Ahoj maminky.Mam taky problem moj 5rocny syn zacal chodit do skolky a nezapadol tam moc dobre do kolektivu.Pani ucitelka sa stazovala ze ublizuje detom.A ja som tomu nemohla uverit nikdy to nerobil.Do skolky sa velmi tesi a ked ma ist domov tak place chcel by sa s detmi hrat a na druhu stranu im ublizuje.Snazim sa s nim o tom rozpravat ale nic nezabera.Kazdy den mam s pani ucitelkou rozhovor hovori mi ze je velmi negativny.O tom viem aj ja sama ale neviem cim to mozem zmenit.Vobec neuznava auortity ked mu niekto dohovara hned ma pocit ze ho nikto nema rad.Neviem ci sa mam obratit na psychologa stale to zvazujem.Poradite mi?Dakujem
Ahojte, tak ja som to mala podobne. Len chodil normalne domov, bez placu a doma ublizoval svojej mladsej sestre. Dnes je tretiak a napriek tomu, ze je velmi sikovny, robi zo seba najhorsieho. Aby zapadol medzi deti, lebo sa tak zapisal a uz sa z toho nevie dostat ? neviem. len to, ze pise STRASNE (ostatne predmety bez problemov) a v skole nezje vobec nic. Doma sa odmieta ucit, 4 vety piseme aj dve hodiny a som v koncoch. Nakoniec uz revem, bijem ho. Boli sme parkrat u psychologicky, ktora povedala, ze je sikovny chlapec, len tazsie sa adaptuje do kolektivu a citovo je pozadu (robi to odkedy sa narodila mala, nenormalna ziarlivost od prvej chvile). Mne poradila zopar metod ako nanho - dat mu cas, dovtedy a tak sa hras, potom sa ucis atd. Ale nanho to nefunguje. Nemam nanho kricat, tlacit.....bez toho ma odignoruje, akoby som bola vzduch. Fakt som skusala vsetko. Teraz len verim, ze z toho vyrastie. Lebo ked sa mu niekto na 100% 24 hodin venuje (a len jemu, nikto okolo nas, hlavne nie mala sestra), tak je velmi zlaty a rozmysla velmi logicky. Takze vie byt aj dobry, ked sa mu chce... Dcera 4rocna je uplne bez problemov od malicka, pokial je sama a nerype do nej.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
To si vážne myslíš, že ak budeš na syna kričať a biť ho, tak v pohode "z toho" vyrastie?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Michaela, syn začal chodiť do škôlky až teraz? Ak áno, môže to byť, že ho kolektív trochu odstrkuje. Môj starší menil škôlku rok pred nástupom do školy. Prišiel do "zabehnutého" kolektívu, kde boli uzatvorené skupinky a kamarátstva detí, ktoré tam už chodili od 3 rokov. Tým deťom bolo jedno, že je tam niekto nový a že by sa mali hrať aj sním. Väčšinou ho poslali preč, keď prišiel za nimi, že sa chce hrať... a tiež bol preto na nich agresívny (Ty by si nebola, keby Ťa stále odstrkovali?). Našťastie mali super učiteľky a zopár detí, ktoré boli iné (tučné, s okuliarmi, inej farby pleti). Tieto učiteľky vymysleli, že keď ráno príde dieťa do škôlky, vylosuje si aktivitu (kreslenie, spoločenská hra, autíčka, stavebnica a pod.), ktorú bude s ostatnými deťmi robiť, kým nepôjdu jesť desiatu. Takto sa detičky medzi sebou spoznali a aj tí najhamblivejší alebo iní si našli kamarátov.
NEviem, ako Ti pomôcť, musíš to len predebatovať s učiteľkami alebo nájsť nejakého kamaráta, ktorý býva blízko, aby sa mohli hrať aj keĎ nie sú v škôlke...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
preco zvazujes psychologa? myslim, ze ten ti poradi lepsie ako vsetky rady tuto na nete...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Urcite je dobry psycholog fundovanejsi ako my tu. Mozemem s apodleit o svoj nazor, svoej skusenosti, ale nepozname cele zakulisie rodiny ... o take sa bude skor zaujimat pyscholog, vie otestovat dieta, pomocou hier kresieb ... jasne je psycholog a psycholg, ale verim, ze je vela dobrych psychologov, ktory mozu navigovat ... Gro prace je aj tak na rodicoch.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Však ale dakedy aj podobná skúsenosť nakopne. Opýtať sa môže, nie?
Ja by som sa pokúsila zistiť ako to v tej škôlke prebieha, ako vznikne konflikt,na základe čoho.
Len taký malý postreh, súkromný, naša mala učiteľku v škôlke na ktorú sa veľa rodičov sťažovalo a aj deti. Naša ju mala najradšej. Tak si vyber.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja hovorim , ze sa opytat nemoze? odo mna to ze ma ist za psychologom ak si sama nevie poradit, je tiez rada, alebo nie?
mas pravdu v tom, ze rady z netu ju mozu mozu aj nakopnut, najma rada porevat na dieta a strieskat 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hovorím o podobnej skúsenosti, nie o rade. Však ja viem, že si to myslela dobre. A tiež myslím, že od AKRE to nebola rada, ale postreh ako to rieši ona. Či už dobre ...
Ja by som sa kukla na tú škôlku... Ale to môj názor. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dieťa je v škôlke len druhý týždeň.Aj ono potrebuje čas.Druhé deti, nové asi iné pravidlá, prostredie, cudzie tety...možno potrebuje len čas.po pár dňoch chodenia do školky vláčiť ho po psychologoch je dľa mňa kravina.tiež nemusíš natrafiť na správneho.
Ako reaguje učiteľka keď vidí ako ublíži niekomu?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dneska je taká doba bežať za psychológom, koučom a pod. Niekedy stačí používať hlavu. Tým som nechcela povedať, že vyššie uvedené povolania sú zbytočné.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
podľa mňa úplne zle, keď učiteľka zaškatuľkuje dieťa po dvoch týždňoch ako "veľmi negatívne". Svedčí to len o tom, že si nevie poradiť a dieťa označkuje ako problematické. Možno citlivo vedený rozhovor s personálom...vysvetliť, ako sa dietko bežne doma chová (inak ako v škôlke) a spolu hľadať príčinu, prečo sa tam javí práve takto.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobry den, asi to potrebujem upresnit - napisala som prispevok (prvy a asi aj posledny). Mala som len potrebu zareagovat, ani nie radit, aby Michaela vedela, ze nie je sama a je X takych deti a podobnych problemov. Z kazdeho prispevku si moze zobrat, co uzna za vhodne. Nikto z Vas tu nepozna pozadie a ostatne okolnosti (ani moje), takze nemozte/me nikoho odsudzovat ako co preco riesi a robi.
