Milionár z chatrče

konvalinka...ten film som asi nevidela..neviem..ale nie si jedina co places a prezivas trapenie inych ludi..ja musim prepinat telku ked ukazuju deti na onkologii..alebo koncentracne tabory.alebo nejake strasne tazke pribehy..ide mi srdce puknut a veeelmi zle to na mna vpliva...a dlho to pretrvava v mojej hlave..tiez nechapem napr..ciganov..alebo v tych krajinach co hladuju..ako sa mozu mnozit ako mysi..ked sa nedokazu postarat o tie deti..je to zufaly pohlad..no nie ?..toto je tazka tema....clovek ma pocit ze by chcel kazdemu pomoct...ale to nejde...je to velakrat o zodpovednosti tych dospelych..lenze co ked nemaju ziadne vzdelanie...vyrastaju ako dive husy..aky postoj k tomu zivotu mozu mat..su na urovni zvierat..rozmnozovat sa..to jedine zvladaju dokonalo....skoda..ale aj o tom je zivot...

Vies, ze aj ja som rovnako vadna, pre istotu telku ani nezapnem, lebo chytam hysaky a do kina sa vyberiem len na romanticku komediu, kde sa dufam nic nemoze stat. O tomto filnňme som nieco pocua, urcite by som ho nezvladla pozerat a cely svet asi spasit nemozem, tak skusam po troske.

tiež som taká,žiadne takéto filmy,ani dokumentárne nemôžem pozerať....
a tiež nie tie romantické telenovely z ktorých ma ide trafiť šlak!-čo je z toho reálne?myslíte že by niekedy niektorý chlap reagoval tak ako v tej telenovele???

Ahojte.Pripájam sa k Vám "vadným".Nemôžem nič násilné,do kina chodíme na rozprávky,tie môžem a snažím sa pomáhať,len nie vždy sa to dá.Nedokážem pozerať na choré deti v telke,na ľudí,čo trpia,v správach samé zlé veci,hromadné nešťastia,ak sa o nich dopočujem,som ešte dlho hotová...

konvalinka - nevidela som, ale hlásim sa medzi "vadných" - nie nepozerám také násilnosti. Inak musím povedať, že už radšej nejaké CIS, ale tam tiež preskakujem časti, kde sa jedná o deti . Inak - videla som kráááásnu "rozprávku" Penelope - kukni si. Odporučam .

nuz, ja som bola kedysi strasny tvrdas, netykavka - ved je to len fiiilm ... lenze teraz ma dokazu totalne rozcitit i niektore rozpravky na minimaxe, obcas mam strach pozerat vecernicky (ved co si o mne rodina pomysli) a ak ide nejaky dojimavy film, odpracem sa z obyvacky do mojej izby a tam slzim do vankusa a smerujem nepricetne pohlady von oknom.

teraz na vianoce a velku noc, ked pustaju filmy o jezisovi ci ine filmy o pohnutych osudoch ... som uplne bezmocna. (horsie je, ze z tohto dovodu sa rozcitliviem i pri koledach v obchodaku)

Kazdy moze pomoct-ak chce....kazdy den. Nemozem spasit svet, ale aj do miliona sa zacina predsa ratat od jedna.......a robim,co mozem.
Filmy su dobra vec....keby nebolo ludi, ktori ich natocia, nikto by sa o nicom nedozvedel a vsetci by sme sa tvarili, ze je vsetko v poriadku a ma to tak byt....
Mna napriklad trapi, preco sa denne z hypermarketov likviduju na tony peciva a chleba, ktore nikto zarucene nekupi, ale musia byt len plne krasne regale a tolko ludi hladuje, preco sa vylieva tolko litrov mlieka, pretoze sa niekto nevie dohodnut na cene a trieska nieco o ich regulacii , preco sa likviduju tony ovocia a zeleniny z toho isteho dovodu.....ja to proste v zivote nepochopim......

ivet

No ja som film videla po tom, čo som čítala knihu. Považujem ho za veľmi slabý, myslím, že keby som nečítala knihu, tak ani neviem, čo sa deje. Dokonca bol i úplne inak poňatý, nakoľko v knihe hlavného hrdinu zachránila /a doslova zachránila/ z rúk polície mladá právnička. Tej potom rozprával počas prehrávania pásky cez video, ako sa vlastnými životnými skúsenosťami dostal k správnym odpovediam. Zaujímavé bolo rozuzlenie v knihe, keď zistil, kto je oná mladá právnička. Bolo to dievča, ktoré spoznal v slume, v ktorom býval i on. Dievčinu sa pokúsil znásilniť vlastný alkoholom opojený otec, ktorý nevedel inak spracovať, že prišiel o prácu a spolu s rodinou musel opustiť dom, v ktorom žili.
Pomôcť týmto deťom je v dnešnom usporiadaní spoločnosti podľa mňa nemožné. Môžme len zmierňovať dôsledky, ale pokiaľ bude svetové bohatstvo, zdroje nerastných surovín a iné hodnoty v rukách jedincov, budeme môcť vždy tieto rany spoločnosti len pofúkať. Ž I A L . Teda aspoň ja to tak cítim.
Ale je fajn, že obyčajní ľudia to vidia a pomáhajú v rámci svojich síl.

