Hans-Joachim Zillmer: Darwinov omyl

Dr. Dipl. Ing. Hans-Joachim Zillmer, pôvodne stavebný inžinier, dychtiaci po poznatkoch o vývoji vesmíru, Zeme a všetkého tvorstva, potreboval všetko vidieť na vlastné oči. Keď sa zúčastnil vykopávok v Paluxy River (Texas), jeho sklon k pochybovačnosti sa ešte vystupňoval. Zistil, že vedecké poznatky sú v mnohých prípadoch rozporuplné, a začal tieto rozpory zhromažďovať. Výsledkom je kniha, v ktorej uvádza množstvo faktov, ktoré značne spochybňujú až vylučujú evolučnú teóriu.

O Charlesovi Darwinovi a jeho teórii sme sa učili v škole, tak len čo najstručnejšie zhrniem to, čo je podstatné pre problematiku, ktorú v knihe predostrel Zillmer.

Kniha O pôvode druhov (orig.názov On the Origin of Species by Means of Natural Selection, or The Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life) vyšla 24. novembra 1859, teda pred vyše 150-timi rokmi.
(Biologická) evolučná teória (descendenčná teória alebo vývojová teória alebo nepresne evolucionizmus), je teória, podľa ktorej celá súčasná biodiverzita (bohatosť druhov) vznikla postupným rozdeľovaním druhov na viacero nových druhov v priebehu času z generácie na generáciu.
Inými slovami - všetky dnešné organizmy sú v konečnom dôsledku príbuzné a vznikli z jedného alebo niekoľko málo spoločných počiatočných druhov/jedincov. Často sa dodáva, že spomínané rozdeľovanie druhov je spojené s neustálym rastom komplexity druhov/jedincov.

Na to, aby sa takýto vývoj druhov veľmi pozvoľne mohol udiať, boli potrebné životné podmienky, ktoré sa menili veľmi pomaly, a tiež veľmi dlhý čas, rátaný v stovkách miliónov rokov.
Vývoj života na Zemi podľa tejto teórie vyzeral takto:
Paleozoikum, alebo prvohory, začali pred 542 miliónov rokov a trvali do mínus 251 miliónov rokov.
(V tejto dobe žili trilobity a začalo vznikať uhlie.)
Mezozoikum, alebo druhohory, začali pred 251 miliónov rokov a trvali do mínus 65,5 miliónov rokov.
(Označované tiež ako éra dinosaurov.)
Kenozoikum, teda treťohory, ktoré trvali od mínus 65,5 miliónov rokov do mínus 1,8 milióna rokov, a tiež štvrtohory, ktoré trvajú dodnes.
Prví predchodcovia ľudí sa na Zemi objavili asi pred 14 miliónmi rokov.

Z Darwinovej teórie vychádzajú (okrem iných) aj geológovia, ktorí určujú vek hornín podľa týchto pravidiel:
1. mladšie horniny sa usadili neskôr, sú bližšie k povrchu, kým staršie horniny sú hlbšie (okrem špecifických prípadov, keď došlo kvôli tektonickým pohybom k prevráteniu vrstevných sledov)
2. vrstvy boli usadené približne horizontálne (neplatí pre špecifické šikmé zvrstvenia)
3. teleso, ktoré pretína inú štruktúru, je mladšie ako štruktúra, ktorú pretína
4. teleso, zahrnuté v inej štruktúre je staršie, ako štruktúra, ktorá ho obkolesuje
5. procesy, ktoré sú činné dnes, podliehajú rovnakým fyzikálnym zákonitostiam ako procesy pradávne – prítomnosť je kľúčom k minulosti (celkom neplatí pre najstaršiu históriu Zeme).

Tak, teraz konečne k samotnej knihe.
Uvediem len niektoré z faktov (zdôrazňujem - faktov), ktoré sú v knihe spomínané. Úplne všetky sú presne a veľmi podrobne opísané, odfotografované (neraz s autorom knihy pri ich obhliadke) a pri všetkých je uvedené, kde (prípadne v ktorom múzeu) sa nachádzajú, takže každý má možnosť ísť sa presvedčiť na vlastné oči.

