Svetlanka 
Zabijem sa!
reklama
reklama
svetlanka, zuzana,u nás je to vo výchove podmienené tým aký je Filip.Dlho-predlho mi trvalo kým som si to sama sebe vedela pomenovať a správať sa podľa toho.Filip je dieťa ktoré veľmi dobre a jasne vie čo je a čo nie je správne.On potrebuje len občas veľmi jemnúčko usmerniť...Pre mňa bol veľmi silný jeho pobyt v nemocnici, odvtedy svoje dieťa vnímam úplne inak.On tam vnímal úplne všetko a veľmi intenzívne, dokonca jasne vnímal aj to, že lekaŕi sú v koncoch, že oni nemajú pravdu, že oni sú tí ktorí sa mýlia.On vnímal to čo lekári s titulmi nedokázali pomenovať, nedokázali to zadefinovať.K predbežnej diagnóze primárky detského oddelenia sa vyjadril, že tej rozprávke o metabolickej poruche vôbec neverí, verí liečiteľke, lebo tá presne vie čo mu je, on vie ako mu ona presne pomáha aj kedy mu pomáha, aj keď to takmer vždy robila na diaľku.Filip dokáže veľmi presne a jasne pomenovať moje,tatinove pocity, dokaže presne odhadnúť ľudí okolo seba, jasne zadefinovať čo kto prežíva.Ak vníma dospeláka, že sa na niečo hrá, tak dotyčný je s prepáčením v prdeli, lebo Filip toto jasne vidí.
Lenže toto je Filip a toto je môj vzťah k nemu- jedinečný, preskúšaný životom, skúsenosťami.Matúško? To je zas celkom iná káva, celkom iný chlapček, s celkom inými potrebami.Aj keď v mnohom podobný Filipovi.
Mne vlastne neostáva nič iné len byť svojim deťom partnerom.U nás nikdy nefungovali tresty, odmeny, nič takéto...len a len komunikácia...
A to ešte Filip "sprdol" lekaŕa v nemocnici za to že nefunguje medzi ním a sestričkami komunikácia, a lekaŕ sa mi za to ešte aj ospravedlnil, lebo Filip to dokáže podať tak, že dospelák ani nemá šancu reagovať nevhodne.
A verím tomu, že takých detí ako je Filip je veľa a potrebujú celkom iný prístup vo vychove ako sme doteraz boli zvyknutí...
Keď som si v tejto diskusii čítala niektoré komentáre až mi bolo do plaču...trvalo mi tak dlho kým som prišla na to, že ja som jednoducho svojim deťom partnerom...Filip obohatil môj život neskutočným spôsobom a verím, že obohatil aj lekaŕov a obohatí ešte životy mnohých dospelých.Ak by som však nebola schopná svoje dieťa počúvať a nestavať sa do pozície toho kto vychováva nič z toho by sa asi neprejavilo, lebo on je ten typ ktorý sa pri nevhodnej komunikácii s ním stiahne do seba a mlčí.
klodik, ja si mylsim, ze byt dietatu partnerom (co to presne znamena je mozno na dlhu diskusiu, ale asi mylsime aspon cca to iste) je vecou elementarnej slusnosti od rodica (a vychovavatela, ucitela, ....) a nie niecim, co si musi dieta zasluzit (ci cosi podobne) niecim specialnym.
aj ked su deti samozrejme rozne.
No ja myslím niečo také čo je asi dosť ťažko pomenovateľné svetlanka...u nás byť partnerom asi znamená niečo viac ako elementárnu slušnosť.Ale to by bolo fakt na dlhšiu diskusiu.Keď má 13 ročné dieťa jasno v tom ako sa dá pomerne jednoducho liečiť rakovina tak to je o inom partnerstve...ten hlas v dospeloákovi aby neprehlušil čo hovorí dieťa...myslím na iné partnerstvo...rodič- partner, lekaŕ -partner-nie elementárna slušnosť,ale niečo oveľa viac...V knihe ktorú pripravujem to bude oveľa viac objasnené...
Ešte by som rada dodala, že Filip má v sebe obrovský potenciál,ovplyvní pozitívne životy mnohých ľudí, vo svojom blízkom okolí to robí už teraz...ale cesta to nie je jednoduchá, takéto deti to majú naozaj často veľmi ťažké, majú problém v komunikácii, často sa stiahnu do seba, psycholog v Prahe ktorý sa týmto deťom venuje a ktorého sme navštívili by o tom vedel rozprávať...Tieto deti sú akoby stratené v našom svete ak ich nechápame správne...a nie je to o pravidlách, odmenách a trestoch, ani o hraniciach..tieto deti často vedia oveľa viac o živote ako vieme my dospeláci...a preto som písala o tom partnerstve...Často sa pristihnem pri tom, že ma Filip veľa naučil o živote, dal mi veľa životných právd...
elementarna skusnost v totmo pripade znamena, ze to je to najzakladnejsie, co kazdy rozumny rodic urobi - sprava sa k svojmu dietatu ako k partnerovi (t.j. podobne ako sa spravam k svojim priatelom, zivotnemu partnerovi, a pod.), samozrejme s ohladom na to, ze dieta sa vela veci musi este len naucit, musi zazit skusenostou.
ja si myslim, ze na to netreba studovat ziadnu literaturu, ako hovori trebars fidorka (necitujem, taky mam pocit z jej prispevku cca v polovici druhej strany) - treba sa spravat tak, ako cloveku veli jeho svedomie a slusnost. (fidorka, no ved sa uz tolko netvar, ze si sem, tam cosi neslahnes .... 
taku marihuanu myslim a pod .... 
