Žužulienka, skús si trebárs prečítať knihu Jan-Uve Rogge:Děti potřebují hranice. Je výborná.
Zabijem sa!
reklama
reklama
mam doma inu knihu co robit aby sa deti správne chovali. a mam z nej zmiešané pocity. niečo iné je totiž kniha niečo iné je keby mi niekto povedal, tak toto si mala vyriešiť inak. lebo nejde podľa knihy riešiť životne situácie. to je ako v tých filmoch ako si nájsť správne dievča či správneho chalana a stále hľadajú a majú ho pod nosom a oni kvôli knihe ho nevidia.
ano súhlasim s vetou deti potrebuju hranice.
žužulienka, toto si krásne a hlavne trefne(použijem to vyňatie, ktoré ja síce nemusím, ale tuto mi to nedá):niečo iné je totiž kniha niečo iné je... (nechce sa mi to odpisovať
), ale super
...niečo iné je totiž kniha, niečo iné je, keby mi niekto povedal, tak toto si mala vyriešiť inak...
Ten niekto čo ti to "povie" - nemôže to byť odborník, ktorý napísal tú knihu? Myslíš, že tí odborníci tomu rozumejú horšie ako maminy - alebo dokonca tomu nerozumejú vôbec? Myslíš, že nemajú dostatok praxe, z ktorej vychádzajú?
netvrdím že tomu nerozumejú len tie situácie opísané v knihách nemusia vždy padnúť na situáciu ktorá sa stane alebo je v niečom iná a už nie je adekvátna reakcia na nu.
a este jedna vec. lepsie sa ucím ked nieco vidím ako to robiť ako o tom cítat (nie ze by mi robilo problém čítať) presne ako deti.
Suhlasim s Vami oboma a este dodam, ze aj dospely potrebuju hranice..
Aki, ja by som Ti aj odpísala, ale tiež to tam nevidím
A to, odkiaľ to asi má? prečítaj si môj koment o 21:28
áno, ja som ho čítala a bol presne o tom, čo sa snažím povedať. Proste nie je to vždy (a v dnešnej dobe dokonca budem tvrdiť, že asi väčšinou) z toho najbližšieho prostredia.
Deti sa naučia VŠETKO, čo vidia a počujú doma a NIEČO z toho, čo je naokolo.
Citové vydieranie zväčša patrí do prvej skupiny...
takze ako si predstavuješ výchovu alebo aj vychovávaš bez vydieraia? Ked dieť o niečo poprosíš a ono nechce nepočuje, neurobí, len ked niečo za to dostane? Myslím že od mala deti motivujeme, ak chceme aby niečo urobili, za odmenu.
ako to fungovala u teba?
Žužulienka, ty VŠETKO podmieňuješ odmenou? Aj ten cirkus bol niečím podmienený? Už som sa ťa na to pýtala vyššie...
nie nebol podmienený, chcela som isť na cirkus, lebo už boli u nás niekoľko krát a nám to nevyšlo už dva roky, teraz to vyzeralo, že budeme doma, bude škaredé počasie, spravíme si pekný večer.
a či má dieťa dostať všetko čo si zmyslí? a nástojiť na tom? a nepopustiť ani o centimeter? dostať všetko čo majú jeho kamaráti? ale to sa dostávame už do inej roviny problémov.
jednoducho tvoj názor si povedala, mala som s nimi isť aj ked ublížil katke, ublížil mne, nevedel sa správať pri hre s počítačom aj ked sme sa dohodli na pravidlách a on s nimi súhlasil a nechcel ich dodržať. A ked ho ja nabudúce poprosím aby mi pomohol umyť riad - ale len ked za to dostane možnosť hry na počítači - tak mám vždy súhlasit.
A keď ho ja nabudúce poprosím, aby mi pomohol umyť riad - ale len keď za to dostane možnosť hry na počítači - tak mám vždy súhlasit....
A kde som napísala niečo také?
Žužulienka, niečo za odmenu, niečo podmienené a niečo sľúbené sú tri situácie. A každú treba riešiť inak.
No, môžem ti povedať, že toto funguje len určitý čas - potom už môžeš sľubovať a motivovať aj modrým z neba a nezaberie to.
Ak ide o povinnosti, tak musíš dieťa naučiť - nebudem dávať návody - lebo každá situácia, každý rodič a každé dieťa sú unikátne a teda si vyžadujú unikátne riešenie - že jednoducho toto musí byť a kým to nebude, tak sa nikam ďalej nepohnete. Takýmto spôsobom by som riešila školské povinnosti, spoluúčasť na udržiavaní poriadku v domácnosti,..
Veci ako cirkus, kino a pod. - no nemyslím si, že by toto malo byť "za odmenu" - toto skôr patrí do kategórie príležitostí na spoločne strávený čas - kedy o.i. môžu rodičia svojim deťom byť vzorom a vychovávať ich aj nenápadnou a nenásilnou formou (netlačíme, nepredbiehame sa ....) Sľubovanie niečoho za odmenu (a okrem toho ešte potom aj zrušenie tej odmeny v prípade "prúseru") mi veeeeľmi pripomína metódu cukru a biča - a nemyslím si, že je to dobrá metóda.
Nehovorím, že som svoje deti neodmeňovala - ale nie takým spôsobom, že by som im na začiatku šk.roku povedala, že za dobré vysvedčenie .... Napriek tomu deti vedeli, že ak vysvedčenie bolo dobré, odmena ich nikdy neminula - mali sme svoje rituály v posledný školský deň, ktoré takouto odmenou boli.
Tiež nehovorím, že som svoje deti netrestala - ale s trestami je to veeeľmi zradné - často potrestáme samé seba viac, ako tie deti ...