Vela uspechov vo vychove aj inde...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akre, čisto zo zvedavosti - kde a ako ťa tu niekto odsúdil?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahoj....nieco podobne som riesila ja, ale nie mojho syna...jeho spoluziaka z triedy problemovy chlapec..robil deckam zle, kopal, skriabal, sacal, nicil....zacala som tym ze som zistovala ako to bolo rok predtym...ako cez kopirak, presne to iste, staznosti rodicov,doslo to az tak daleko ze riesili to az cez riaditelku skolky..a cuduj sa svete uzasna pan riaditelka zabuchla rodicom dvere pred nosom a odkazala ze ona to riesit nevie!!!! Tak som to minuly rok zacala riesit ja...zacala som pani ucitelkou, presla cez matku dietata a pani riaditelke som nechala odkaz ktory ju asi moc nepotesil...od toho okamihu sa vsetko zmenilo,akoby sibnutim carovneho pruta,pani ucitelky davali vecsi pozor na chlapca, zjavne sa mu zacali viacej venovat,lebo po cca pol roku moj syn a chlapec dovtedy neprisposobivy ostali najvecsi kamarati...uz travia druhy skolsky rok v jednej triede a veru neriesim odvtedy nic...mozno ze ten chlapcek potreboval len viacej vsimavosti, mozno ho trebalo zacat troska viac zaclenovat do kolektivu a neodsacat ako neprisposobiveho a problemoveho. neviem, niesom expert v detskej dusi...ale jedno ma tesi, ...z problemoveho chlapca je chlapcek ktory sa krasne zaclenil do kolektivu....ktory nema potrebu niekoho kusnut alebo im rozkopat kocky :)))
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
AKRE, nechcem dávať návody, nie som psychológ, "len" mamina. Keď čítam o Tvojom synovi, dosť sa to podobá na nášho, určite by sa dalo vypozorovať a popísať o ňom viac. My sme od škôlky riešili veci, ktoré sme si nevedeli vysvetliť, na ktoré sa ale po troch rokoch našla diagnóza, čo síce nevyriešilo problémy, ale aspoň pomohlo k pochopeniu, ČO sa deje . Teraz je syn druhák, v predškolskom roku sa niektoré veci zlepšili, ale po nástupe do školy sa problémy v sociálnej oblasti a stravovaní vyhrotili, tak sme zasa začali chodiť na Kramáre na pedopsychiatriu (lebo v PN psychologička - o ničom) a po naštudovaní informácií o AS(upozornila ma sestra) som vyslovila toto podozrenie ja aj lekárka a po dvoch diagnostických pobytoch a vyšetrení v Andrease sa ukázalo, že je to tak. Skús si pozrieť na nete heslo "Aspergerov syndróm" . Žiaľ, ani mnohí psychológovia ešte túto problematiku neovládajú... Ani "naša" psychologička v CPPaP v PN nechyrovala, že by sa mohlo jednať o AS.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jasne, "prišijeme" dieťaťu diagnózu - a bude vybavené.
Chyba nie je vo výchove, chyba je v dieťati.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dovolím si reagovat , ano, někdy je "chyba" v dítěti a pokud nepochopíte proč se chová, tak, jak se chová, můžete ho vychovávat sebelépe, není to nic platné.
Pokud se dítěti určí správná diagnosa, zjistíte, že jeho chování je vlastně pro něj normální a musíte volit jiný přístup a ono to najednou jde.
My jme měli naprosto stejný problém, nejen, že byl syn negativní, ale naprosto nezvladatelný, neposlušný, raději ani nechci vzpomínat na to, co všechno jsem si vyslechla.....Samozřejmě problém byl ve výchově , kde jinde.... Marně jsem vysvětlovala, že doma s ním nemám žádné problémy,že je třeba k němu přistupovat trochu jinak .....
Nakonec se vyšetřením v poradně zjistilo ADHD, učitelé konečně k němu volili trochu jiný přístup než k ostatním dětem a on se začal uklidňovat, zlepšovat.
Omlouvám se , ale musela jsem reagovat, ze čtyř mých dětí, mají tři nějakou diagnosu a díky za ní. Nikdy jsem nevěděla, jak bych asi měla změnit chování dítěte ve škole. Doma ho zvládnu v klidu, ale ve škole nebo ve školce je třeba, aby učitel věděl, že dítě má nějaký problém.
Při vyšetření u psychologa se zjistí,jestli dítě má nějakou "diagnosu" nebo je problém ve výchově. Hodně štěstí.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aha, takže Akre na syna doma bežne nakričí a bije ho, čiže výchovu plne zvláda.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Celkav tu napisala jedine svoju osobnu skusenost a to, ze nie za uplne vsetko moze vychova, aj ked vo vacsine ano, nic viac nic menej
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Isteže.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nereagovala jsem na AKRE, ale na tvůj příspěvek. Hodně dlouho jsem poslouchala, jak nezvládám výchovu dětí a proto jsou problémové, vyslechla spoustu rad(dobrých), jak je vychovávat lépe : ),jenže to neplatilo na moje děti.
A k AKRE, netroufám si jí nijak posuzovat,byla jsem tolikrát odsuzována a posuzována jinými, kteří nevěděli nic...
Máme čtyři syny, nejstaršímu je 24 nejmladšímu 15. Na všechny jsem občas křičela, všichni občas dostali výchovný pohlavek. Vždycky, když slyším, že na děti by se nemělo křičet a neměly se by se používat tělesné tresty,tak si říkám, že jsem asi hodně špatná matka. Navzdory tomu a navzdory všem problémům, které si naše děti přinesly do života a s kterými se musí poprat, jsou spokojené. Máme krásný vztah a kluci si mezi sebou rozumí, pomáhají si.
Kdykoli jsem na ně zvýšila hlas, kdykoli jsem jim dala pohlavek, byla to moje chyba. Dneska to vím a občas o tom spolu mluvíme. Jenže tenkrát jsem byla mladá, nezkušená, občas toho na mě bylo moc a nezvládala jsem, nedokázala jsem věci řešit jinak než křikem.
I díky Nanič mame a vašim příspěvkům jsem pochopila, že to jde jinak
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A môj príspevok bol reakciou na komentár Jarmily, ktorá Akre radila, že problém môže byť v diagnóze.
Zrejme je nepodstatné, že Akrin syn začal byť "problémový" až po narodení sestry (čiže asi ani omylom v tom nebude doteraz nedoriešená súrodenecká rivalita a žiarlivosť), že bežne na neho kričí a bije ho.
Je to diagnóza a basta.
Nikdy som nikde netvrdila, že všetky detské diagnózy sú len z prsta vycucané výhovorky bezradných dospelých.
Iste, diagnózy existujú, a po riadnych a opakovaných vyšetreniach u (aspoň) dobrého odborníka značne uľahčujú život deťom, rodičom aj pedagógom.
Zaujímalo by ma však, koľko rodičov ide k detskej psychologičke s tým, že moje dieťa nie je v poriadku; a koľko s tým, že nerozumiem svojmu dieťaťu a nedarí sa mi s ním vybudovať vzájomne rešpektujúci vzťah.
Myslím si, že tých prvých bude na mraky, a tých druhých ako šafránu.
Mimochodom, "múdrych" rád od boku som si už vypočula tiež hodne, aj od ľudí, ktorí prví by mali byť v takých vyjadreniach značne opatrní (napr. pedagógovia).
