Vedieť prehrávať

Nechcem ťa strašiť , ale sú typy, čo sa nenaučia prehrávať nikdy.
Veľa detí z toho vyrastie, alebo skôr naučí sa to lepšie skrývať :)

Môj brat je o 6 rokov starší a vždy bol ten ktorý nedokázal prehrať - zúril, plakal - jednoducho je to v jeho povahe. No zas musím povedať že sa nevzdáva, to znamená že to skúšal znovu a znovu a znovu rozmetal dámu, či človeče alebo čokoľvek ked prehral.
Je z neho starší pán a predsa je svojeho zákona, neviem to inač vysvetliť, je to dobrý človek, ale určité veci si stále robí po svojom, ale nevzdával sa nikdy. Mám ho rada je aký je, toto je on.

Kami ja mam doma dve co nevedia prehravat a mladsia ma tiez 9, tak ta neznesie ani odpoved nie, to je krikuuuu. My sme uz kvoli tomu aj prestali s nimi hrat spolocenske hry, jedine co zvladaju je meno, mesto, zviera a vec

Ja ešte postreh z môjho detstva. U nás sme mali zakázané - no vlastne vysvetlené, že sa nemáme nikomu posmievať a tak občas mládenci na jeho adresu utrusili niečo, ale také v ramci srandy.
No raz som išla po spolužiačku a oni sa hrali karty a to som nevedela čo mám robiť - počula som iba - no malá teraz uvidíme čo budeš robiť
- malá, už začni zúriť a pod.
Videla som ako zatína päste a nevedela som čo robiť. Mohli sme mať tiež okolo 9 rokov.
Moja spolužiačka bola dosť zákerná a vtedy som pochopila aj príčinu.
Ja som sa vždy veľmi rada hrala a tak som veľakrát uprosila brata, aby sa so mnou hral a že ak vyhrám ja tak to nebude platiť. Už hore som to napísala, ale sa mi to zdalo ako hlúposť, lenže rozmýšľala som nad tým. Ja som dostala to čo som chcela - hráča a on to čo chcel - výhru.
Moja mladšia dcéra to iba raz urobila že rozhádzala pexeso, potom ked sme sa išli hrať som povedala že iba ten sa môže hrať kto vie aj prehrať a zrejme to pochopila. Hrávali sme sa bláznivo aj celé hodiny a všetko možné, ale raz som ju chcela v kartách nechať vyhrať, lebo sa jej nedarilo a ona bola veľmi nahnevaná - že podvádzam aj ked proti sebe.
No a ja som uznala že už je dosť stará aj na prehry a čestnosť v hre.
Inak niekde som čítala že hry nám veľmi ukážu aký má kto charaktér a rodič by sa potom mal naučiť korigovať tu črtu, ktorá vyskočila u dieťaťa a preto je vraj dôležité aby sa rodičia s deťmi hrávali takéto hry.

My máme staršieho zúrivca, čo nevie prehrávať - zúri, plače, má potrebu niečo zničiť, teraz už oveľa menej ako pred pár rokmi. Mladší úplný opak - radšej povie bratovi, aby išiel o 6 políčok a on pôjde o 1, len aby hra neskončila. (ale mladší je taký, že aj keď mu ako trest zakážem tv, tak skonštatuje, že aspoň bude mať viac času na kreslenie ) So starším je to ťažké, dokáže zúriť tak neskutočne! Ja som bola tiež taká, že som chcela vyhrať, ale tú ľútosť z prehry som nikdy nedávala najavo. Ale sú vychytralé decká, čo sa hodia o zem, vreštia a robia cirkus, keď prehrajú... koľkkrát som ako dieťa počula "Čo si ju/ho nenechla vyhrať? Teraz máš dobrý pocit z víťazstva?" - takéto a podobné vety mi vedeli úplne pokaziť náladu, ten pocit, že ja môžem za to, že sa niekto cíti "zle", ale nikoho netrápilo, ako sa po tých "dobrých radách" cítim ja Tak som si povedala, že u nás bude spravodlivosť pri hre, nech sa deje čokoľvek! Keď som v tom správnom rozpoložení, tak sama navrhnem hru, kde je väčšia pravdepodobnosť, že vyhrám nad junákom a tak ho trénujem. V živote nebude stále len vyhrávať a čím skôr sa naučí dôstojne uniesť prehru, tým lepšie