Adus, ďakujem, ušetrila si mi veeeľa písmeniek 
ten cirkus nebol za odmenu, nebol nicim podmieneny. stalo sa len veľa udalosti v jeden uprsany den, kedy som urobila niekoľko rozhodnutí a deti smutné. ale uvedomili si to lebo chcú ist na cirkus, a slubili ze zajtra budu posluchat a správať sa dobre, aby sme si mohli spraviť ten pekný večer zajtra.
Teraz to už bude za odmenu, ktorú si dnes nezaslúžili. ale majú šancu to zajtra odčiniť. je na to niečo zlé?
Adus, cukor a bič- ee, toto nie je moja stratégia- absolútne nie. Ale ako Lia nižšie napísala- ak by dieťa vyhodilo atómovú bombu, do cirkusu by som ho nezobrala
U nás sme existovali vždy formou "výsad" (pardon, opakujem sa)- a bola výsada rodičov dohodu zmeniť. Vieš, napríklad sme nešli na kolotoče, keď môj brat zobral otcovi peniaze a za úplatok ma (asi prváčku) donútil klamať, že som to bola ja. Priznala som sa a ocino sa ma opýtal s absolútnou láskou v hlase "a prečo si to urobila? Chýbalo ti volačo?" a vtedy som sa rozplakala a povedala pravdu. Brat dostal trest a na kolotoče s nami tiež neišiel. Mne bolo vysvetlené čo je to klamstvo a aj krádež. Brat mal zaracha a v posledný deň trestu ho ocino zobral na hríby- iba oni dvaja. Tam mu vysvetlil, že ak niečo bude potrebovať, môže sa obrátiť na nich. Ale nikdy nesmie nútiť mladšiu sestru klamať. Keď sa vrátili, brat sa MNE ospravedlnil a išli sme celá rodina na výlet... podľa mňa naši rozdávali nádherné tresty
Kompletne súhlasim s Adus aj s Georgínou.
Kazde dieta je ine a kazde dieta potrebuje iny pristup.Co zabera na vase deti nemusi zabrat na maleho Jakubka.
existuje vnútorná a vonkajšia motivácia.Ked sa vnútorná vymení za vonkajšiu/odmeny...atd.../ vratný proces je možný len velmi zriedka. Na druhej strane je vonkajsia motivácia úspesne využívana pri socializácii "problémových" detí.
Každá rodina má svoj štýl, dačo, čo jej je vlastné a preto návod nabudúce reaguj takto nemôže fungovať, kým sa s ním nestotožníš.lebo inak iba prezentuješ cudzí nápad a stým sa deti nezvyknú stotožniť.Si hľadajúca matka /mimochodom, Georgina ma vo veciach jasno,presne vnutornr nastavenia a pravidla a vdaka tomu ma skvele deti a ja jej jednoznacnost obdivujem, vdaka nej aj jej deti maju jasne pravidla a tie spravne ochranne mantinely-ani prilis volne, ani stiesnujuce.../
Takze- zo sposobu tvojej prosby o radu na mna vykuka zufalstvo/ale to je, samozrejme, moj dojem/.
Georginin sposob jednania by bol skvelym riesenim, ale je ti/zdá sa mi/ cudzí.Treba nájsť dačo, čo ti je menej vzdialene a dosiahnutelne. Skvelý zaciatok je, ze hladas a ze ti na tom záleží.Nemám pre Teba radu, ale myslím, že si rozpútala velmi uzitocnu diskusiu. A ak niekde vo vasej blízkosti jestvuje PPP ktora poskytuje rodinne "terapie"-nenapadá ma blizsí názov-pre stretnutia, kde sa rodicia stretavaju s detmi pri cinnostiach, sú nahrávaní na kameru a spatne rozoberaju so psychologom udalosti a moznosti- vrele doporucujem. Je to skvela priama spatna vazba, ktora ti ukazuje a uci nove moznosti. Navyse pouziješ len to, čo ťa oslovi a priamo šité na mieru.
Každej z nás by sa zišla skola rodičovstva. Daktoré to/klobuk dole/ zvladame studovaním knih, daktore v skupinách priateliek ci spolocenstvach/Materskych centier, krestanskych,u salezianov atd../,dakto cez diskusné fóra, dakto za pomoci odborníkov a to všetko si zasluhuje medailu za zodpovedný prístup k rodičovstvu. Lebo väčšina si zatial/podla mojich skúseností/ myslí, že byť rodičom je pohoda.ved uz to raz zazili v ulohe dietata so svojimi rodicmi...
Takze vdaka za otazku aj diskusiu, ktoru vyvolala.
no Zuzulienka ja neviem, mam 11 a 13 rocnych synova nikdy som neziadala deti aby nieco robili za odmenu ak od nich nieco chcem, jednoducho o to poziadam a oni to urobia. Ak im nieco slubim splnim to-vzdy a rovanko oni plnia sluby co daju mne. Samozrejme ze ich rada odmenujem, ale tieto dmeny nie su podmienene tym ze pre mna nieco urobia, je to preto ze im chcem urobit radost...a cuduj sa svete ono nam to funguje (aj ked netvrdim, ze nikdy neodvravaju a pod). Ja som deti vzdy brala ako svojich priatelov a tak som sa k nim aj spravala a spravam, s detmi sa da vytvorit krasny vztah ak clovek chce.Drzim ti palce aby sa podarilo aj tebe s Jakubkom.
anoooooo - takto sa dá v skratke napísať to čo som "formou románu" napísala ja o kúsok vyššie. Už verím môjmu mužovi, že som ukecaná
ani ja nemám problém s katkou aby mi niečo pomohla urobiť bez odmeny slúbenu dopredu. ona je také moje slniečko ktoré rado niečo pre mna urobí alebo aspon vzdy. Jakub je z inej kávy, on chce za všetko odmenu a dopredu si ju vynucuje čo by mohol za toto alebo za toto dostat. A pusa aj ked mu to vysvetľujem pre neho nie je odmena. vždy si nieco vymyslí. Nie som matka, ktorá ich vôbec nepochváli, práve naopak, snažím sa podľa kníh (to je konkrétne odkaz pre Georginu) odmeňovať a chváliť pri každej možnej príležitosti. a hlavne Jakuba.