Naša bambuľka už bola hyperaktívna, s autistickými črtami, s vývojovou dysfáziou, s ADHD...
Háčik je v tom, že je to "iba" zdravé, krásne, šťastné, veľmi aktívne a veľmi šikovné dieťa, ktoré vyžaduje stále nejakú činnosť.
Eto vsio.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nikdy jsem nikde netvrdila, že je to diagnosa a basta.
Napsala jsem jen svůj názor.
To, že chlapeček začal být problémový v nějakém období, samozřejmě může mít souvislost, ale také to může být jen náhoda.
A to, že rodiče navštěvují s dětmi psychology a snaží se z nich dostat nějakou diagnosu, aby si ulehčili život je běžné. Vždycky je přece jednodušší hledat problém někde jinde ( a třeba i v dítěti) jen ne sám v sobě. Ale pokud jim psycholog pomůže, tak je to jen dobře, ne ?
Nejde jen o určování diagnos a je úplně jedno, s čím tam rodiče přijdou, hlavně že mají potřebu to nějak řešit.Mnohem horší je, když rodiče problém řešit nechtějí nebo ho nevidí.
Taky jsem si vyslechla pár "moudrých" rad od odborníků u našeho nejstaršího syna, který byl asi jako tvoje bambulka : ).Chytré,šikovné, zvídavé dítě s velkými znalostmi a přehledem a taky byl zvláštní a problémový, jenže to bylo z jiného důvodu než u meších dětí.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, ja som mala dojem, že podľa Jarmily je to - a basta.
A podľa mnohých iných rodičov tiež.
"Ale prosím vás, JA že nezvládam výchovu??? No a čo, že mi občas (denne) prasknú nervy - vari sa to pri tom našom ZLOM dieťati dá inak???"
Stavajú sa mi všetky chlpy vždy, keď počujem výraz zlé dieťa. Problémy sa totiž dajú riešiť štyrmi spôsobmi - nijako, útekom, zle, dobre. A ísť ku psychologičke s tým, že dieťa je zlé, považujem za zlé riešenie. To sa potom rodič nesnaží zmeniť svoj prístup, ale ide prerábať dieťa (paralela vo vzťahoch - partner je zlý, treba ho prerobiť). Psychológ sa potom môže aj pokrájať, veľmi často nepomôže (ako nepomohol aj Akre).
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ano, určitě máš pravdu, pokud rodič uvažuje tak, jak si popsala, nepomůže nikdo. Naštěstí mám opačné zkušenosti, pokud rodič jde s dítětem k odborníkovi většinou hledá pomoc .
A bohužel znám přesně takové rodiče,jako si popsala, je to zoufalý a dítě nemá šanci se nijak bránit. Naštěstí právě odborníci se snaží mu nějak pomoc, alespoň trochu, protože matka má jasno : (
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Však toto...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
K bitke - keď som bola malá, boli buchnáty a mlátenie detí čímkoľvek považované za bežný výchovný prostriedok.
Napríklad sme mali družinárku, ak nebola spokojná s tým, ako sme stáli v rade na obed, vyzula si topánku a doradu nás ňou trieskala po hlavách. Neviem o tom, že by sa sťažoval jediný rodič. Však normálka, nééé???
Dnes už to nie je až taká samozrejmosť, aspoň pedagógom rodičia nedovolia deti mlátiť; ale však oni doma môžu, veď sú to ich deti.
Ale aspoň nejaký myšlienkový posun v spoločnosti, vďaka aj za to.
Rodič je silnejší ako dieťa, má ekonomickú a rozumovú prevahu, a mal by mať aj emocionálnu.
V tom však mnohí dospelí fatálne zlyhávajú. Chcú, aby sa deti správali pokojne a rozvážne v každej jednej situácii a každom jednom prostredí, ale sami bežne ziapu na predavačku (dieťa sleduje), nadávajú pred telkou na čokoľvek a kohokoľvek (dieťa počúva) a dieťa zmlátia, lebo im vraj "rupli nervy".
Ale dieťa sa má vedieť ovládať.
Vždy. Všade. Za každých okolností.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nikdy jsem nechtěla, aby se moje děti chovaly klidně a rozvážně. Některé jsem musela učit se ovládat, některé zase naopak projevovat emoce a nebát se je dát najevo : )
Nejsme všichni stejní a nemáme stejné děti a z vlastní zkušenosti - učit dítě se ovládat je mnohem jednodušší, než ho učit projevovat emoce a přestat se ovládat.
A máš pravdu, rodič je silnější než dítě... ale i rodič je jen člověk a občas selže. Při vědomí všech svých selhání a všech svých chyb si netroufám posuzovat někoho jiného.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No vieš, ešte stále prevláda názor, že deti má byť vidieť, nie počuť.
Rodič je silnejší fyzicky, takže dieťa nemá šancu ubrániť sa.
Rodič dieťa živí, ekonomicky je teda dieťa na ňom úplne závislé.
Rozumovo (minimálne prvých desať rokov života) dieťa na rodiča tiež nemá, nevie argumentovať, a emocionálne je bezmocné voči rodičovským manipuláciam a citovým vydieraniam.
Čiže akékoľvek násilie rodiča voči dieťaťu je zlyhaním dospelého. Zneužitie prevahy. Jasné nefér konanie.
Samozrejme, že rodič je tiež len človek, nie bezchybná mašina.
Ale je sakra rozdiel, či "uhrá" 99 situácii zo sto, alebo jednu zo sto.
A tiež záleží na tom, ako sa zachová po zlyhaní. Či sa dieťaťu ospravedlní a snaží sa svoje konanie vysvetliť, alebo bohorovne zvalí vinu na dieťa.
A čo máte všetci furt s tým posudzovaním? Kde, koho a ako kto posudzuje?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Musím ještě reagovat : )
To je přesně ono, když už se člověk neovládne a vyletí,ikdyž se moc snažíme někdy to prostě nezvládnem. Snažili jsme se to pak dětem vysvětlit , omluvit se, naše děti to vždycky pochopily, vyjasnili jsme si to. Děti pochopí, že rodiči ujely nervy a nemá pocit, že - zase je ten špatnej...tak mi to alespoň vysvětlil můj syn : )
A navíc někdy dítě ani nevědělo, proč se zlobím ....no protože, zrovna ten den toho na mě bylo moc a vytočila mě naprostá hloupost, kterou bych jinak zvládla bez problémů. Když jsme si to pak vyříkali, normálně se jim ulevilo : )
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Však ja veľmi dobre chápem "rupnutie nervov". Tiež som len človek, x-krát som mala tisíc chutí chytiť toho krpca, roztrhnúť ho na štyri kusy a každý hodiť do iného kúta.
Ide však o to, že ja som dospelá a rodičovský vzor k tomu. Ak sa nedokážem ovládnuť (aspoň v tých 99 prípadoch zo sto) a správať sa primerane situácii, ako (a kde a od koho) sa to majú naučiť moje deti?
Nemôžem predsa nikoho (a deti už vôbec nie) naučiť niečo, čo sama nezvládam.
