Finty fňu

kami, som sa dobre zasmiala pri predstave pubertacky tancujucej kankan len preto, aby batola jedlo moj maly je nastastie taky jedak, ze toto nemusime. (neviem sa prestat smiat )
u nas ale po kupani, je problem samuela nakremovat, zapudrovat, obliect do pyzama, tak aby som ja toto zvladla, moj manzel robi malemu divadlo, a poslednych par dni zabera, ked si pretiahne tricko / sveter cez hlavu, a chodi ako matoha, mava pri tom rukami a vydava zvlastne, tazko opisatelne zvuky

Naše mládatko do roka nespávalo a ked som už ja padala do kolien, nastúpil manžel a spieval Internacionálu, neviem prečo, ale zaberalo to..dnes by to bolo horšie, nepamätáme si z toho ani ň..pri jedení sme fungovali na divadielku a knižkách..aspon má syn kladný vzťah k čítaniu.

To aj ja niekedy zažívam s malou poriadny rozruch .Pri prebaľovaní sa obracia na bok,brucho a tak keď ju chcem prebaliť,musím jej dať niečo do rúk,najlepšie niečo,čo ju zaujíma.Samozrejme,že to nie sú hračky,ale väčšinou mobil,klúče,časopisy,oblečenie...Pri jedení to často vyzerá takto : najprv po ležiačky,potom po sediačky,potom po stojačky.Jedlo je všade - na tvári,oblečení,na gauči,na mne. ( ešte že máme starý,po mne )Pretože moja šikulka hneď chytí lyžičku,jedlo do ruky a už to ide.A čo sa týka obliekania,tak čiapky absolútne neznášame,neviem,čo bude v zime.Minule som malej skúšala čiapku v Tescu a ani som sa nenazdala a bola na zemi.Bodynko jej obliekam často po stojačky.

No to som ešte neskúšala.Ale tiež sa pri prebaľovaní postaví,ale ja ju položím a dám jej niečo do rúk,to pomôže.Teraz sa akurát zabudila , postavila v postielke a plakala.Keď ju znovu uložím a dám jej cumlík spí ďalej.Zdá sa mi,že Tvoja je podobný výmyselník ako moja.

moja dcera ked bola mala tiez nechcela jedavat, bolo ju treba zabavat a boli to tiez heroicke vykony... manzel skakal po kuchyni ako gumkac, vyskakoval spod stola, robil opicky ze si uz ani tvar necitil a ja som zatial kmitala s lyzickami. bol to vcelku trening, lebo nasej mladej trvalo to jedenie aj tak 45 minut, takze celkom slusna fuska. horsie to bolo, ked som s nou cez den zostala sama... to uz taka sranda nebola, vacsinou ma jej jedenie tak zdecimovalo, ze dalsie hodiny som sa len spamatavala a psychicky pripravovala na dalsie jedlo. ale jedenie bola u nas kapitola sama o sebe a kedze u nas nefungovalo vyhladovanie ani ziadne ine zarucene metody z mudrych knih, ked som nechcela skoncit s malou na infuzkach v nemocnici, musela som takto vymyslat. zaspavanie mojich oboch deti je katastrofa, musim s nimi lezat ak chcem aby zostali v posteli a kedze su to vytrvalci a aj o desiatej sa im nechce spat (pricom dcera od dvoch rokov cez obed nespava a rano vstava o siedmej-chcela by som mat jej energiu), vacsinou zaspim ja skor a potom ma znicenu a rozospatu vytiahne od nich manzel. niekedy by som fakt vrazdila, ale vzdy si spomeniem na kamosku, ktora ked som v najvacsom navale zlosti a zufalosti z deti mi s blazenym usmevom na tvari povie: "aaaaaaaaaale draha, ved deti su radost.........." (museli by ste ju pri tom pocut a vidiet, vacsinou sa v tej sekunde sulam po zemi).