kúšťok začínam tušiť, že by problém mohol byť aj v tvojom rozdielnom prístupe k deťom
hm..., tak toto som si všimla aj ja-mám pocit(aspoň z Tvojích písmeniek), že uprednostňuješ (aspoň v odmeňovaní a pochválení) syna-nebude to tým? To je len otázka-môžem sa mýliť
no, ja mám dojem práve opačný - píše, že s dcérou sa dá (aj bez toho cukru) ale so synom nie - tam tuším práve hlášky typu "prečo nemôžeš byť ako ona?" "pozri sa aká je ona dobrá!" a pod.
že sa snaží odmeňovať a chváliť hlavne Jakuba-to som mala na mysli poznám dievčatká(z rodiny tri kočky), ktoré napriek tomu, že ich rodičia "uprednostňovali" ich bratov, tak si chceli dokázať, že sú lepšie-pomáhali, dodoržiavali prikázania.... Vyšvihli sa pekne ďaleko To uprednostňovanie som dala preto do úvodzoviek, lebo netvrdím, že uprednostňuje-len mám taký pocit z jej písmeniek Snáď som sa vyňadrila jasne
ano len co sa katka narodila hned som jej sepkala do uska slová aby bola iná ako jakubko. Priznávam svoju vinu
ale vyhýbam sa porovnávaniu aká je katka lepšia, rýchlejšia - to sa ani nedá katka je hlavne pri jedle hrozne pomalá to dávam za vzor skôr katke jakuba - poslušnejšia, a ja neviem čo ešte.
mozno ju mam radšej, a za hriešne myslienky že jakubka nemám až tak rada, alebo prečo nemôze byť ako katka, sa hanbím. mala by som brať takého aký je, trochu ho usmernovať ale povahu mu už asi nezmením velmi. viem že častým opakovaním tý si taký a taký sa takým naozaj aj stane a už sa nebude dať nič robiť. a bude mať svoju nálepku na celý zivot. toho sa chcem vyvarovať a hladám ako sa sním dostať na lepší stupen porozumenia.
aj mne sa zdá...
mikve 
,presne tak...si ma predbehla...
Mikve
Ja si nemyslím, žeby tu niečo bolo podmienené niečím......... NEVERÍM, žeby ste SPLNILI svoj slub, keby niektorý z vaších detí ublížili druhému dieťaťu tak, žeby ste museli letieť do nemocnice! Ja viem, toto ten príklad nie je, ale sú v tom emócie-lebo ublížil sestričke. Ale ide mi o to, že aj keby doniesol KILO (pardón, nezapamatala som si tú drogu-ňák totok nemusím), alebo by odpálil atómovú bombu-hm, tak buď je naozaj niekto dokonalý, ale ja POCHYBUJEM-lebo sme na nete a tam sa môže písať hocičo! No neverím, že by to bolo aj v reálnom živote!
toto je z mojich úst
no, u mňa by asi záviselo od toho, ako vážne by to s tou nemocnicou bolo. stalo sa mi reálne - plán bol ísť do zoo, došlo k úrazu (rozbitá hlava, ale nakoniec nebolo ani treba šiť) - utekala som najprv do nemocnice a vzhľadom na to, že sa úraz ukázal byť nie veľmi vážny a čas to ešte dovoľoval - tak sme rovno z nemocnice išli do zoo.
nooo, ono sa to vždy odvíja od ...princípu--- na jednej strane brat nesmel ísť na kolotoče keď ma nahovoril klamať, ale keď sme rozbili susedovcom okno s loptou, išli sme. Dokonca sme nemali ani trest- veď sa hrali. Mamina nám povedala, že si musíme dávať väčší pozor, ale tam to aj skončilo. Niekomu sa zdá väčší problém rozbité okno alebo ukradnuté peniaze, inému učenie menšej sestry klamať.
lia,nie som dokonalá,ale som dôsledná,ver alebo never,ale napriek tomu kilu heroínu,by sme do cirkusu šli.To že ma syn sklamal a nahneval po našej dohode neznamená,že budem rušiť dohodu.Ten heroín si s ním vybavím po tom cirkuse...a môžeš si pochybovať o mojich slovách aj naďalej...Keby som si robila holubník z toho čo vravím,dávno by ma moji chlapi doma "prevalcovali".My máme určité pravidlá a chalani to veľmi dobre vedia.Prečo myslíš,že keď niečo vyvedú,prídu mi to dopredu oznámiť sami,len aby som sa to nedozvedela od cudzieho?
fidorka, aj ja som dôsledná a to mi teda ver! Ale keby toto spravil môj syn(drogy a atómka), tak určite nejdeme do cirkusu-a ver, že nie preto, lebo by ma sklamal. Toto ja za sklamanie nepovažujem -toto je o niečom inom....neviem Ti to vysvetliť, ale skúsim:Ty svoje deti neučíš, že drogy a zbrane sú zlé? a že keby toto spravili, tak by bol u vás HOLUBNÍK? možno ma nechápeš(možno som sa zle vyjadrila), ale toto je tiež dôslednosť
moji chlapci vedia o drogách a o zbraniach že sú zlé...ale tak ako ja nie som dokonalá,ani moje deti nie sú...tiež na mňa všeličo skúšajú.