Inak, dobre sa s tebou diskutuje 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Geo 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
To si pekne napísala, geo. Súhlas.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Prečo sa snažiť nájsť diagnózu? Kvôli učiteľkám? Kvôli tomu, že doma decká nezvládame (každému sem-tam rupnú nervy a nakričí na potomka alebo mu jednu struhne, ale nie často)? Zdá sa mi to celé choré - to hľadanie diagnóz. Akoby sme si nemohli povedať (rodičia aj učitelia), že veď každé dieťa je iné a nájsť nejaký prístup, kde "aj vlk bude sýty, aj koza celá". Ale dá sa to! V 99% prípadov, len sa musí chcieť. Taký príklad z piatku: Syn mal vlani družinárku veľmi prísnu, na deti stále kričala (ja som synovi vravela, že musí kričať, aby ju všetci počuli, lebo ich je skoro 30 
), na obede ich naháňala, nech rýchlo jedia, keĎ museli byť vo vnútri, tak len kreslili alebo mali voľnú zábavu, len museli byť ticho. Teraz iná družinárka nášho pomalého slimáčika pošle po jedlo ako prvého a keĎ nemá dojedené, požiada hocijakú kolegyňu, aby ho doviedla do školy (jedáleň majú mimo areálu školy, asi 400 m) - syn sa môže konečne aj v škole v kľude najesť. Aj topánky na šnúrky môže mať, čo vlani nemohol, lebo "všetci na neho musia čakať, kým si ich zaviaže" Decká sa teraz hrávajú také hry, ako sme sa aj my voľakedy (gumu, Daj kráľovná vojačka!, Na húsky, slepú babu) všetci spolu. Vlani sa len naháňali, v lepšom prípade dostali loptu, o ktorú sa bili a boli špinaví ako prasiatka. Sú tam aj problémové deti s diagnózou - keď sa inak nedá, učiteľka ich zavolá k sebe, posadí na stoličku, aby si oddýchli a dá im niečo drobné do rúk (napr. spočítať korálky na šnúrke, kľudnejší aj navliekajú, dievčatá zapletajú šnúrky do vrkôčikov). Keď musia byť dnu, tak robia všelijaké ručné práce, vystrihujú, zapletajú, lepia modely - niektorým deckám sa to nepáči, lebo je to vraj ťažké 
ale na druhej strane: 3/4 druhákov nevie ani zaviazať mašličku
Takže keď jedna učiteľka deti dokáže zvládnuť, prečo sa o to nesnaží aj iná, ale vyhlási, že dieťa je zlé alebo sa ide hľadať diagnóza 
Po tejto skúsenosti pošlem každú učiteľku niekam, ak povie, že moje deti sú neprispôsobivé, zlé alebo neviem aké, lebo to chce len iný prístup a z decka je normálne veselé a milé stvorenie, ktoré poslúchne, lebo chce a nie, že sa bojí učiteľky.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ono se to zdá "choré", protože takové dítě doma nemáte : ) Projevy ADHD jsou snadno čitelné i pro laika. A není to jen o tom, že dítě zlobí...
Můžu poslat učitelku někam....a co? Jsme na malém městě, není moc na výběr.Pokud se učitel domluvit nechce ( a to jsem několikrát zažila ...přece nemůže brát pořád ohled,má tolik dětí ve třídě, všechny děti se musí!!! přizpůsobit ...) a jiná škola není.....
Pokud dítě "zlobí", protože rodiče nezvládají výchovu je jedna věc, ale pokud dítě "zlobí" protože má nějakou " diagnosu" je to zas o něčem jiném.
Taky jsem si dřív myslela, že ADHD, různý dys.... a podobně jsou jenom výmysly a že když se chce, tak to jde... než jsem to zažila na vlastní kůži se svými dětmi : ) Taky jsem si myslela, že se přece domluvím s každým, vždyť jde o děti, musí se najít nějaké řešení....no, nemusí.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Iná škola je, škôl je dosť. Rôznych.
Syn chodil do tunajšej dedinskej školy rok. Bolo to trápenie neskutočné pre neho, pre nás ako rodičov a učiteľky tiež boli na prášky.
Tak sme ho preložili do inej školy. Od nášho domu je 40 km. Dva roky som ho vozila až tam (denne som najazdila 120 km), potom už iba na začiatok BA (ďalej šiel 40 minút električkou), posledných šesť rokov jazdí sám z domu autobusom (cesta do školy mu trvá hodinu a pol). Ale je tam veľmi spokojný a učitelia sú spokojní tiež.
Dcérku vozím do školy "iba" 15 km. Ráno tam, potom naspäť, poobede to isté.
Ako fajn, najazdím denne len 60 km.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Georgino, ale já jsem na tom byla podobně, vozila jsem děti do školy, najezdila spousta kilometrů, protože škola ve městě nebylo to, co jsem si pro děti představovala ( po zkušenosti se staršími dětmi). Jenže pokud vyčerpáš všechny možnosti ....nám se i stalo, že děti v jiné škole prostě nechtěli, měla jsem je tam dostat nějak násilím....
Posuzuješ to podle své situace, ale to neplatí vždy. A to neřeším, že jsem vůbec měla možnost děti vozit do školy , že jsme to zvládali časově i finančně a i tak pro oba kluky bylo dojíždění dost náročný.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nepíšem len podľa toho, ako sme to riešili my. Bežne vídam, ako to ne/riešia iní rodičia. Zvyčajne to začína - a aj končí - prehlásením: "Nedá sa."
No, ja som si tiež vedela a viem predstaviť kopec iných vecí, ktoré som si mohla zaobstarať miesto benzínu, minutého na rozvážanie detí. Aj ten čas som mohla miesto za volantom stráviť inak. Stačilo vysloviť "čarovnú formulku".
Jasne, niekedy to človek skúša zhora-zdola, sprava-zľava - a výsledok sa rovná nule.
V skutočnosti to tak ale nie je. Minimálne dieťa vidí, že rodič to neberie štýlom "nedá sa" a "vyrastie z toho", ale snaží sa situáciu riešiť. Pre dieťa je už toto veľmi dôležité.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veru doma mám dysgrafika, s písmenkami bojujeme už rok a teiž by bolo jednoduchšie na dieťa nakričať, prilepiť ho o stoličku a neodlepiť, kým nenapíše podľa predlohy. Chodíme k psychologičke aj špeciálnej pedagogičke, spolupracujeme... Možno pred takými 20-30 rokmi by opakoval chalan hneď prvú triedu a možno skončil v pomocnej škole, v lepšom prípade by sa dostal na učňovku. A čo, aj keď má IQ 140?
ADHD navrhovala jedna učiteľka "preveriť" tiež, ale nešli sme, lebo ďalšie 4 učiteľky, s ktorými sa stretáva v škole s ním problém nemajú, len je živý.