Já teda takové finty moc nepoužívám, ale u vás musí být veselo:-}:-}
Ale pŕece jen - při cestě do chorvatska - tehdy s jednou ani ne dvouletou slečnou- jsme z nudy s manželem začali zpívat (podotýkám, že jsme oba anitalenti) písné typu Internacionála (maxi ) kaťuša, hymny a takové ty sprostonárodní- no a asi po pul hodině se ze zadu ozývalo upěnlivé "nezpííívat!" Takže to v autě používáme dodnes, když začnou vyvádět - za trest my začneme zpííívat!

Zuzana

Baby,
dobre sa to cita, co vsetko vymyslate pre svojich anjelikov...ja si pamatam jedenie krupice-podotykam riedkej a z taniera, lebo my sme nemali ani dudel ani z flase nepili ako dlho kojeni a ked tak v 5 mesiacoch jedli riedukcu krupicu z taniera a SAMIIIII, lebo krmit sa nechceli dat, tak sme robili lietadielka, grimasy a podobne....ale to asi velmi cajovy odvar priti vam...
Este sme mali problem sediet na nocniku...nie ze by nesedeli ale hlavne mladsi mal zaujimavy sport...vsetko co bolo treba spravil do nocnika a ked sa len vycikal, tak pockal, kym sa stratime za dvere a stisol ritku, aby mu nocnik ostal prilepeny a podho behat po izbe...a ked mu nocnik odpadol od ritky, tak sa strasneeeeeeeeeee rehotal....Tak ja len tolko....

Zuzana

Som sa veru nasmiala na vašich kúskoch za podporu papania a prebaľovania za pochodu, niežeby sa ma to netýkalo, ale už som zabudla, radšej, ale často som to jedenie rozdýchavala ako Lili a keď hovorím, že som nemala čas pribrať, tak hlavne preto, že kým som pokrmila a počistila lietala som po kuchyni ako s namydlenou zadnicou.
Mám jedno foto, kde naša najmladšia papká polievku z misky tak, že babka jú krmi a ona si zatiaľ máča rúčku v tej polievke.

Baby ja ešte jeden dodatok, mna chcela svokra udať na sociálne za týranie dieťaťa, ked som moje jediné 5 mes.dieťa krmila lyžičkou,lebo dudeľ nám slúžil akurát tak na kvalitné sa povracanie, my sme museli fungovať bez neho..inak so svokrou sa máme rady/teraz!!!/ a máme za sebou aj celodenné hladovky-nepomohlo.

Tak sa mi zlepsila nalada, ked citam tieto finty, tahy...
Raz mi v porodnici jedna mamina povedala, ze nikto viac neklame ako matky. Ze je to pravda? Navymysla si toho, az sa prasi, len aby sa vypilo kakauko, ci zjedla polievocka. Ja malemu, ktoremu sa zmenil apetit doslova zo dna na den, k horsiemu samozrejme, stale rozpravam, ze ma v brusku uja, ktory caka kedy sa napapa a posle mu "postu"... inak v nicom problem nemame... Kamka, mala ti uz chodi?

Dievčatko na fotke je krásne, len ako sa ti Kamilka podarilo, že v autíčku vydržala sedieť počas fotenia? Lebo so skúseností s mojimi deťmi by som musela použiť lepidlo alebo povraz
Finty pri jedení som veľmi nepoužívala, občas sme z chlebíka robili lietadielka, ale deti som nikdy do jedenie nenútila, pretože mám na to zlé spomienky z môjho detstva. Tak moja dcéra jedla mäso prvýkrát až ako šesťročná, dovtedy ho odmietala. Syn bol ako malý dosť veľký jedák, večernú krupicu som v istom veku mala pripravenú v dvoch fľaškách, lebo jedna dávka mu nestačila. On bol veľmi hyperaktívne dieťa a odkedy sa v 7-ich mesiacoch naučil stáť, nebolo možné ho prebaliť inak ako postojačky pozeraním cez okno na ulicu a vtedy sme o pamperskách ani nechyrovali, tak to bola fuška. Dcérka inak od narodenia veľmi pokojné dieťa si po hospitalizácii v nemocnici v ôsmych mesiacoch zmyslela, že veru v postieľke spávať nebude a po uložení, keď som myslela, že už spí a potichu sa vytratila z izby, vstala a toľko nariekala, až sa celá povracala a stupňovalo sa to až k tomu, že mohla byť pri nej aj celá rodina, aj tak spať nechcela a všetko sa každý večer opakovalo. Tak sme rezignovali a po večernom kúpaní a kŕmení dostala vankúš a s ním sa motkala po dome až kým niekde v kúte nezaspala. Tuším to trvalo, až kým ako trojročná nezačala chodiť do škôlky. Keď jej to dnes rozprávam, smeje sa nechce mi nič veriť.