Ale do cirkusu by sme šli...a drogy by sa riešili potom.
vidíš, a v tomto to je-ja si myslím, že tuto by u nás nastal ten holubník(resp.keby sme do toho cirkusu išli po tom, čo by urobil(drogy a atómka)i keď som mu to pred tým než to spravil slúbila. Proste každý sme iný a ja to nikomu neberiem-len keby sa niekto nesnažil dokázať, že je dokonalý, resp.ako by to malo podla správnosti byť. Teraz nemyslím na Teba. Chcela by som sem dať jeden článok, ktorý mi tak "ostal" v hlave- už dlhšiu dobu ho neviem dať "preč" z mojej mysle. Ale ešte uvidím-mám pocit, žeby ste sa tu pozabíjali
možno ho sem dám-ale ak, tak až zajtra poobede, lebo ráno ideme na levický jarmok-aj keď malý dnes strašne vyvádzal(naschvál nepíšem, že neposlúchal -nemám rada toto slovíčko ), ale nič nevyhodil do vzduchu
no veď to je to,že tak ako my maminy sme každá iná,tak aj naše deti sú iné.Ja to beriem takto:
Máme doma lístky do cirkusu,dohodu,sľub,alebo ako to nazveme to je jedno,jednoducho plán je-cesta do cirkusu.Lenže,medzi tým moje dieťa spraví niečo,čo sa mne nepáči.
Dobre,nadýchnem sa,do cirkusu idem,ale s tým,že sa hnevám a keď sa vrátime riešime ten problém,ktorý nastal.U nás to takto funguje,mám to overené.U vás nemusí,lebo ty si iná,tvoje dieťa je iné,ty máš na to iný názor a na tvoje dieťa "sedí" niečo iné.O.K.?
A článok šikovno šupni,nech mám čo čítať,zase mám jedného pacienta,budem hore celú noc určite...a ja nikoho zabíjať neplánujem
fidorka ale rady odbornikov su ine, teda co som ja citala,situaciu treba riesit hned ked sa udeje a nie az potom.
ja neviem,čo máte s tým heroínom stále?To je len príklad,modelová situácia.V prípade žužulienky ide o to,že má so svojím synom iný vzťah ako s dcérkou,chlapec možno žiarli a preto takto reaguje...to je celé.
Moje deti vedia čo heroín a aj iné drogy,a nemyslím,že by mi ich ozaj domov nosili.Mám aj dospelého syna,ten nefajčí ani obyčajné cigarety,nemala som s ním žiadne problémy a kým vyrastú mladší chlapci,neviem čo bude,nie som veštica.
Ja svoje deti vychovávam podľa seba,podľa toho ako to cítim ja,mám svoje overené veci,ktoré na nich platia a čo píšu odborníci-to zatiaľ neriešim.Možno je to pravda,možno nie,neviem posúdiť,mne to vyhovuje tak ako to robím ja...to je všetko,neviem prečo to trápi vás?
takze ty by si mu ten heroin schvalovala(kedze by si s nim isla aj taj do cirkusu)?
Dovolim si vstupit: mam jeden a pol rocnu dcerku a za NIECO, co chcem aby urobila, nemoze cakat odmenu. Proste to musi urobit, lebo take su pravidla v nasej domacnosti.A ona, mala osobka to zacina chapat...Proste musi prijat pravidla, ktore tu vladnu. To, ze je to mala individualita, je v poriadku - ja jej poskytnem priestor, co potrebuje, aby sa vyvijala, ale nemoze urcovat pravidla. Zatial nie.
žažulienka mne sa na celéj veci nepači ,že tak malý človiečik povedal tú vetu ZABIJEM SA .
Ja by som sa asi zlakla lebo to môže biť čokoľvek syn si môže vyžadovať pozornosť alebo niečo podobné ,neviem nepoznám tvojho syna osobne tak nemôžem riešiť ale urečiťe by som vyhladala psychologa lebo to nie je primerané správanie dieťaťa jeho veku ,môže mať neaké trápenie o ktorom ani netušíš.
A psycholog ti poradí ako komunikovať s takým dieťaťom a kde môže biť asi poroblém.
A určiťe by som to neriešila takouto cestou cez net nikto odtialto nepozná tvojho syna a vaše pomery doma a to ako sa ty správaš k deťom a podobne podľa týcto rád by si mohla synovi aj ublížiť.
Návšteva psychologa je predsa osobnejšia a šitá na mieru.
Určite by som nič neriskovala.
Držím palce 
konečne niekto kto povedal, že je to skutočne na psychológa. už o tom uvažujem, len nechcem zažiť pocit, že vlastne to nie je také vážne aby som ho navštívila. Tiež si myslím, že u sedem ročného chlapca je to neprimerané. a možno tým chce vydierať, ale môže byť za tým niečo viac.
Žužulienka, návštevou psychológa nemáš čo pokaziť...
Prečo na to potrebuješ od niekoho "odobrenie"?
chcela - nechcela.
ked som to preberala s ludmi ktorí su okolo mna, tak sa im to zdalo prehnané aby som musela navstevovať psychologa. chcela som vedieť ci niekto bol v takejto situácii, a ako to riesil. trebárs aj tou navstevou psychologa. a ci to pomohlo. ci je ta sanca, ze to pomoze.
zuzulienka ale treba sa popytat ak mas koho na dobreho psychologa.To radim z vlastnej skusenosti.