Netvrdím, že rôzne poruchy učenia alebo správania sú výmysly. Len ma zaráža, ako napr. pri tej jednej učiteľke, že hneď na mňa vyrukuje s ADHD, ale na druhej strane sa nesnaží decká zamestnať, aby sa nenudili, aby to pre ne bolo aj zábavné. Tak isto, rodičia, keď si s dieťaťom nevedia rady, hneď rozmýšľajú, či nemá nejakú poruchu- a pri tom veškerá činnosť, ktorú s nimi robia, je, že sedia pred tv alebo ich síce zoberú vonku behať, ale pofajčievajú a klábosia na lavičke, nehrajú sa s nimi.
Myslím, že keby sa dohodli viacerý rodičia, aj učiteľ by sa "chcel" dohovoriť. A keď nie, tak škola má snáď aj riaditeľa. Ak za riaditeľom príde jedna mamička, môže si pomyslieť, že je to hysterka. ale ak prídu 3, prípadne nejaký otecko, tak to tak jednoducho "nevybaví" a treba žiadať spraviť aj zápis a podpísať ho. Ak si chce riaditeľka udržať stoličku, tak učiteľku usmerní. Tiež mi 2 roky trvalo, kým som našla odvahu sa ozvať a div sa svete, za riaditeľkou sme už išli 4... a všetko sa vyriešilo!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
AS...hm, aj nášmu synovi toto chcela psychologička najprv "prilepiť", ako známku. Po ďalšom vyšetrení a vyriešení pár testov sa zistilo niečo úplne iné-náš synátor sa "nudil", a takto si kompenzoval náš "nezáujem". Nie, zaujímali sme sa oňho(riešili sme zošity pre predškolákov, názvy dinosaurov vedel dokonale, matiku mal v malíčku), len v predškolskom zariadení mali asi názor taký, že detičky, keď odpratali do stredu miestnosti s tým, aby sa hrali, tak to stačí všetkým. No nie je to pravda-každé dieťa je výnimočné, a každé dieťa zaujíma niečo úplne iné! Už sme vedeli, čo nášho syna zaujíma a v čom je dobrý, a tak sme to vyriešili inak-syna dali do inej škôlky(kvôli nemu sme sa aj presťahovali do vačšieho mesta) a "naplnili" mu program tak, aby sa nenudil. Ale "zabavili" sme ho tým, čo ho bavilo. V druhej škôlke sa deťom venovali a Tomino bol nadšený-každý deň niečo robili, tvorili, mali interaktívnu tabuľu, stále chodili na nejaké akcie, výstavy a podobne. Po škôlke chodil na pohybovú prípravu pre deti, kde mali šport, výtvarnú, hudobnú a tvorenie. Tomino sa skľudnil. A to veru tiež sme mali doma niečo podobné, ako u vás! Teraz je už druhák a tak isto mu musíme zaplniť deň tak, aby nemal čas sa nudiť a vymýšľať. V prvej triede chodil na futbal, výtvarku a turistický. Teraz v druhej má turistický, futbal a hip hop. Samozrejme aj doma sa mu venujeme...píšeme úlohy, čítame, hráme sa, chodíme von, tvoríme a samozrejme treba si nájsť aj čas na to, aby ste si vychutnali spoločné chvíle len vy dvaja. Aj teraz sme dohodnutí, že keď sa poriadne vyliečim, tak niekde spolu, len my dvaja pôjdeme. Viem, je to tažké...tiež máme doma ešte mladšieho, ale ten čas si niekedy treba nájsť, aby si starší nemyslel, že narodením súrodenca sme ho odstrčili. Ono nie vždy treba deti zaškatuľkovať do nejakých termínov, len ich treba pochopiť-ale na to sme už asi zabudli, už sme vyrástli...ale tiež sme boli deti a mali svoje "trápenia". K psychologičke prečo nie, nám veľmi pomohla!...No, občas treba skúsiť trošku zmeniť svoj postoj a prispôsobiť sa...i keď je to len malé dieťa, vníma a chápe hodne! Keď to teraz pokazíme, neskôr sa to bude tažšie naprávať. Aj u nás občas "hromy" bijú a ja mám pocit, že skolabujem...ale je to len moje zlyhanie-občas zlyhávam na celej čiare. Ale snažím sa. Všetkým rodičom želám len to najsam, aby sme zlyhávali čo najmenej, ak sa dá, tak, aby sme nezlyhali vôbec.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Po nejednej skúsenosti mám pocit, že detí diagnostikovaných na ADHD pribúda, ako húb po daždi. Neviem nakoľko je táto diagnóza vymyslená, alebo skutočne jestvujú ADHD deti... Ťažko povedať, nie som lekár.
Ale videla som úplne normálne živé dieťa. Naozaj živé, ktoré proste skúša iba hranice, snaží sa adaptovať, vysporiadať s vonkajším svetom - nie vždy tým správnym spôsobom. Diagnóza ADHD sa hodila mnohým ľuďom okolo tohoto dieťaťa. Chodí do prvého ročníka a v škole zaspáva. Nie od bežnej únavy, ale od liekov. Toto učiteľom a vychovávateľom nevadí, resp. vadí im to menej, ako keď bol živý. Zvláštne.
ADHD je niekedy taká barlička pre akceptáciu živších detí sa mi zdá, alebo lekárom potvrdený argument prečo by mal pedagóg zmeniť svoj postoj. Alebo ako v tomto prípade možnosť sa "zbaviť" jedinca, ktorý narúša zabehnutý systém. V zmysle - nebudeme riešiť nefunkčný systém, ale prispôsobíme mu dieťa za každú cenu. Aj tak sa dá.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Miska, ked syn nastupil do skolky, tiez bol problemovy. Co-to som si aj odplakala, nevedela som si rady co snim, vsade bol ok, v skolke problemy a ja, mama jedinacika, predsa nemozem spochybnovat dve ucitelky, ktore maju oducene roky ... tak sme sa prvy rok trapili. Druhy rok v inej triede som mala zrazu mile, zlate dieta, ktore sa spravalo ako treba, bolo sikovne a zapajalo sa. Takto to pokracovalo dalsie roky. Dolezity bol len pristup uciteliek 
. Do ZS som ho davala tam, kde je len 10 deti v triede, vysli mi v ustrety, ked som sa nemohla zucastnit dna otvorenych dveri a privitali ma v skole inokedy, stretla som sa s pedagogmi ... nie som dolezity rodic, nedavam skole dary, zucastnujeme sa akurat tak na zbere papiera 
. Ale moje dietko je tam dolezitym, platnym clenom kolektinu a nie "take-onake" dieta. Nikto "taky", do tej skoly nechodi.
Ako pisali dievcat vyssie - je uplne nestastne zaskatulkovat dieta po prichode do skolky.
