Pre nás ženy je to úplne bežné, že tápeme v pochybnostiach. Sme doma pri deťoch nedobre, máme výčitky, ideme do práce nabehne pocit viny, že budeme zanedbávať deti rodinu. Ťažko sa hľadá rovnováha. Neboj deťom bude u starkej dobre a ty sa v práci rýchlo oťukáš. Držím palce.
Áno si normálna. Citlivá, premýšlajúca vystavená tlaku dnešnej doby, kedy všetko musíme zvládať , stále niekam musíme ísť, niečo spraviť . Podľa možnosti za také peniaze, že je zázrak ako z toho dokážeme vyzerať ako civilizovaní ľudia. Potom si prečítať v bulvárnych plátkoch ako má vyzerať život modernej ženy: Hlavne nezabúdať postarať sa aj o seba, poradia oblečenie, vizáž, plastiku, kam na dovolenku, gazdinú do domácnosti, opatrovateľku k deťom, ako si zariadiť byt, dom, aké auto, nezabudnúť na najnovší parfém:-} a potom sa dlho dívam do prázdna, snáď žijem v inom priestore.
Raz dávali v dákom dokumente ako sa mladí ľudia rozhodli odísť z mesta na samotu, nehrať túto hru, ktorú nám vnucuje naša materialisticky založená spoločnosť, len vtedy máš určitú cenu keď veľa vlastníš, keď máš peniaze.
Ich život po fyzickej stránke nebol ľahký, väčšinu potravy sa snažili si zabezpečiť svojpomocne, ale po psychickej stránke boli vyrovnaní, spokojní./peniaze dáke mali predtým pracovali v cudzine/ Veruže som sa chvílu pohrávala s myšlienkou aké by to bolo žiť takto, kedy mojou celodennou činnosťou je zapezpečovať si len to najnutnejšie na prežitie.
Vedieť že to čo robím má zmysel, je to hmatatelné,
Ale obávam sa, že by som nenašla odvahu takto radikálne zmeniť svoj život.
Asi uplne normalna, ja to hlavne s tymi detmi prezivam podobne. A to su nase este mensie, 5.5 a takmer 3r. Po 5-tich rokoch s nimi doma som nastupila do prace, kt. ma po profesionalnej stranke uplne uspokojuje, manzel mi dost pomaha a aj tak sa vyroja niekedy otazky, ci by som nemala byt s nimi, stres mi robi aj ich pripadna choroba (zijeme vo svajciarsku a tu sa cosi ako pn-ka s detmi moc nenosi, aj ked zase sa to da uhrat inak), ....
No proste ....
Myslim si, ze zaklad je nenechat sa paralizovat strachmi o to, co moze byt, ale este nie a byt NEMUSI !!!!! Riesit fakt len aktualne problemy, ziadne vymyslence. Skusit to (krok naspat mozes urobit vzdy), hladat riesenia vsade, kde sa len da (pomoc s domacnostou a pod.), vidiet v realite, ako to vplyva na deti (nase so skolkami evidetne nemaju ziaden problem, samozrejme su radsej doma, ale ked zo skolky odchadzame su mylsim statsne a vesele a myslim, ze su aj s nami dvomi su tak v globale stastne), ...
Nemyslim ze mam problem s tym, co popisala Mirka, s nejakou nanutenou predstavou zivota. nezeniem sa za nicim, lebo sa to patri a musi. Skor sa snazim zit tak, aby som potrebovala, co najmenej (ekologia je kapitola sama o sebe, take myslienky sa mi casto potuluju hlavou). Ale chcem robit pracu, co ma bavi, chcem byt tym, ci chcem byt.
Fat myslim, ze v tomto je problem len s tym, ze clovek nezije v realite, ale zije v strachu a obavach o cosi cisto hypoteticke! Ved si zober seba - za tie roky si si isto velmi dobre premyslela, co by si chcela robit, teraz si nasla cosi, co by ta zrejme bavilo. Ak to nebude "dobre", verim, ze si to zase premyslis a spravis nejaky krok niekam. Ale teraz este nevies, ake to bude, tak si dovol to zacat zit a uvidis, co pride.
Super, ze to teraz pisem, aj pre mna oosbne je to velmi podnetne si to vsetko zase raz uvedomit 
V podstate clovek musi "bdiet" v tomto zmysle stale. Stale a stale sa rozhodovat pre pritomnost a nenechat si kradnut silu buducnostou.
Ahojte všetky nejak nestíham.Žužu ja som mala tak trocha podobný problémom ako ty.Tiež 3 roky na materskej a konečne sa mi podarilo nájsť si prácu práve pred prázdninami.Myslím,že je to tak trocha zákon schválnosti a naša celoživotná dilema čo by sa stalo čo keby.Našla som si prácu v úplne inej firme než som pracovala doteraz.Tiež som premýšlala čo cez prázdniny,syn síce chodí do škôlky,ale tam bude za dva týždne dovolenka.Riešenie sa nakoniec našlo,ale chcela som tým povedať,že ked už sa vyskytla príležitosť,chyť ju riadne ako sa povie za pačesy.Ešte som len nastúpila syn chytil horúčku,o niečo neskôr s ním bolo treba ísť na nefrológiu o týžden zase na kontrolu,ďalší týžden zase na kardiológiu,ďalší ma zase rozbolel zub,potom som ochorela ja,skrátka ked sa darí,tak sa darí. Naštastie mám šéfa,ktorý má tiež malé deti,vie ma pochopiť a ja sa to zase na oplátku snažím nezneužívať.Odkedy pracujem,absolútne nestíham.Okná sa snažím umyť už mesiac a neviem kedy sa k tomu dostanem.O ďalšom upratovaní ani nehovorím.Pracujem už 1,5 mesiaca a stále si hľadám nejaký systém.Telku nepozerám absolútne,sem tam sa dostanem k počítaču.Chcem len povedať,že pre mňna bolo veľmi dôležité dostať sa do práce.Preto zahoď výčitky za hlavu a hlavne sa neboj.Žiadna kaša sa neje taká horúca ako sa navarí a uvidíš ako si práci odpočinieš.Nemyslím tým fyzicky,ale hlavne psychicky.Kým som nemala malého,nerozumela som tomu,prečo kolegyne hovoria,že si idú do práce odpočinúť.Teraz už chápem o čom bola reč.Tak sa drž a odvahu,uvidíš že to čo máš za sebou ťa posilnilo,ja by som sa dvakrát na to podnikanie už nedávala,tak si myslím,že proti novej práci to bol len čajový odvar.