Mne sa v poslednom case zda,inac aj tu na NM- akoby sa zacala celkom cielene presadzovat v ludoch myslienka- netyka sa ta to- neries-nechaj tak- to tak jednoducho v zaujme "vyssich cielov" musi byt a bude a Ty s tym sam nic nenarobis....tak si teda kazdy postavme okolo svojho domu dvojmetrovy mur a zime si len tu svoju peknu rozpravku o vlastnej dokonalosti a sebestacnosti .... toto funguje sice dlho, ale len do doby, kym sami nebudeme raz odkazani na pomoc ineho cloveka- a co ak si aj ten povie- mna sa to netyka - neriesim- necham tak....??? Zial - obcas sa musime babrat aj v hnusnych veciach- doslova a dopismena....profesne aj osobne-ludsky....
ivet

cielene sa vyhybam filmom s tematikou vojen, koncentrakov, tyrania, aj naznaky vo filme mi sposobuju fyzicku nevolnost.
A filmy z obdobia stredoveku VOBEC nemozem pozerat- napr. take Kladivo na carodejnice v ziadnom pripade, stacili mi nejake ukazky. Nie. Raz v Bojniciach na zamku bol exponat muciaceho stola, kde bol drziak na nohu, aby sa cloveku dostali k intimnym miestam. Dodnes mam z toho hrcu v krku a nevolnost. Doslova. Asi som bola niekedy v minulom zivote mucena a upalena carodejnica.
(Tu hrcu v krku mam aj teraz, ked o tom len pisem, divne...)
Eva

Hm, Konvalinka, presne nad týmto som sa minule zamýšľala, kedysi mi nerobilo problém hľadieť takmer na čokoľvek.

Chviľkami sa obviňujem z rôznych paranoí (čo keď sa ozaj stane to, alebo to... )
Stačí mi len ukážka v TV na niečo nepríjemné a je mi zle. Potom idem spať a sníva sa mi o tom...
Takže telku pozerám podstatne menej, rada pozerám dokumentárne filmy, máme DVD s rozprávkami, tie u nás letia . Aké je však moje prekvapenie, že ani tie rozprávky všetky nie sú tak spracované, ako by možno mali...

A áno, narovinu poviem, takáto precitlivelá som asi odvtedy čo som mamou, neviem čo sa to stalo .

Aj ja si nad vela osudmi v telke poplačem.Ale čo ma vie vykolajiť a dokažem sa aj riadne rozčuliť,je zasadanie našej vlady,poslancov.Same zavadzanie,zosmiešnovanie sa a riešenie najdu ihned v otazke,ked si maju odhlasovať výhody pre seba.Nas sa snažia presvečiť,že nič až tak velmi nedražie,nezamostnanosť mierne klesa....Netreba chodiť ani do rozvojových krajín.Aj u nas už čoraz viac vidno ludí ktorí nemaju na to najzakladnejšie a vela z nich trpia ani nie celkom vlastnou vinou.Lenže tato problematika je len okrajova.Naši vyvolení maju predsa celkom ine starosti.Blíži sa zima.Znova budu v telke programi s ludmi,ktorí zamrznu v chatrčiach,budu mať omrzliny.Nie.Z týchto príbehov neraz naskakuju aj zimomriavky.Ja neviem,či sa vobec najde človek,ktoremu nevypadne nejaka ta slzička,ked vidí utrpenie iných a obzvlašť,ked trpia aj deti.Vobec nezaleží,akej rasy,vyznania,narodnosti je.Je to stale len bezbranne dieťa,alebo človek. (brokenheart)

Tiež ma vie rozcitlivieť každá maličkosť a nemôžem ani dýchať,keď vidím ako trpia deti a preto chcem aspoň niektorým pomôcť.Božie mlyny melú pomaly ale isto-len ťažko sa to chápe,že niekedy je neskoro.

Som na tom podobne ako evkam písala. Keďže viem, že mi to nerobí dobre, nepozerám žiadne filmy o koncentrákoch, utrpení detí či dospelých (väznice-Odsúdené neviem pozerať...), Schindlerov zoznam som v živote nevidela, teraz sa tiež rozoberal v práci ten film o slumoch - nevedela som, o čo ide... Ale nemám z toho nejaké panické pocity, len nepozerám-prepínam. Možno z pocitu beznocmosti, ktorý ma premkýna. Nie sme Supermani ani Superwomanky. A nepozerám ani žiadne sci fi s prapodivnými xichtíkmi-čož u nás mužské osadenstvo môže... Ale ani Modré z neba a také tie emočne presladené a preláskované. Dobré krimi , to zas hej!
U mňa je to určite materstvom - ale aj vekom...myslím-predtým som tiež bola tvrďaska... Možno je na vine zodpovednosť a empatia, ktorá sa u mňa vekom prejavuje viac-za mladi jednoducho neriešiš nič, nie? Potrebuješ sa dobre oháknuť, namaľovať, vyraziť a sleduješ akurát, či sa Ferko, Jožko pozrel