Co sa tyka AS ... uff. Syn maval epilepticke zachvaty, dokazal cele hodiny presediet pri aute, otocenom na streche a krutit kolieskami, hmkat si jednu melodiu cele dni. Vobec nebol problemovy, ma uzasnu pamat: od dvoch rokov vsetky typy a znacky aut, pamatal si vsetkych ludi po mene, ktorych sme stretli, farby, prava-lava strana ... kvoli zachvatom sme navstevovali neurologa a ja som videla, kam to vsetko smeruje. Postupne som tam prestala chodit, kvoli ekzemu som dietku nastavila bezmliecnu a bezlepkovu dietu a postupom casu som prestala davat syna ockovat. Najvacsiu zmenu v chovani som spozorovala uz po nejakych dvoch tyzdnoch diety. Prestal robit tie "autikovske" cinnosti a z poslusneho drobca - neviem ci vekom a prvym vzdorom, alebo naozaj sa nejak "oslobodil", stal sa z neho maly rebel 
. Musela som ho fyzicky i psych. zamestnat, vyzadoval to. Tak zacal chodit od styroch rokov na tanecnu a na anglictinu. So mnou odmalicka na dlheee tulacky po vonku. Ked si ho pride zobrat ocino na vikend, neriesim, nekontrolujem, nevolavam. Jeho povahe prisposobujem vyber skoly, aby sa realizoval davam mu volnejsiu ruku a viac zodpovednosti - kadeco si musi vybavit sam, jedno z najmladsich deti co u nas chodievalo same do obchodu, same von, sam si musel pisat ulohy i chystat tasku do skoly. A volako to funguje. Ked som s nim, som asi dost prisna a drobec len "robi zlobu" ... tak ho musim nechat sameho, zodpovedneho 
.
... drobec mal problemy, ked sme sa s otcom rozchadzali. Do toho zachvaty, neskor ta nepodarena skolka ... kopec rad, ze mam ist za psychologickou, riesit stale toho neurologa ... podla mna sa to da aj inak. Nebola som u psychologa. Tolko do mna intuicia rypala, kym som nenazhrnala sebavedomie a zacala som sa nou riadit. Miska drzim palce.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Náš starší ako 2,5-ročný nerozprával a po hre vždy kocky vytriedil podľa farby 
- tiež pokladali sestričky v nemocke za autistu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ariesa ...presne, intuícia-takto som aj ja tušila, v čom je problém. Tiež som cítila, že je problém niekde inde-tiež vedel v dvoch rokoch všetky značky áut, v dva a pol dopravné značky, názvy dinosaurov-podľa foto vedel, ktorý je ktorý. Nás napríklad doktorka, kde sme pred tým bývali chcela poslať aj na psychiatriu-razantne som to odmietla s tým, že ja nadrogovať dieťa nehodlám! Ku psychologičke som išla...vybavila mi ju evka. A veru pomohla nám-potvrdila mi, že naše dieťa nie je niekde zaškatuľkované, ale, že my sa musíme zmeniť
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
je to velka ulava, ked mama zisti, ze je to ok a ze sa moze spolahnut na seba a NA DIETA
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Súhlasím s Vami baby. Treba porozmýšľať nad sebou a nad dieťaťom a dá sa veľa zmeniť. Treba si preklepnúť aj učiteľku, nehnevajte sa baby učiteľky.
Veď keď s ňou chvíľu podebatíte tak to vidíte...
Moje deti sa napr. sťažovali, že v škole sú otrasné obedy. Ja čo zjem všetko, čo nezje mňa som ich presviedčala, že také zlé to nebude. A keď som tých pár obedov videla na vlastné oči, tak som povedala, že ani mne by to nechutilo a to mám skoro 100 kíl a zjem naozaj všetko. Síce to bolo teraz trochu od veci, ale to zistenie vtedy ma doslova šokovalo.
Treba deťom veriť a načúvať im.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Súhlasím, že absolútny základ sa dáva doma a najviac príkladom. Ale tento prípad poukazuje skôr na to, že nezvláda nie rodič, ale pedagóg. Ak sa dietko doma chová bezproblémovo a v škôlke je problém, tak s tým asi rodič veľa nenarobí. Samozrejme, treba zakročiť v zmysle, že vysvetlím - toto sa nerobí, také a také následky to môže mať. To ale môžem len dodatočne. Nie som prítomná v tej chvíli, keď sa chová problematicky a na to je tam tá učiteľka, aby situáciu zvládla a nie zaškatuľkovala dieťa a bodka. Navyše, ak ho takto "zaradí" v jeho prítomnosti, dieťa sa bude duplom takto chovať - veď povedali, že som taký. Tak som. Problém sa nerieši, alebo sa stupňuje a dieťa sa nájde na okraji kolektívu. Pamätám si ako sme my ako decká vnímali "zlých" žiakov...ako sa v škole u detí vďaka niektorým učiteľom objavujú predsudky. Naše školstvo má ozaj ešte veľa čo robiť, aby deti skutočne vychovávalo (ako tvrdí, že robí) a nie "vyrábalo" osoby podľa nejakej šablóny. Kto nejakým spôsobom prečnieva cez šablónu, má smolu. Česť výnimkám - skutočným pedagógom.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nik netvrdí, že Michaela S má problém s výchovou. Ohľadne "zaškatuľkovávania" a aj toho, že rodič ide príkladom dieťaťu sme myslím reagovali na iný komentár jednej maminy-aspoň ja určite :) To, aký "problém" má Michaela S so synom v škôlke, respektíve pani učiteľka by som riešila po svojom-zmenou škôlky
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
viem, na čo ste reagovali. Ja som sa vrátila k téme. Mám celkom zásadné výhrady voči nášmu školstvu a nerobím si veľké nádeje, že prístup aký má spomínaná pani učiteľka, je ojedinelý. Stačí si prečítať zopár blogov ako je tento. Zmena škôlky by teda nemusela zákonite niečo vyriešiť. Dosť často sa veci dajú riešiť aj komunikáciou a pre všetkých zúčastnených z toho môže vyplynúť niečo užitočné. Pedagógovia sa tiež môžu a dokonca by sa mali, v každej situácii učiť, rovnako ako rodičia. Tak ako niekto hore napísal...že veď už majú roky odučené, tak asi vedia, čo a ako, rodič sa neozve a v horších prípadoch si nechá vsugerovať, že má problematické dieťa. Problém je, že nemusia vedieť a často evidentne ani nevedia. Naša generácia vyrastala za úplne iných podmienok a myslím, že práve tí pedagógovia, ktorí učili za oných čias, nemusia (a samozrejme môžu), byť na nové podmienky adaptovaní. Plus k tomu ako bonus - noví pedagógovia to celé asi veľmi nevylepšujú. Žiaľ, na SK sa totiž na VŠ pedagogické hlásia väčšinou študenti s najslabšími výsledkami zo SŠ a učenie nie je pre nich povolaním, ale prácou. Spolu dokopy máme situáciu, v ktorej si pedagógov spolu potrebujeme "dovzdelať" v praxi a samozrejme - aj sami seba.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
co ma mrzi, ze som mala zle skusenosti najma s mladymi ucitelkami . Mne aj tie starsie napokon rozpravali, ze su spokojnejsie teraz, ako za socializmu. Vtedy ked bolo zadanie rovne ciary, dieta kreslilo, kym nebol papier plny rovnych ciar. A ked mi ucitelky (uz tie lepsie, starsie, skusenejsie) ukazali Riskov vykres ... stonky a kvietky: stonky nakreslene lavou rukou sli dolava, tie pravou doprava ... a ucitelky na to, ze teraz nemusia dieta nad vykresom mucit. Najma ked im po dokresleni povie, ze sa snazil a na luke asi fukalo . Pri tych mladsich by som ziadny vykres nedostala. "Vase dieta dnes nechcelo kreslit." Hotovo. Mala som sto chuti zakazdym povedat, ze rano sa nechcel obliect a ist do skolky. Az taka papulnata nie som, skodaaa .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
...že sa snažil a na lúke asi fúkalo 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
To sme sa tak o všeličom bavili, nie?