žužulienka práve včera som si kúpila knihu, ktorú som dlho zhaňala- o indigových deťoch a jedna z "charakteristík" na tieto deti tam je, že často hovoria, že sa zabijú.Ono to vyplýva vlastne z nepsrávneho pochopenia týchto detí...Dobrý psychológ ti isto pomôže sa v tom zorientovať.No ja som fakt za dobrým psychológom s naším Filipkom bola až v Prahe, lebo ten má skúsenosti a venuje sa indigovým deťom.Treba proste hľadať...Náš Filip hovorí oveľa inakejšie a nepochopiteľnejšie veci ako tvoj synček a nevedela a nemohla som sa na žiadneho psychológa na Slovensku ani lekaŕa obrátiť o pomoc, o radu, lebo viem, že v tom čase kedy to u nás bolo aktuálne by to nepochopili.My sme riešili Filipkovu rakovinu zvláštnym a nepochopiteľným spôsobom pre lekaŕov, pre psychológov.Ver mi, že sú deti ktoré hovoria aj ťažšie stráviteľné veci ako tvoj synček.Dobrý psychológ ti pomôže zorientovať sa v tom.Len treba istú dávku citu aby aj neublížil.
Klodik suhlasim s tebou.Niektori ludia co maju"normalne" deti nevedia pochopit tich co maju "ine"deti.
No najdôležitejšie je aby sme vlatné deti chápali my rodičia a potom to vieme sprostredkovať aj tým ktorí prichádzajú s našimi deťmi do kontaktu...
žužulienka, nečítala som celú diskusiu (nemám na to sebapresadzovanie občas žalúdok), preto zareagujem len stručne na čo si sa pýtala.
Teda, som presvedčená, že je niečo úplne iné, keď povie dospelý človek, že sa zabije, a keď to povie 7- ročný chlapec, ktorý ešte nezažil utrpenie, umieranie ani smrť. Ja by som si s ním veľmi pokojne sadla a opýtala sa ho, čo tým vlastne myslí, keď povie "zabijem sa". Ale len tak "medzi rečou" - nesmie mať pocit, že tomu prikladáš príliš veľký význam, pretože mu len potvrdíš, že objavil tvoje slabé miesto.
A k tomu trestaniu. Mne sa osvedčilo, keď ma deti vytočia (hlavne, keď si ubližujú), tak ich bez slova odvediem do inej miestnosti, kde musia ostať samy a "ukľudniť sa" a smú vyjsť, až keď po nich zájdem. Nič nerozoberám, nediskutujem, nevyšetrujem. A zaviedla som to aj kvôli sebe, lebo v takých situáciách sa musím ukľudniť hlavne ja. Inak robím veci, ktoré neskôr ľutujem a nie sú ani výchovné. Teda sa ukľudním a až potom dávam tresty - ak treba, pretože už samotný pobyt "osamote" je pri bežných šarvátkach trestom i riešením. Teda ďalší trest už skoro nikdy nedávam. Tak deti pochopia, že ich správanie nebolo správne a malo následky - izoláciu. Čo je vlastne i tréning do života, lebo aj v ňom to funguje podobne - ľudí s neželaným správaním spoločnosť vyčleňuje. U nás to funguje. Zatiaľ som na nič lepšie neprišla. Maj sa pekne.
No a čo takto?
Dcéra chcela nastúpiť do dospeláckeho súboru a tak sme spravili dohodu. Iba v prípade, že sa bude stále dobre učiť.Súhlasila. Sľúbila by aj nemožné. Vtedy. Ked to už nemohla dosiahnuť, kôli skúškam zanedbávala učenie, tak začali scény. Dohoda znela, že prestane do súboru chodiť.Ked som povedala že nepôjde na skúšku, lebo nedodržala dohodu, vyhrozila sa že skočí pod vlak.
Ja by som ani jednej nepriala zažiť ten pocit. Musela som z trestu zľaviť, praktocky v jej prospech a ona to pekne využila. Ale zasa, čo keby svoju vyhrážku dodržala? To decko bolo v takom amoku, že som si naozaj nemohla dovoliť zákaz tej skúšky. Co ak by to spravila?
Poviem vám aj môj prípad. Ked ma mama raz nechcela pustiť na diskoteku, tak som jej vykričala stojac pri okne, že z neho vyskočím. Mama pribehla ku mne a takú mi jednu vrazila, že som spadla z nôh. Nijako ma tým neurazila. Práve naopak. Vyčistila mi hlavu od nervov a ja som už nikdy nič také z úst nevypustila.
Moja mama zbožňuje moju dcéru a ona zasa ju. Ale ked sa mama dozvedela, čím sa mi dcéra vyhrozila, povedala jej niečo, čo mne bolo síce proti srsti, ale zabralo.
Tú vetu sem nenapíšem, pohoršila by som tu asi viaceré mamy, ale odvtedy si dcéra premyslí, čo z úst vypustí.
Nie každé dieťa je rovnaké a nie na každé platí to isté. To si myslím ja.
Práve preto som hovorila, že s trestami (a teda vlastne aj zákazmi, lebo to sú vlastne tresty) treba opatrne, že sa takmer vždy otočia proti nám.
Nielen v tom, že "stratíš tvár", ak zľavíš či vôbec nebudeš na treste trvať, ale aj v tom, že ťa ešte dlho potom bude strašiť predstava, čo by bolo keby...
No a samozrejme nehovorím o tom, ako hrozne (mňa osobne) žerie a vytáča ten vnútorný pocit bezmocnosti, že nič nemôžem (lebo sa bojím, čo keby), že mám spútané ruky a že som si ich spútala vlastne ja sama tým zákazom, naviac, nielen taký, ale s najväčšou pravdepodobnosťou žiaden iný zákaz v budúcnosti už nebudem môcť dať, lebo nebude mať prakticky žiaden účinok, lebo dieťa už má skúsenosť, že sa dá ten zákaz obísť!
Ale práve preto tiež v takých situáciách (viď niekde vyššie s tým nožom, čo som napísala) mám tendenciu reagovať ako tvoja mama.
Tak alebo tak vychovávať dieťa. myslím že všetky chceme pre naše deti len to najlepšie ,ale určenie hranice kedy robíme dobre a kedy zle je veľmi ťažké
Biť MAMOU je asi najťažšie povolanie života.