Ďakujem vám všetkým za reakcie, ono je to tak možno dva roky aj viac som nariekala že si neviem nájsť zamestnanie, no a ked mám možnosť tak som dostala boja. Ale len tak trochu, zajtra začínam, k deťom prídu starký k nám lebo dcéra nie je na tom dobre, mala aj do 39 teplotu, a je celá vysypaná. No a keď budú deti v poriadku pôjdu aj k nim. Tak sa ozvem ako dopadol prvý deň.
Zuzu, super to zvlades a deti tiez.
Nemas, co stratit, tak nadych a vydych a ide sa
Nase uz dva tyzdne (a este 2t budu, potom uz mame dovolenku) bacuju u nas s babkou, aby nemuseli rano vstavat. Dcera mi denne milionkrat telefonuje "ked ma problem" . Raz za cas jej to uz ani nedviham a ona sa raz rozhorcene spytala, ci mi teda moze fakt zavolat, ked bude mat nejaky problem, alebo ako to teda je Skoro som sa urehotala pri tom telefone.
...tak pevné nervy a veľa zdravíčka prajem Žužu...a určite daj vedieť ako pokračuješ:-}
Držím palce, hore lavu, s úsmevom to pôjde ako po masle. A na ostatné zabudni. Veľa šťastia a kopu nových priateľova kolegov ti prajem. :-}
Tak mám za sebou prvý týždeň, no bol to hrozný týždeň, nastúpila som na oddelenie kde dali dvaja ľudia výpoveď, tak že tam zostala vedúca oddelenia, sekretárka a ja ako nová. Tak som sa cítila ako keď vás hodia do ľadovej vody a vy musíte plávať, ak som sa nechcela zvrtnúť a po dvoch dňoch odísť. Po troch dňoch opatrovania našich detí mi svokra presnorila skoro celý byt a všetko jej vadilo. Nastalo super dusno a tak si na dva dni zobral muž "P" a zostal s deťmi doma, no ja som chodila domov na tom horšie ako vyžmýkaný citrón, k tomu všetkému táto horúčava, dcéra si strhla zo dve kiahne na tváry(ak viete poraďte či sa dá ešte nejako zabrániť vzniku jazvy), no a ako zlatý klinec programu som pri parkovaní pri príchode domov ťukla ani neviem komu do nárazníka a ohla trochu značku. Tak tomu hovorím super týždeň
Žužu, dúfam, že to nevzdávaš!! Začiatky bývajú ťažké, potom si nájdeš svoj rytmus To horúco je neznesiteľné...a tá ohnutá značka, nevadí, hlavne že nieje horšie....prázdniny uplynú a dievčatá budú celý deň v škole...Bude len lepšie! A čo samotná práca?? Ide to??
Ahoj lienka, nie nevzdám to, nie som z tých čo utekajú po prvých prekážkach aj ked sa vysťažujem, vyrevem sa, ale neutekám z bojiska aspoň aby som neskúsila zabojovať, na to som príliš dlho hľadala zamestnanie, no a práca bude dúfam zaujímavá - stavebný úrad- povolenia, rozhodnutia a podob. ty určite vieš o čom hovorím, je zo mňa alebo bude úradník ako vyšitý:-} , len si ešte musím spraviť odbornú spôsobilosť, a ešte mám aj Štát. fond rozvoja bývan.
tak sa dievča drž ...hovorí sa ,že začiatky bývajú ťažké...tak treba vydržať,aj keď na Teba sa toho nahromadilo teda naozaj dosť:-/
Alebo sú normálne moje pocity? Neviem, tak aby som to trochu objasnila. Som 4 roky po materskej, čas kedy som sa snažila nejako uplatniť na trhu práce. Doteraz to nebolo nič moc, najprv som si založila živnosť, vydržala som niečo vyše dvoch rokov. Potom aj pre nedostatok financií som živnosť zrušila. Vyše roka som bola na úrade práce, a chodila som po rôznych pohovoroch, skúšala som, ale neuspešne. A tak som si znova v apríli 2007 založila živnosť, a teraz bum zobrali ma do zamestnania začínam v pondelok. Ešte som si užila dva týždne prázdnin z deťmi, a teraz mám neúrekom otázok či je to naozaj to čo som chcela. Zvyšok prázdnin budú musieť deti(10 a 7 rokov) stráviť u starých rodičov - doteraz som vždy bola s nimi ja, navyše sme chytili kiahne, no hrôza. Na jednej strane chcem ísť konečne medzi ľudí, je to moje prvé zamestnanie po vysokej škole, najprv som bola 6 rokov na MD potom tie 4 roky ako som napísala vyšie, no a teraz konečne začína to po čom som tak túžila, a ja som dostala strach. Z toho ako to všetko zvládnem v novom kolektíve, popri tom deti, domácnosť, a chcem si nechať aj živnosť. Aj sa teším aj sa bojím, a neviem čo viac, no som ja normálna?