Prečo hneď zmeniť, nestačí najprv sa porozprávať s učiteľkou? Hneď zmeniť tiež nie je východisko.
Inak by ma zaujímal názor ostatných. Čo si myslíte o mladom manželskom páre, čo sa na začiatku manželstva dohodli, že budú svoje deti biť. A naozaj ich bijú. Napr. za to, že dieťa niečo nezjedlo, potom ho donútili to zjesť, následne to vyvrátilo a ešte sa za to malo ospravedlniť rodičom.
Mne to teda príde dosť zvláštny spôsob výchovy, hraničiaci s ponižovaním.
Inak mám pocit, že ich v detstve rodičia nebili. Že by preto.... Skrátka majú názor, že deti treba biť. Hm.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Myslím si, že náš názor v tomto prípade nie je podstatný. Podstatnejší je zvrátený názor rodičov. Nevravím, že som nikdy nedvihla ruku na drobca, či nezvýšila hlas - ale beriem to, ako moje osobné zlyhanie a nie ako normálny výchovný postup. Dokonca si pamätám na príbeh starých rodičov vychovávajúcich vlastnú vnukčku (syn v base, mama na drogách). A v zásade asi išlo o normálnu rodinu len syn sa dal "na zlé chodníčky" a v jeho prípade citujem "nepomohli ani dobre mienená rady, facky...", Tak tá bitka asi nebude spoľahlivý výchovný prostriedok.
Vo všeobecnosti však vidím názory typu : Keď som bol/a malý/á tiež som dostal/a sem tam facku/bitku a som tu a/alebo mohol/a som dostať aj viac, alebo niekedy som si fakt zaslúžil/a.
Problém je v tom, že buď kopírujeme to, čo vidíme doma, alebo to čo sa nám v rámci spoločností zdá prijateľné, overené, neviemaké. Určite by bitka nemala byť považovaná za bežne aplikovateľný vých. prost.. Lenže na druhej strane nás na úlohu rodičov nikto nijak nepripravuje a pritom prísť k rodičovským povinnostiam nie je také ťažké, a väčšina ľudí v určitom veku plánuje mať rodinu. Točíme sa v začarovanom kruhu a je asi aj jedno kto to začal, podstatné je, že každý musí chcieť začať sám od seba riešiť výchovu, kým to bude bežné, ako trebárs predpôrodná príprava
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vieš, písala som zo svojej osobnej skúsenosti(asi som sa zle vyjadrila), tam, kde sme bývali pred tým sa dohovoriť s učiteľkami nedalo-o deti sa nezaujímali a vačšinou s nimi hovorili maďarsky, kdežto nášho syna maďarčina nezaujíma...aj, keď to tatinko skúšal a svokrovci rozprávajú maďarsky. Nútiť ho nebudem. Samozrejme, ak sa dohovoriť dá, tak sa škôlka meniť nemusí ...čo sa týka Tvojej ďalšej otázky, tak tam nie je o čom-je to ponižovanie a týranie...ach jaj
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je to príklad z rodiny. Niekedy rozmýšľam, že či im to nejako nepovedať, neviem. Myslím, že asi by sa mi dostalo odpovedi nech sa starám o seba.
Tiež capnúť po zadku a pod. používam aj ja. Inak môj otec mi hovorieval, nikdy deti nebi, vysvetľuj, vysvetľuj, ale nebi. Zomrel a vždy keď mám na krajíčku a chcem udrieť tak mi to príde na um a nedá sa....
Ale teraz už keď sú väčšie tak ani biť nemusím, netreba, zatiaľ....
Naša na výchovu v tej rodine povedala, že však nech počkajú keď budú starí, tie deti im to vrátia. Má 15 rokov a až mi prebehli po chrbte zimomriavky......
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ale teraz už keď sú väčšie tak ani biť nemusím, netreba, zatiaľ....
Prosím ťa, môžeš mi vysvetliť, kedy treba biť dieťa?
A ešte mi nie je jasné - súhlasíš, že malé deti sa biť nemajú, ale väčšie deti plánuješ z/biť, keď bude treba? To už je OK?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No niekedy treba, myslela som capnúť po zadku, nie dolátať do modrín.
Stávalo sa keď boli malé tak do 7 rokov cca, ale teraz už ani netreba. Nič som tým nemyslela.... Ale ak načapem moju dcéru s cigaretou v hube, napr. tak jej jednu struhnem. Som zlá matka?
A písala som, že môj otec hovorieval........
Geo, prosím Ťa nechytaj za slovíčka, nehraj túto Tvoju hru. Každý priemerne inteligentný človek pochopil ako som to myslela.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zrejme nie som priemerne inteligentná, lebo ja som to nepochopila. Nehrám komunikačné hry, nechytám ťa za slovíčka, pýtam sa. Normálnou ľudskou rečou, slušne, bez osobných poznámok na tvoju adresu (ako je zvykom u mňa). Neviem totiž, čo si ty myslíš a ako čo myslíš; len čítam, čo napíšeš.
Capnutie po zadku je tiež bitka, rovnako ako facka, len rôznej intenzity. Syn už bude mať 17 rokov, dcérka mala v lete len šesť, ale ani jedného (a ani žiadne iné dieťa, mala som to šťastie pracovať približne so 150-timi) nikdy nebolo treba capnúť po akejkoľvek časti tela.
Nevravím, že som nemala chuť - ale NEBOLO TREBA.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja si však myslím, že sú situácie, keď jedno capnutie príp. facka je vysoko výchovne účinné.
Vyhýbam sa takýmto riešeniam, preto som to tak napísala.
Toto je môj názor a tamten tvoj.
A ešte pozn. cudzie dieťa by som si nedovolila capnúť po zadku a preto si to neurobila ani Ty, si myslím.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Facka, capnutie, akýkoľvek prejav násilia dospelého voči dieťaťu je zlyhaním dospelého. Nie výchovným aktom.
99,9% populácie môže byť ZA násilie voči deťom, aj tak to nebude znamenať, že to je v poriadku.
To nie je môj názor, to je fakt. Násilie je VŽDY násilie, akokoľvek pekne o ňom bude ktokoľvek trepať.
Nebijem nikoho z presvedčenia, vedome nijako neubližujem NIKOMU, ani deťom, ani svojím, ani cudzím, ani dospelým, ani zvieratám, ani rastlinám.
Veriť mi nemusíš, ale tak to je.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Facka mi príde, ako extrémne zlyhanie rodiča, a veľmi dehonestujúci postup usmernenia (ak sa to tak dá vôbec nazvať) dieťaťa.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
O.K.