Vždy chceme dobre ale nikdy nevieme či robíme dobre.
čas ukáže
Tak!!!
zuzulienka...ja mam dve deti..uz sice dospele..ale obaja mali uplne inu povahu...tak ako asi tvoje deti...tiez to bolo s nimi niekedy peklo...bol medzi nimi 2 roc...rozdiel..ono..uplne rovnake pravidla neexistuju...ja som si len davala pozor pri vychove aby som bola spravodliva..aby sa decka necitili ukrivdene...ze snad jednemu nadrziavam..druheho nejak potrestam..ked nieco vyparatili...ale ty to tiez urcite zvladnes aj bez nasho mudrovania...hlavne ked ti tu jedna z nas melie stale to iste dookola a nie a nie prestat...ze georgina ?...ty ked sa do niekoho pustis...tak to nema konca kraja...nechapem
aj ja mám dvoch synov s úplne inými povahami až extrémne!!!!!!!
raz som bola donútená navštíviť aj psychologičku a pomohla a poradila bola som rada že som to vtedy spravila
a aj ja sa snažím biť spravodlivá ale čuduj sa svete vždy je jeden ukrivdeny
robím doma policajta
aj mozes napísať v akej veci alebo je to tajomstvo.
medzi deťmi je veľký vekový rozdiel 20 a 13r
takže vždy sa dohadovali a to ovšetkom každý má iné priority a to podla veku a potreby teraz je to hlavne počítač a to že starší môže biť dlho vonku a dlho pozerať telku a podobné prkotiny ale treba to riešiť a nájsť v tom neaký poriadok miečo aby sa stále nevadili je problém vždy jedem sa cíti biť ukrivdený aj ked sa snažím biť spravodlivá.
Iba dúfam že raz ked budú obaja dospelí tak si budú rozumieť a budú mať jeden druhého ,UVIDIME!!!!!!
Myslím, že sa tu statočne pletú jedno cez druhé rôzne pojmy - niečo za odmenu, niečo podmienené a niečo sľúbené.
A ako som už napísala vyššie - každú z tých situácii treba riešiť inak.
geo,
myslím,že by bol teraz nadmieru aktuálny príbeh o otcovi,synovi,plote a klincoch...
super!
ja sa nemôžem dostať do mailovej schránky....
Nadherne.....dam precitat aj sarkanom
Prajem Ti aby sa ti podľa tvojich pravidiel podarilo dobre vychovať deti.
dúfam že máš navšetko pravidlá.
a čo je smiešne na tom čo si napísala?alebo ten je omyl?
ten príbeh:všetci máme svoje osobité príbehy, všetci máme..... veď vravím:všetci sme ňákový a keby sme boli všetci ako tá Mona Lisa(v rozprávke císařúv pekař a pekařúv císař), tak by sme sa tu nudili. Mám ale pocit, že tu niekto vodu káže a víno pije
Výchova nie je vôbec ťažká vec. Netreba ju komplikovať a netreba to brať až tak strašne zodpovedne ako ťažkú prácu. K mnohým riešeniam nás privedie láska, nie tvrdošijné trvanie na niečom, čo sa výchova volá lebo.... teraz by som mala niečo urobiť, keď dieťa spravilo to alebo ono... teraz by som mala mu to dať pocítiť, aby vedelo... Neviem, niekedy je lepšie nespraviť nič-nevšímať si to-nezvyšovať tlak a napätie... V tomto blogu súhlasím s Fidorkou, Geo a Adus. A myslím si, že veta "zabijem sa" zo úst 7 ročného chlapca po konflikte, v ktorom si kvázi "ponížila jeho ego a hrdosť" nebola o tom, že by sa chcel ozaj zabiť, bol to výkrik veľkého hnevu na teba ako mamu, nespokojnosť s určitým riešením situácie a pod. Netrestala by som ju...Netvrdím, že si nebola v práve, syn je tvrdší, viac sa presadzuje, ale - ako píšeš-za veľa vecí ho robíš zodpovedeným-keď niečo vyvedie, je to skoro vždy jeho vina, nie dcérky- príde trest. A aj keby to bola 1000x pravda, on vidí len to, že trestáš len jeho a cíti nespravodlivosť - a potom svoj vnútorný hnev môže vybíjať napr. na nej, keď je taká úžasná-niekde sa aj on musí ventolovať. Čiže nevidela by som to tak dramaticky z toho dôvodu, že by to chcel realizovať, skôr by som skúmala príčinu tohto jeho výkriku-prečo to až takto cíti.
Nuž - ja neviem - nemám s trestami skúsenosti. Moji rodičia nás nevychovávali cez tresty a zákazy a myslím, že sme sebavedomí a spokojní ľudia a ja v tom pokračujem. A musím povedať, že nebol dôvod na nejaké tresty voči synovi doteraz a dcérka-tá je väčšie šidielko, ale proste ju tak beriem, že je energickejšia a často urobí zle len preto, že sa nudí alebo nechtiac. Podľa mňa, ak urobí dieťa niečo nechtiac-ako tvoj syn dcérke v detskej, že sa stal úraz, ja by som ho netrestala. Neverím, že jej chcel ublížiť náročky. Pri hrách sa stane kadečo a netreba hľadať vinníkov. Zasiahla by som, ak dieťa koná zákerne.
Nuž a - zrušenie toho cirkusu pre syna bolo pre mňa tiež už zbytočným ďalším trestom a stresujúcim faktorom. Asi si budeš musieť zvyknúť na jeho temperamentnejšiu povahu, pri ktorej, keď by sa chcel, stále by sa našiel dôvod, aby si mu niečo zakázala, lebo... Aby nemal pocit, že nikdy nebude vedieť ti vyhovieť, lebo nech spraví čokoľvek, vypáli to inak, aj keď to on zle nemyslel...
