ALCHYMISTA - Paulo Coelho

Alchymista je jedna z najkrajsich knih, ktore som kedy citala (uz by ju predbehol asi len Maly princ)!

Je to pribeh maleho chlapca, pastiera oviec (tusim, lebo som ju citala tak davno, ze uz celkom presne neviem), ktory mal zvlastny sen. Videl v nom pyramidy a male dieta, ktore mu ukazovlo nejake miesto. Vyhlada ciganku, ktora mu povie, ze ma ist k tym pyramidam (ze ak ich videl vo sne, tak existovat musia!) a tam najde poklad. (To si vsak mohol vylozit aj sam...)
Neskor sa stretne so starcom, ktory vie, ze sa chlapec snazi prezit svoj Osobny pribeh, len on sam o tom este nevie a tiez mu vravi, aby siel za svojim snom. Ale odist z Andaluzie niekam do neznama, do Afriky?! Je to velmi tazke rozhodovanie: ist za svojim snom a najst poklad, ale musiet tak opustit rodinu a osadu, ktoru jedinu poznal!

Kniha je o naplnani svojho sna a osudu - ono nas to aj tak vzdy nanaviguje tam, kam mame dojst (ale len ak sa nebojime pocuvnut svoje srdce)!

Jedno slovo, ktore mi utkvelo v pamati: "Maktub" - nieco ako "je napisane".

Kratky uryvok na zaver (tento si pamatam cely ):
"Chlapec počúval jej hlas a zdal sa mu krajší ako šum vetra v lístí datľovníkov.
- Už veľmi dávno som bol tu, pri tejto studni a čakal som ťa. Nedokážem si spomenúť na svoju minulosť, na Tradíciu, na spôsob, akým muži očakávajú ženy a ako sa správajú k ženám púšte. Od detstva som sníval, že púšť ma obdarí tým najkrajším darom v mojom živote. A ten dar som napokon dostal, si ním ty. - Santiago sa chcel dotknúť jej ruky. - Rozprával si mi o snoch, o starom kráľovi, o poklade. Hovoril si mi aj o znameniach. A ja sa preto nebojím ničoho, pretože práve tieto znamenia ťa priviedli ku mne. A tak som súčasťou tvojho sna, tvojho Osobného príbehu, ako tomu hovoríš ty.

Preto chcem, aby si pokračoval v smere, akým si sa pustil. Ak budeš musieť vyčkať koniec vojny, výborne. Ak však budeš musieť odísť skôr, choď tam, kam ti káže tvoj príbeh. Vietor síce mení duny, púšť je však stále rovnaká. A tak to bude aj s našou láskou.
- Maktub, - povedala. - Ak som súčasťou tvojho Príbehu, jedného dňa sa iste vrátiš.
Po tomto stretnutí s Fátimou sa Santiaga zmocnil smútok. Spomenul si na mnohých známych. Ženatí pastieri mali veľké problémy s presviedčaním svojich žien o nevyhnutnosti blúdiť krajom s ovcami. Láska si vyžaduje byť s milovanou osobou.

Nasledujúci deň to všetko povedal Fátime.
- Púšť si odvádza našich mužov a nie vždy ich vracia späť, - odvetila mu. - Už sme si na to zvykli. A oni naďalej žijú v oblakoch, ktoré neprinášajú dážď, vo zvieratách, ukrývajúcich sa medzi kameňmi, vo vode, čo štedro prýšti zo zeme. Stanú sa súčasťou všetkého, stanú sa Dušou sveta.
Niektorí sa vrátia a vtedy sú všetky ostatné ženy šťastné, pretože aj muži, na ktorých ony čakajú, sa môžu jedného dňa vrátiť. Predtým som sa dívala na tieto ženy a závidela im ich šťastie. Teraz aj ja budem mať na koho čakať.
Som ženou púšte a som na to hrdá. Chcem, aby môj muž kráčal slobodne, tak, ako vietor, ktorý presýpa duny. Aj ja chcem vidieť svojho muža v oblakoch, vo zvieratách, vo vode."