V roku 1934 sa pri mestečku Glen Rose (Texas, USA) našlo kladivo, veľmi pripomínajúce obyčajné murárske. Najprv ale nebolo poznať, o čo ide, lebo bolo takmer kompletne zovreté v pieskovci (vek odhadovaný na 140-400 miliónov rokov) a vytŕčala len malá časť poriska. Na identifikovanie nálezu bolo nutné najprv ho vyrúbať zo skaly.

Porisko kladiva je na povrchu kryštalicky skamenené, vnútro sčasti zuhoľnatené. Samovoľný vznik kombinácie kryštalickej skameneliny a zuhoľnatiny sa nedá vedecky vysvetliť.

Chemické zloženie hlavy kladiva je 96,6% železa, 2,6% chlóru a 0,74% síry, bez akýchkoľvek prímesí a nečistôt. Pri všetkých súčasných spôsoboch výroby ocele však nevyhnutne prichádza k znečisteniu kremíkom alebo uhlíkom. Takú oceľ, z akej je hlava nájdeného kladiva, teda nedokážeme vyrobiť.

Podrobnému opisu kladiva a výsledkov výskumov, ktorým bolo podrobené (plus presne špecifikované, ktoré výskumné ústavy ich robili) je v knihe venovaných vyše šesť strán. Výsledkom je konštatovanie, že sa jednoznačne jedná o pravý nález. Nie sme totiž schopní niečo také vytvoriť.

Jediné vysvetlenie, ktoré by bolo v súlade s oficiálne prezentovaným vývojom Zeme je teda také, že pred (najneskoršie) 140 miliónmi rokov (čo je najmladší možný vek pieskovca) tu nejaký mimozemšťan (pripomínam, že predchodcovia ľudí sa tu vraj zjavili pred 14 miliónmi rokov a ľudia začali spracovávať kov pred približne 5 000 rokmi, železo ešte neskôr) nechal v ohni zuholnatieť porisko svojho kladiva, potom ho vložil do tečúcej vody, počkal zopár miliónov rokov, a keď povrch poriska skamenel, umiestnil kladivo do vznikajúcej skaly.

Dosť absurdný príbeh.

V oblasti Paluxy River sa nachádza množstvo geologických vrstiev s rôznou hrúbkou a diferencovanou pevnosťou. Ako šupky cibule sa tu striedajú vrstvy extrémne tvrdej horniny a viac či menej spevnených okruhliakov, pričom medzi jednotlivými vrstvami je vždy ostrý predel.

V roku 1908 silný morský príliv narušil vápenec (vek odhadovaný na 150 až 600 miliónov rokov), čiastočne ho strhol a odhalil odtlačky láb dinosaurov a tiež celé sledy stôp bosých ľudských nôh.
V nasledujúcich desaťročiach sa v okruhu niekoľkých kilometrov našli stovky odtlačkov, ktoré zanechali rôzne druhy dinosaurov, väčších cicavcov aj ľudí, pričom ide o celé sekvencie stôp pravej a ľavej nohy vo forme chodníčkov, so správnymi odstupmi ako pri chôdzi či behu.

Pre Darwinovu teóriu je veľmi nepríjemný fakt, že stopy dinosaurov sú prekryté stopami ľudí (teda ľudia bežali v ich stopách) a v niektorých prípadoch aj opačne (dinosaurus prebehol po chodníčku, ktorý vytvorili ľudské nohy).

Medzi dobou, kedy na Zemi žili dinosaury a objavením sa prvých ľudí totiž údajne leží obdobie okolo 200 miliónov rokov. Ale na to, aby vznikli takéto chodníčky, je nutný mäkký povrch (blato, mokrý piesok, či niečo s podobnou konzistenciou), po ktorom ide/beží zviera alebo človek.

Ak by sme teda chceli vznik chodníčkov vysvetliť v súlade s Darwinovou teóriou, museli by sme pripustiť, že po nejakom mäkkom povrchu bežal najprv dinosaurus a ďalších 200 miliónov rokov povrch zostal mäkkým a hlavne neporušeným (teda sa nepripúšťa žiadna erózia ani dažde). Potom tadiaľ prebehol človek. Následne povrch skamenel a konečne sa na ňom začali usádzať ďalšie geologické vrstvy (a to urýchlene, aby zrazu sa konajúca erózia neporušila stopy).