Moja úžasná tetuška bola učiteľkou na ZŠ 1. stupeň a stále hovorila-deti treba chváliť a veľa veľa chváliť - v pomere 5:1. Teda na 5 pochvál /aj keď za nič, aj keď zo zeme budeš dôvody hrabať, aj keď nemáš vôbec dôvod.../ 1 kritika alebo trest... A ja s tým súhlasím.
Aj ja s tym na 100% suhlasim. A tiez sa mi pozdava to, ze vychova nema byt vnimana ako tazka praca a naviac, z mojho pohadu by to nemalo byt ani nieco strnule. Za pochodu sa ucim aj ja a vnimam vychovu znacne ako interakciu. Chyby ale nemusia dobre vypalit. Z tohto blogu sa mi tiez najviac pozdava pristup Adus a Georginy. Urcite pouzijem mnohe z toho v praxi
Kazde dieta je osbnost od mala a kazdy rodic takisto. V kazdej rodine to funguje inac, a ak by niekto vynasiel system vychovy deti, univerzalny vzor dokonaleho spravania a komunikacie v rodine, urcite by bol nominovany na nositela Nobelovej ceny a aj tak by to bolo k nicomu, pretoze v tej dokonalosti by bolo nieco chore.....
V diskusii sa riesil system odmenovania, slubov, dohod, pochval a trestov a ja neviem co este.....co podla mna absolutne neriesi zuzulienkin problem so synom, pretoze maju doma urcite svoj system hodnot a zuzuklienka svoj system hodnotenia a zhodnotenia situacii....
Tak ako Ti tu poradila uz jedna mamicka- navstivila by som tiez so synom odbornika, pretoze z toho, co si este napisala, maly sa vnutorne s niecim vysporiadava, a treba mu pomoct....mozno naozaj zle znasa odchod kamarata a nevie, ako dalej,zlosti sa a mozno sam ani nevie preco a svoj hnev nevie spracovat...neriesila by som nasledky, ale priciny jeho spravania....
ivet
ivet pekne si to, tak srdiečkovo
ivet
reagujem na adusine - keby sa mi dieta takto vyhrazalo, podam mu rovno noz. poznam chlapca, co v zufalstve povedal mame tuto vetu, ona mu podala noz a on sa pichol skor, nez stihla cokolvek spravit.
ma to (relativny) happy end - netrafil srdce, "iba" pluca... par tyzdnov v nemocnici, potom na psychiatrii...
z pozicie dietata, ktore bolo nie raz rozhodnute skutocne ukoncit svoju put na tejto zemi - je to ten najhorsi pristup. pretoze nikdy nevies, ci ta chce len citovo vydierat alebo je naozaj tak velmi na dne.
A Boh daj, aby kazda matka vzdy vedela, ci dieta naozaj krici o pomoc, alebo sa chce len vyhrazat..... a aj ked LEN vyhraza, chce na seba upozornit a aj vtedy asi ma na to dovod.....cim je dieta starsie, tym je to zlozitejsie a ja by som nic take nepodcenovala....
ivet
Tak to je blbe, pretoze kazda matka vie, nakolko vazne tieto reci (ktore som ja v zaciatkoch luciinej puberty pocuvala dost casto) dieta mysli.
Luciu mam precitanu celkom slusne a viem, ze vsetky skakacky z okna boli cista kamuflaz. Moja rada ako narcisovi znela aby sla na druhu stranu skakat , lebo dole hraju deti gumu, nech im nekazi nedelne popoludnie.
Odula sa, za dve hodiny bol klud.
V pripade mojej sestry bolo horsie nereagovat na jej reci...ona ma dodnes histericke sklony spravit cokolvek co povie a vie to aj nasa mamca. Ze to nie je bububu ale seriozne volanie o pomoc.
V sedemrocnej hlave nie su zvazene dosledky, co bude ked sa zabije, co bude, co sposobi...ten smutok a zial a to definitivne nikdy...uz nikdy neobjime mamu a otca , uz nikdy nebude lietat na korculiach a nikdy si neuzije lasky a nelasky.
O smrti treba s detmi hovorit.
Nie je zle zivy priklad, ked deti v nemocnici bojuju o zivot...ukazat im hodnotu zivota a zdravia ako takeho...ze su ludia co sa biju o kazdy svoj den na zemi, ludia na vozikoch, co miluju svoj zivot taky aky maju...
nase deti , ktorym, chyba uz len kacacie mlieko, si nedokazu ani len pripustit "druhu" stranu, chranime ich prehnanou, materinskou laskou, ktora je velakrat az opicia...
no ved prave-ak by to kazda matka celkom presne vedela, nestavali by sa take veci, ake sa stavaju.....su potom na vine matky- lebo so svojimi detmi malo rozpravali, alebo nebodaj deti, lebo nedomysleli dosledky?
V kazdej rodine je to proste ine....
ivet
Nikto nie je na vine. Nicomu. Ale verim tomu, ze vacsine samovrazd sa da "predist" komunikaciou a nacuvanim toho druheho pokial je to hlavne dieta.
Dospely je sam zodpovedny za svoj zivot a vtedy je uz akekolvek nacuvanie mimo misu, pretoze ak niekto chce skoncit so zivotom, malokedy to vytrubuje do sveta, skratka to urobi. Clovek co o tom rozprava, pripadne skusi samovrazdu, vola o pomoc. A vtedy je nacuvanie a komunikacia namieste...