)
tvoj nazor na situaciu na vo vasej rodine beriem na vedomie, no u mna stale trva stav, ze ju nechcem a nebudem komentovat.
Svetluš,aj teraz mám niečo asi šľahnuté,(alebo ma niekto šľahol?)lebo si ma tak rozosmiala...
a máš pravdu,nekomentuj,keď prídeš a uvidíš,spravíš si názor!
teda ak to patrilo na moju rodinu...
Jedine, co by ma napadlo, ze takymto sposobom dieta vysiela varovne signaly, ze nieco s nim nie je v poriadku a nevie sa s tym vysporiadat..
Ja by som zvolila okamzite objatie a vybrany prejav lasky (pohladenie, bozk, pochvala,...)a napokon rozhovor zacinajuci slovami:"Cokolvek povies alebo urobis , vedz, ze ta akceptujem takeho aky si a milujem ta. A mam zaujem sa dozvediet, preco si povedal dane slova..."
Pre taketo casy, je dobre mat nacviceny urcity ritual, ktory vas vytrhne zo situacie. V danom momente sa treba preladit do "ineho stavu" , nieco ako stlacit vnutorny gombik ("otvorenie parneho hrnca")a uvedomit si, ze sposob ako sa nauci vyrovnavat so stresom vidi u nas- dospelych. A to samozrejme vyzaduje, aby dospely clovek bol integrovany a vyrovnany..
žužulienka, ja to zjednoduším. viem si predstaviť, že v mame takéto slová z úst milovaného dieťaťa vyvolajú paniku. ale sú to LEN SLOVÁ.dovolím si tvrdiť, že jakubko im ani sám poriadne nerozumie, iba vie, že to je to najhoršie,čo môže vysloviť.cíti konkurenciu sestričky a takto reaguje. nemyslím si, že si urobila chybu. každý problém má množstvo riešení, ty si sa rozhodla pre toto, máš na to právo.dávaj jakubkovi často najavo,že ho ľúbiš rovnako, ako katku.chce to pevné nervy a chladnú hlavu. držím palce
ahoj zuzulienka,
mamina 37 presne vie o com to je, netreba rozoberat vydieranie a podobne, deti si neuvedomuju dopad slov....ale dobre vedia ze to sokuje a ublizi, aj ked chcu len upozornit na seba. Ja tiez viem o com to je, darmo ti budeme radit a rozoberat to, naozaj je to na nas, mamkach a tatkoch.....ja to uz viem, s dcerkou sme mali podobne situacie, vselico sme prehltali v puberte, vyrastla z nej krasna mudra slecna, u syna sme boli uz mudrejsi......trest ano , ale ty drz slovo a vela dosiahnes, nechaj im hlavku vychladnut a potom si rozoberajte co bolo a co nemalo byt, pohladenie laska je to najdolezitejsie co im mozes dat, oni to vedia, mozno nie vzdy to vnuimaju ako my chceme, ale bud dobra mamka.... deti je to najvacsie bohatstvo...vela trpezlivosti
Recepty
Sezónne recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
Najčítanejšie recepty
reklama
chcem vedieť, ako by ste reagovali vy, keby vám vaše dieťa ktoré má sedem rokov povedalo ja sa zabijem.
Aby som vám bližšie opísala situáciu ktorá sa dnes stala (hoci nie je prvá, kedy mi povedal túto vetu): Ráno som dovolila mojim deťom syn má sedem a dcéra 5 hrať sa na počítači, dcera už domrzala, že sa ešte stále nezahrala, tak som natiahla budík reku keď zazvoní, vystriedate sa. Zazvonil, dohovaram Jakubovi, aj Katka sa pridala, len možno trochu silnejším hlasom tak sa Jakub na ňu otočil a do ucha jej zreval plným hlasom. vypla som počítač a Jakuba som podotýkam ešte kľudne vyhnala do poschodovej postele ako za trest. Hovorila som mu veci ako to sa nemá, ty si to urobil naschvál, a počítač máš zakázaný ked sa nevieš striedať do konca víkendu až som mu povedala, že či chce ísť dnes na cirkus (ako sme sa dohodli ešte pred týždnom). Povedal, že on nechce na cirkus. tak som súhlasila.
Po polhodine ked sa ukludnil, sa prisiel aj Katke ospravedlniť, bol už kľudný aj sa pekne spolu hrali, ked prišla na rad téme cirkus, a ja som povedala že berem len Katku, lebo ty si povedal že nejdeš, že ho už nechcem brať. tak sa rozplakal a povedal, tak ja sa zabijem, ked ty ma nechceš vziať do cirkusu. Potom ešte hovoril veci, ako ty pojdes do basy a katka do detskeho domova.
Neviem co si mám o tom myslieť, či mám hľadať pomoc u psychologa, alebo je to len začiatok puberty, alebo som fakt tak neschopná, že neviem ako na svoje dieťa.
Je možné aby sedemročné dieťa takto citovo vydieralo? Stretli ste sa niektoré s týmto?