je precízna ... S ňou občas manžel rátal matematiku.
Nemám veľmi radu ... Čo som sa ja naučila, vnímať individualitu deti, ich potreby čo ich baví ..., ale v tomto je tuším moja úloha už dlho minimálna. Akurát snáď vedia, že som tu pre nich .... a mala by som sa naučiť ešte viac nechať ich riešiť svoje veci .... Zatiaľ stále nemajú vyskladanú mamu, aby som bola svetlým príkladom a neprenášala na ne svoje nespracované veci.
Takže predsa len jednu radu mám, daj sa do poriadku ty, v akomkoľvek smere, psycholog ...., iba tak vieš byť oporou pre "dieťa" ....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Niekde som čítala, že na každom človeku sa nejak rodičia podpísali. Len teda, nie každý to berie rovnako nedobre. To čo po inom iba skĺzne do zabudnutia, iný vyťahuje celý život
Mám niekoľko takých momentov, za ktorého sa pri výchove toho nášho celkom hanbím. Na druhú stranu mám pocit, že keby som sa na tie chvíle spýtala, tak by sa asi na mna pozeral, že o čom to točím 
Čiže najviac som tým poznamenala asi seba
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ono, ani rodič nie je nemenný. Iná mama som bola, keď som mala 24 a prvé predčasne narodené dieťa. Iná keď som mala 30 a tri relatívne malé deti. Zas iná ked som si v 36 -tich pripadala ako prvorodička a úplne inde v 52 rokoch pri svojej šestnástke ..., aj keď áno stále som to ja, so všetkými svojimi muchami. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobrý deň,
Každý z nás si v určitom období prechádza vývinovými krízami, ktorých účelom je posunúť nás vpred. Váš syn aktuálne spoznáva vlastnú identitu, skúša čo mu sedí a čo nie, hľadá svoje miesto v spoločnosti, pričom usiluje o to, aby bol prijímaný v rodine, medzi kamarátmi, v škole a v ďalších sociálnych skupinách, v ktorých sa vyskytuje. V tomto období prichádza čoraz častejšie ku konfrontácií s vlastnými schopnosťami, má tendenciu porovnávať sa s ostatnými v reálnom živote, no predovšetkým v online svete. Spätná väzba, ktorú dostáva, už nie je filtrovaná cez filter „veď je ešte malý“ alebo „veď ho nechaj vyhrať“. Za Vami opisovanom správaní syna, môže byť čokoľvek, môže byť ovplyvnené viacerými premennými, od nízkeho sebavedomia, pocitu menejcennosti, potreby uznania, snahy vyniknúť z davu až po jednoduchú a zároveň jednu zo základných potrieb, byť bezpodmienečne prijímaný svojim okolím. Ak by ste mali záujem riešiť danú situáciu, odporúčam Vám vyhľadať psychologickú pomoc za účelom, identifikovania problému, príčin vzniku problému a nastavenie korekcie.
S pozdravom,
Michaela Cedzová
psychologické poradenstvo
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Synovia: 18 rokov (3tiak na strednej) a takmer 15 (9 ty ročník)
Mladší - ambiciózny, netuším čo a kedy a ako sa učí. Vysvedčenie 3ka zo SJ, 2ka z biologie. Zvyšok jednotky. Plány do budúcna - sústrediť sa na jazyky.
Starší - nemá vytrvalosť (možno systém) v učení. Nikdy nebol protežované decko ako tvoj, ale zas bolo mu vždy dopriate. Áno, ako píše Daša vyššie - za niektoré výchovné momenty sa aj ja hanbím. Dotiahol to na 4ky z niektorých predmetov. Takže doma kázeň, buchnát, plač (môj), krik (oboch). Diskusia. Ako si život predstavuje ďalej. Je zručný, šikovný, lenže základné vzdelanie je málo do života. A priznávam, ani si nemyslím, že dobrá voľba pre neho. Tak sa učíme. Niečo vysvetľujem ja jemu, niečo on mne. Došla som na to, že mnoho vecí vie, neviem odkiaľ (asi neprespí celú hodinu predsalen). Sú dni, keď s ním sedím 4 hodiny a rátame a meleme dookola, až aj ja viem výrazi ako austenitizácia, popúšťanie ocele, alebo pochopím čo je variátorový remeň. Našli sme si časom nejaký systém. Ale nechce sa nám. Ani jednému. A ja som tá, čo núti, aby nepoľavil. Po 2 mesiacoch sa dostavujú výsledky. Momentálne je v karanténe. Bojím sa, ako ten týždeň doženieme.
V prvom rade si ujasni ty, čo chceš. Či ti stačí, ak decko životom prepláva. Možno bude mať šťastie a bude celkovo spokojný s tým, kde je. Alebo mu chceš dať do života niečo viac ako rodiča - kamaráta, ktorý na ničom netrvá, hlavne, že majú super vzťah. My sme generácia, čo sa bojí byť prísni, niečo požadovať. Lebo aby deti nemali traumu chúdence do života. Len aby tú traumu nemali v živote potom, lebo z nich nikto okrem rodičov nepadal na zadok.
Aha zabudla som. Obaja synovia pomáhajú doma a v rodinnej firme. Cez prázdniny chodili na 6tu s nami. Aby vedeli, aký je to pocit, živiť sa rukami.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Holt nie každé dieťa je ako Esterka a jej brat 
A nie každému to tak stačí.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hmm, máme v rodine prípad, keď sa mama so synom učila až do maturity. Teda, zvládli aj prvý semester vysokej. Ďalej to už nešlo. Len tam to nebolo o tom, že syn je dobrý. Bol skôr slabší a ona ho ťahala.
Mmch, je už dospelý a je celkom úspešný v živote. Ale nie som s ním tak blízko, aby som vedela, či to v ňom nechalo nejaké stopy alebo nie