....suhlasim....
ivet
Lydush -úplný súhlas
Mozno sa tomu niekto uz venoval, tak podrobne som diskusiu necitala ...
no, neda mi:
ako sa ako matky citite, ked sa vam stane, ze sa s dietatom dostanete do situacie, ked je vam uplne jesne, ze po konflikte dieta dostalo trest, je nahnevane a vy ste posunuli situacia dalej, ako by bolo vhodne a dieta reaguje vzdorom, hnevom ... na co vy nasledne mate tiez tendenciu reagovat v hneve nejako. a to sa moze chvlu cyklit dalej.
ako priklad moze sluzit zanulienkina otazka 'ci teda chce ist do toho cirkusu'.
Ako to riesite ?
tak toto je super otázka svetlanka...toto sa mi veru neraz stalo...u nás zaberal v takomto prípade len rozhovor a schopnosť priznať si, že som reagovala nesprávne...ale u nás je to o tom, že Filip vyslovene potrebuje aby dospeláci okolo neho boli maximálne úprimní...Odhalí akúkoľvek nepravdu, akýkoľvek rozpor ktorý človek v sebe má a veľmi citlivo naň dokáže reagovať...
Krasne napisane Klodik,
vela ludi si mysli, ze deti vela veci nevnimaju alebo im nerozumeju a potom vraj zabudnu..
Deti vnimaju vsetko, aj ked to nevedia pomenovat
a nezabudnu, len to ulozia do podvedomia, lebo ich logicke a vedome myslenie nevie najst spravne vysvetlenie alebo interpretaciu..deti si myslia, ze dospeli maju vzdy pravdu..no a potom pride puberta, kedy urcite problemy vyplavaju na povrch znovu..
no, a potom nasleduje jeden velky kolotoc
nevysvetlena situacia- vedome potlacanie pocitov- citova nestabilita-znizene sebavedomie a sebaucta..
tak klodik ....
odpoviem si aj sama - citim sa max. trapne, vznikne vo mne pocit, ze to je moja chyba, ze to dieta je len vyprovokovane a nemozem od neho ocakavat chladne rozumne spravanie sa (ako niekto vyssie spravne poznamenal - casto ho clovek nedostane ani od dospeleho cloveka).
a snazim sa hned ospravedlnit, nejako situaciu zastavit tym, ze zopakujem, co je trest a co radsej "vymazeme" a nebudeme tymto smerom pokracovat.
mozno podcenujem dieta, mozno sa ma naucit reagovat bez hnevu a vzdoru a mozno sa to takto mojim pricinenim nenauci ... neviem, skor si mylsim, ze k takemu spravaniu sa dozrieva ovela-ovela neskor.
dieta ma byt upozornene na nespravne spravanie, ma dostat vhodny trest, ale tym to ma byt podla mna aj ukoncene - presne ako hovoria baby, co spominali atomovu bombu
ja by som napr. reagovala aj inak v pripade, co popisala Akira o kolotococh - ak si dieta spontanne kupi styri listky a po prvej skusenosti na prvom kolotoci by najradsej svoje rozhodnutie zmenilo, posnazim sa pomoct mu tie listky vymenit, ak som si vedoma toho, ze na zaciatku nemoholo dost dobre predvidat, ze som ho trebars neupozornila, alebo nemalo predchadzajucu skusenost ... az ked by sa to zopakovalo, tvrdila by som, ze ma znasat aj konzekvencie - ale tiez by malo moznost si ist tie listky SAM VYMENIT.
úplne súhlasím - hlavne posledný odsek. Ja by som tiež nevedela tak tvrdo, že nejdeš na štyri druhy, čo si chcel na začiatku, tak domov... juj, to ja nie som taká prísna-tiež by som sa snažila byť mu nápomocná, aby ich nejak vymenilo... Veď nám ide o pekne strávený deň a nie sa handrkovať o niečo, čo sa možno dá zriešiť. Výsledok? Rodičia nervní, dieťa nespokojné večer... Veď sa nič také nestalo-presne- dieťa ešte nevie zvážiť všetky dôsledky konania a ani dospelý tiež často nevie, čo chce...
Recepty
Sezónne recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
reklama
chcem vedieť, ako by ste reagovali vy, keby vám vaše dieťa ktoré má sedem rokov povedalo ja sa zabijem.
Aby som vám bližšie opísala situáciu ktorá sa dnes stala (hoci nie je prvá, kedy mi povedal túto vetu): Ráno som dovolila mojim deťom syn má sedem a dcéra 5 hrať sa na počítači, dcera už domrzala, že sa ešte stále nezahrala, tak som natiahla budík reku keď zazvoní, vystriedate sa. Zazvonil, dohovaram Jakubovi, aj Katka sa pridala, len možno trochu silnejším hlasom tak sa Jakub na ňu otočil a do ucha jej zreval plným hlasom. vypla som počítač a Jakuba som podotýkam ešte kľudne vyhnala do poschodovej postele ako za trest. Hovorila som mu veci ako to sa nemá, ty si to urobil naschvál, a počítač máš zakázaný ked sa nevieš striedať do konca víkendu až som mu povedala, že či chce ísť dnes na cirkus (ako sme sa dohodli ešte pred týždnom). Povedal, že on nechce na cirkus. tak som súhlasila.
Po polhodine ked sa ukludnil, sa prisiel aj Katke ospravedlniť, bol už kľudný aj sa pekne spolu hrali, ked prišla na rad téme cirkus, a ja som povedala že berem len Katku, lebo ty si povedal že nejdeš, že ho už nechcem brať. tak sa rozplakal a povedal, tak ja sa zabijem, ked ty ma nechceš vziať do cirkusu. Potom ešte hovoril veci, ako ty pojdes do basy a katka do detskeho domova.
Neviem co si mám o tom myslieť, či mám hľadať pomoc u psychologa, alebo je to len začiatok puberty, alebo som fakt tak neschopná, že neviem ako na svoje dieťa.
Je možné aby sedemročné dieťa takto citovo vydieralo? Stretli ste sa niektoré s týmto?