Napriek tomu si myslím, že jedna výchovná nie zlá, ak sa použije v právnej chvíli na správnom mieste.
Je si myslím, je to môj názor, moja mama to nerobila a ani ja tieto situácie nevyhľadávam a ani takto problém neriešim.
Myslieť si môžem čo chcem a či to je alebo nie fakt je mi v podstate jedno.
Bavíme sa stále o tom istom o čom vždy a furt a naozaj nepotrebujem mať nejakú pravdu alebo posledné slovo alebo neviem ako sa to nazýva.
Ty si Ty a ja som ja, robíme podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.
Áno máš pravdu, ak rodič udrie je to jeho zlyhaním a neschopnosťou to riešiť inak, ale opakujem sú situácie, že by si bola prekvapená ako to funguje.
Ja naozaj neviem čo by si chcela počuť ako by si uzavrela túto našu debatu?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je úplne nepodstatné, čo by som ja chcela počuť.
A tiež je úplne nepodstatné, kto a ako uzavrie túto debatu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A nebola by som prekvapená, viem veľmi dobre, ako to funguje. Ako som písala vyššie - z detstva mám s bitkou bohaté skúsenosti (a dobre si pamätám) a tiež som sa pýtala mnohých bitých detí (väčšina si tiež veľmi dobre pamätá).
V podstate sú tri možnosti:
1. Dieťa okamžite poslúchne (vyhovie dospelému), hoci vôbec netuší, prečo bolo potrestané.
Blbý výsledok, dieťa sa učí slepo poslúchať, plniť okamžite príkazy autority aj "autority" (teda niekoho, kto má v danej situácii moc), čo vedie k tomu, že ani v dospelosti nerozlišuje, čo je správne a čo nie, len poslúcha.
2. Dieťa okamžite poslúchne (vyhovie dospelému) zo strachu.
Hodne blbá motivácia. Zo strachu, aby znova nedostali bitku, deti často vyvedú omnoho väčšie blbosti, len aby niečo zatajili. Aj veľmi nebezpečné blbosti.
3. Dieťa síce poslúchne (vyhovie dospelému), ale cíti vzdor, a/alebo pohŕdanie, a/alebo odpor.
Veľmi, veľmi blbý výsledok - často vedie k VEDOMÉMU opakovaniu činu, za ktorý bolo dieťa potrestané. Prípadne k VEDOMÉMU konaniu ešte väčších a nebezpečnejších blbostí.
Kde máš ten výchovný moment?
Alebo inak - k čomu teda "vychováva" bitka?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Geo, súhlasím s tebou a snažím sa vychovávať bez cápania. My sme ako decká bité neboli, ale dostali sme občas po zadku. Nikdy som sa rodičov nebála, ani som nevyvádzala nejaké extra vážne hlúposti, nepociťovala som voči nim odpor, myslím, že slepo neposlúcham vôbec nikoho a s rodičmi mám dobrý vzťah dodnes, na plesnutiach po zadku sa so sestrou smejeme, lebo sa spájajú s nejakou lotrovinou, ktorú sme vyviedli Súhlasím, že capnutie k ničomu to nie je, že je to zlyhanie rodiča, len podotýkam, že tie následky, ktoré si tu vypísala ako časté, môžu a vôbec nemusia byť. Presnejšie - myslím, že sú, ak sú deti skutočne bité.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja_hodka, naozaj som presvedčená, že capnutie nie je neškodné. Už to, že sa rodič uchýli k takejto "skratke", je nefér voči dieťaťu. Fest nefér.
Okrem toho, aj "bežne" bité deti si môžu z toho odniesť aj hodne veľké traumy. Aj keď trebárs "len" na nevedomej úrovni, čo považujem za ešte závažnejšie.
Na druhej strane aj z dieťaťa, bitého ako žito, môže vyrásť plnohodnotný a vyrovnaný dospelý.
Akurát ten prvý prípad je veľmi častý a ten druhý veľmi zriedkavý. (Samozrejme, vyskytuje sa aj X variácií medzi tým.)
Vieš, že ak ma niečo zaujme, viem sa v tom rýpať hodne dlho a hodne dôkladne, a ak už potom k danej téme niečo napíšem/poviem, tak dobre viem, prečo. Nie vždy uvediem všetky dôvody, ale to na veci nič nemení.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Viac som už na túto tému písala pred pár rokmi, ak to niekoho zaujíma, tak je to tu: http://nanicmama.sme.sk/node/8476
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jasné - som úplne za. Vyhnúť sa tomu, je to nefér, žiadne dieťa si to nezaslúži. Ako aj mnoho iných vecí, ktoré môžu byť traumatizujúce. Je ich kopec..nesúlad rodičov, krízy v manželstve, rozvody, spory v rodine vlastnej, alebo širšej, neustále zaneprázdnený rodič a pod. Všetko veci, ktoré máme tiež vo vlastnej réžii. Kríza vo vzťahu je takmer zákonitá, málokto sa jej vyhne, je to stupienok, cez ktorý sa vzťah posunie ďalej, alebo sa posunie do prázdna. Dieťa ju väčšinou veľmi jasne vníma. Jasné - zdá sa oveľa ľahšie vyhnúť sa capnutiu, ako kríze v manželstve...ale naozaj? Ak by sme boli takí dôslední a uvedomelí vo svojom chovaní celkovo, tak ani nie. Nehovoriac o tom, že taká kríza je v škále dôležitosti pre dieťa podstatne závažnejšia,ako capnutie po zadku. To nie je výsledok rešerše na danú tému, ale vlastná skúsenosť z detstva. A aj to sa dá prekonať, ak sa veci vysvetlia a dieťa sa cíti milované. Bolo by to krásne, keby sme mali dokonalý svet, ale nemáme.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja viem, že nemáme.
Ale môžeme ho skúšať vylepšovať. Každý deň aspoň o kúsok. Alebo aspoň štýlom dva kroky dopredu, jeden späť.
Podstatný je predsa zámer .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
určite áno
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Presne tak.
Pre ostatných čítajúcich - moje presne tak patrí pod predošlí Georginin komentár (18:48).
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je pravda, že rodič vie zlyhať aj inak, ako fyzickým trestom. Každopádne nie je normálne, ak bitku niekto považuje za normálnu a úplne bežnú súčasť výchovy. Ak je raz niečo zlyhanie, tak to predsa všeobecne nemôže mať pozitívny dopad. Či ?
Okrem iného je tiež veľmi nebezpečné naučiť dieťa poslúchať. Zrovna v takej puberte môže totiž začať poslúchať niekoho iného, resp. autoritu, ktorú si zvolí sám. A bude robiť, len to, čo ho rodičia doma naučili - poslúchať, bez toho aby riešil podstatnejšiu vec (nie len čo robím, ale najmä prečo to robím)...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hovorí to len jedna pani učiteľka alebo aj iné, príp. deti, príp. iné mamičky?
Nedá sa, že trochu zostať v škôlke so synom a pozrieť sa?