Tiež absurdné, pričom opačný sled stôp (najprv bežal človek, potom dinosaurus) sa nedá podľa Darwina vysvetliť vôbec.
A už vonkoncom sa nedá vysvetliť skamenelý odtlačok obutej nohy, ktorá zašliapla trilobita (nález z roku 1968 približne 70 km severozápadne od Delty v štáte Utah).

(Stopám v kameni a ich fotografiám je v knihe venovaných niekoľko desiatok strán, plus uvedenie výsledkov vedeckých výskumov, ktorým boli podrobené. Znova sa jednoznačne preukázalo, že sa jedná o pravé nálezy.)

Po celom svete ľudia nachádzajú kompletné kostry dinosaurov, neraz v stoji. Všeobecne známy je nález skamenenej prehistorickej ryby, ktorá práve požiera inú rybu, či v bridlici skamenený pôrod ichtyosaura.
Vysoko v horách, ale aj hlboko pod povrchom zeme, v skalách či v uhoľných slojoch, sa našli celé "cintoríny" dolámaných zvieracích kostier, tvoriacich neprehľadný zmätok, pomiešaný s ostrými úlomkami kameňov. Na náleziskách sa pritom často vyskytujú (dôkladne poprehadzované) kosti zvierat, údajne žijúcich v úplne odlišných geologických dobách.

Aby vôbec vznikla fosília, je potrebné, aby (živé či mŕtve) zviera uviazlo vo vrstve usadenín bez prístupu vzduchu, kde ho obmýva tečúca voda.
Telá uhynutých zvierat však predsa (takmer výlučne) spočinú na povrchu, kde sa mechanickými (teploty), chemickými (kyseliny) a biologickými procesmi postupne rozkladajú. (Navyše sa mršina stáva potravou pre iné zvieratá, takže nájsť kompletnú zvieraciu kostru je vcelku problém.)

Takže aby sme podľa Darwinovej teórie vysvetlili nálezy masových zvieracích hrobov, museli by sme pripustiť, že (z neznámych dôvodov a v rozpätí niekoľko desiatok miliónov rokov) si rôzne zvieratá pred smrťou najprv poriadne rozlámali všetky kosti, potom sa odobrali na presne určené miesto, dôkladne sa zahrabali do (mäkkých) usadením a uhynuli.
Ďalej na zvierací "cintorín" priebežne niekto (kto to bol pred 100-150 miliónmi rokov?) chodil miešať rozlámané kosti s novými prírastkami a ostrým kamením.
Keď bolo dielo dokonané, mäkké usadeniny konečne skameneli.

Medzi tým a pomedzi to všade po svete rôzne dinosaury (a iné zvery) disciplinovane zaliezali do mäkkých usadenín a (neraz v stoji) tam hynuli, pričom ignorovali skutočnosť, že práve požierali potravu, či rodili mláďatá.

Zase absurdné.

(Podrobnému popisu a opisu nálezov a ich fotografií je znova v knihe venovaných niekoľko desiatok stránok.)

Opakovane a stále znova ľudia nachádzajú pri ťažbe uhlia predmety v ňom uviaznuté.
Pritom tam nemajú čo robiť - vzorky uhlia z desiatich rôznych uhoľných slojov z rôznych vrstiev geologického stĺpca, by podľa evolučnej schémy mali byť staré 40 až 350 miliónov rokov.

V roku 1883 sa našiel náprstok, kompletne uviaznutý v hrude práve vyťaženého uhlia.
V roku 1891 našli za rovnakých okolností osemkarátovú zlatú reťaz, v roku 1971 železný kotlík, v roku 1976 zase lyžicu... (a tak ďalej - podrobný výpočet nálezov v knihe).

A našli (a nachádzajú) sa ďalšie stopy dinosaurov a ľudí, tentoraz skamenené v kusoch uhlia.

Na Sibíri ľudia ešte aj dnes pomerne bežne nachádzajú zmrznutých mamutov, zachovaných kompletne aj so srsťou. Často majú v žalúdkoch nestrávenú potravu a v niektorých prípadoch dokonca v papuliach trsy zelenej trávy.