Celkom mi stúpla nálada, keď som si prečítala problémy pri maličkých deťoch. Ja už to mám našťastie za sebou. Mám už väčšie deti, ale pri dcére sme si užili tiež. Ona je totiž nepočujúca, často sme boli hospitalizované a po týchto pobytoch odmietala spať. Nepomáhalao ani držanie za ruku, (rozumej, ja kolenačky pri postielke, ona akože spala) ani spanie spolu v posteli. Keď som sa opatrne zdvihla, nastal čurpes. Potom som si povedala, že to takto nejde a bude "režim". Dcérku som uložila, napapkaná, suchá.Pomojkala sa a zatvorila som dvere na kľúč. Revala, povyhadzovala všetko čo dočiahla(šuflíky lietali( ale vydržala som. Manžel to nezvládal, chcel ísť za ňou ale som nepovolila. Trvalo to nekonečne dlho, ale nakoniec zaspala. Opakovala sa to denne možno aj týždeň,(nie v kuse) ale "zvíťazila" som. Dcérka pochopila, proces ukladania sa na spánok, my sme pochopili, že keď necháme svietiť svetlo, nebojí sa. TO svetlo potrebuje dodnes(má 14r.). Keď jej rozprávam, aká bola potvora, tak sa smeje. Ale vážne, chce to cez deň dieťa unaviť a dávať ho spať v rovnakú dobu.
Mám ešte jeden veslý zážitok, s tým ako sme mali svoje ceremónie. Proste po prechádzke som ju išla vždy osprchovať, potom papkať, večerníček a buvať. Raz sme išli trochu neskôr na návštevu, takže sme prišli a dcéra rovno do kúpelky. Ja som už tušila, čo chce. Za božemôj nechcela odtiaľ, musela som dodržať "hygienický proce". Po sprche sme fungovali. Ešte dne, kď si spomenieme(bolo to u švagrinej), sa rehoceme.

Spomenula som si na obdobie "kŕmenia lyžicou" ... medzi chalanmi je rozdiel 20 mesiacov. Istý čas som ich kŕmila súčasne. Boli veľmi biedni jedáci, dostať do nich čokoľvek bolo umenie.Raz na vrchole zúfalstva som pri obede začala príšerne vrešťať. Decká ostali také prekvapené a vyľakané, že stíchli a s otvorenými pusinami na mňa pozerali. Jeden sedel vľavo, druhý vpravo. To ste mali vidieť, koľko lyžíc som im nastrkala do ústočiek počas trvania ich šoku ... lenže finta sa časom okukala. No doteraz ju mám pred očami. Zvyknem aj po rokoch skonštatovať, žena na materskej, to je zvláštna kategória ľudí. Kto nezažil, nepochopííííííííí, novšak!?

Pozdravujem Máriu, čauky, si na správnom mieste.

mery:-}
Dcéra je úplne nepočujúca, ma voperovaný kochleárny implantát, ktorý, keď má tak počuje. Iné, či rozumie. Viac sa spolieha na odzeranie. Chodí do bežnej školy a pomaly rozmýšľame, čo ďalej.