Rada by som Vam ponukla alternativny pohlad na situaciu. Ja zijem v zahranici, na blizkom vychode a mam moznost pozorovat zivot Indickej komunity.Nie je to jednoliata komunita, povedala by som 2 extremy.
Na jednej starne su to ludia exteremne vzdelani a sposobni, som s nimi v kazdodennom styku a ich spravanie je uplne totozne s europskym.
Na druhej strane su medzi nimi ludia extremne chudobni a nevzdelani, pracujuci v manualych profesiach a musim povedat, ze len malo z nich je charakterovo cestnych.
Mna sprvoti sokovali taketo rozdiely a bolo mi to vysvetlene nasledovne: India bola dlhe casove obdobie pod anglickym vplyvom, takze bezni ludia sa mali moznost naucit zapadnym zvykom a vela ludi to tak urobilo. No urcita skupina obyvatelstva to odmieta a snazi sa zit po starom ako ich predchodcovia( nieco ako karma).
Moj osobny prispevok na zlepsenie ich situacie je takyto: moja nanny je Indka a pracuje u mna uz viac ako 5 rokov. Pocas tohoto obdobia som sa jej snazila pomoct rozvijat jej osobnost a z platu, ktory jej davam plati detom skolu.
Pocula som, ze Mr. Yunis pomaha zenam prekonat chudobu poskytovanim mikropoziciek, aby zeny mohli rozbehnut svoj vlastny mikrobussiness a mali trvaly zdroj prijmu.
Myslim, ze poskytovanim potravinovej pomoci svetovymi organizaciami sa situacia iba zhorsuje, lebo toto vytvara zavislost ludi od systemu pomoci zvonka a zbavuje ich tuzby po nadobudnuti nezavislosti.Takze jedinymi klucami je vzdelavanie a motivovanie prezit zivot plnohodnotne.

Tak sme sa tu tak nejak komplexne - česť výnimkám - zhodli, že konvalinka - "na vine" je materstvo (ešteže to máme na koho hodiť ...). Robí nás citlivejšími, vnímavejšími, empatickými, súcitnými voči iným. A to je dobre. Tie naše deťúry nás stále niečomu učia... Lebo aj naši chlapi nás majú asi radi práve pre to, čo nás robí ženami, nie?

Ja si skôr myslím, že sme každá iná, ako máme každá rôznu hranicu vnímania fyzickej bolesti, tak je podla mňa aj iná hranica pre "vnímanie veci okolo nás", ako to s nami "cvičí", ako to bolí dušu, ako sa dokážeme odosobniť. Jasné, že vedome môžeme pracovať na získaní nadhľadu, prehľadu, zdôvodnenia, schopností vypnúť ..., ale to asi len čiastočne zmierni našu citovú traumu z takýchto zážitkov. Materstvo to vie umocniť, ale to základné je už asi v nás, aspoň podľa mňa. Naozaj sme každá iná. Ja osobne sa snažím neubližovať si tým čím nemusím, možno som egoista, ale viac neunesiem. Obdivujem dámy, ktoré majú celistvý pohľad na svet, zákonitosti života ..., ani neviem ako to nazvať ...
A skoro som zabudla na silu hormónov, ktoré ovplyvňujú asi každú z nás, aj keď zrejeme inou mierou, veď len tehotenstvo, šestonedelie, alebo PMS vedia s nami zamávat, že občas plačeme aj pri znelke telvíznych novín. Zrejme aj to závisí od duševnej odolnosti, vyrovanosti, kondície, povahy ....

Pripajam link na clanok o mikropozickach
http://www.oprah.com/article/oprahshow/20090925-tows-saima-microloans

a este o hormonoch:
V poslednych fazach tehotenstva telo zeny zacne produkovat hormon oxytocin, ktory je okrem ineho zodpovedny za spustenie porodu a nastup laktacie.
Tento hormon ma vplyv aj na psychiku zeny, zabecpecuje rychle odpovede na stresove a potencionalne nebezpecne situacie (napr.plac dietata vyvola zvysenu tvorbu oxytocinu a zrychli produkciu mlieka).Okrem toho zlahcuje aj multitasking, vykonavanie viacerych cinnosti , ktore su potrebne k prezitiu simultanne- napr. krmenie dietata, zabezpecenie jeho bezpecnosti, prihovaranie sa mu, ...

Raz ma muz pozoroval pri vykonavani viacero cinnosti naraz a zacudovane stal a nechapal, a tak sa ho pytam, ci by si to tiez nechcel vyskusat, a on na to, ze ja to radsej ani nejdem skusat, ja to na tebe obdivujem, ale ja som len muz..