Zaužívaná predstava mamuta, pomaly kráčajúceho zasneženými pláňami, začne byť poriadne podivná, ak si uvedomíme, že mamuty boli bylinožravce.
Čím sa asi tak živili uprostred snehu v dobe ľadovej, ktorá údajne trvala nejaké dva milióny rokov? A ako je možné, že sa našlo množstvo mamutov, ktorí zjavne zmrzli okamžite - v stoji a pri prijímaní (rastlinnej!) potravy?

Peruánska rieka Ice sa v roku 1961 rozvodnila a vymlela zo zeme zaguľatené čierne kamene, na ktorých sa nachádzali rôzne rytiny. Dr. Cabrera postupne našiel vyše 12 000 exemplárov, ich celková hmotnosť dosahuje vyše 200 kg.
Motívy rytín sú rôzne. Zobrazujú prehistorické zvieratá v spoločenstve ľudí, ktorí používajú ďalekohľady a iné prístroje, presné mapy, chirurgické operácie, hviezdnu oblohu, faunu a flóru, aká sa nenachádza (a nenachádzala) v Južnej Amerike.

Kamene vedci podrobili podrobnému výskumu, pri ktorom sa zistilo, že k ich zaobleniu došlo pri mechanickom transporte buď prúdom rieky, alebo prívalovými vlnami, pri súčastne pôsobiacom veľkom tlaku, a že sú pokryté vrstvou zuhoľnateného andezitu (hornina sopečného pôvodu), ktorá prekrýva aj rytiny (teda povrchová vrstva vznikla až potom, čo do kameňa niekto vyryl obrázky).
Na základe oxidačnej vrstvy na povrchu sa vek rytín na kameňoch odhaduje na 12 000 rokov a boli uznané ako jednoznačne pravé.

Otázka znie, ako Indiáni pred 12 000 rokmi vedeli, ako vyzerali dinosaury a prehistorickí vtáci, nehovoriac o ďalekohľadoch a chirurgických nástrojoch.

Zillmer uvádza ešte množstvo iných nálezov, ktoré sa nijako nezlučujú s oficiálne prezentovanou históriou Zeme a ľudí.

Zillmerovo vysvetlenie, ktoré by zodpovedalo (príliš) mnohým skutočnostiam, je vlastne jednoduché - na Zemi pred cca 10 000 rokmi prišlo ku globálnej a fatálnej katastrofe, ktorá zodpovedá popisu celosvetovej potopy, ako ju podávajú mýty rôznych národov po celej Zemi.
Tie opisy sú až priveľmi dobré na to, aby boli kompletne vymyslené, a zároveň presne zodpovedajú najmodernejším počítačovým simuláciam, ktoré zobrazujú, čo by sa stalo, ak by do Zeme narazilo nejaké obrovské teleso z vesmíru.
Pred potopou pritom na Zemi boli úplne iné životné a atmosferické podmienky a zároveň s dinosaurami tu žili vyspelé civilizácie (nie pred stovkami miliónov rokov).

Autor súčasne uvádza (znova) fakty, ktoré dokazujú, že zemská kôra sa tvorila za úplne iných podmienok, ako sa oficiálne prezentuje, navyše je podstatne mladšia.
Tiež podrobne dokazuje, že vývoj druhov jednoducho nemohol nastať spôsobom, o ktorom písal Darwin (čo potvrdzujú najnovšie výskumy biológov).

Existencia jednej, či viacerých celosvetových katastrof je v úplnom rozpore s Darwinovou teórou, teda sa navzájom vylučujú.
Autor konštatuje, že je načase priznať, že vyše 150 rokov stará Darwinova teória je od základu chybná. Vôbec totiž nezodpovedá nálezom, jej základné dôkazy sú sfalšované, alebo tvoria nelogickú slučku, ktorá má potvrdzovať samu seba, alebo úplne chýbajú.

Knihu odporúčam všetkým zvedavcom (v tom najlepšom slova zmysle), hlavám otvoreným a premýšľajúcim, a tiež všetkým, ktorí sa neboja spochybňovať (aspoň pre seba) údajne neochvejné pravdy.