Akí sme rodičia?

Ja som skvelý rodič .
Určite by aj moje deti súhlasili.
Bola som vychovávaná v tak, že sa na mojej výchove podieľali nielen rodičia, ale i starší rodičia. A rovnako sa snažím "dopriať" babkám a dedkom a aj potomstvu .
Hlavné mantinely držím, niektoré mám ako ten plech na koláč ( s posuvnými možnosťami, ale i tie sú limitované) - niektoré sú úúúplne plastické (napr. možnosti jedenia zmrzliny ).
K upratovaniu - keďže ja nie som nejaký upratovací maniak (aj keď na NM sem tam riadim virtuálne upratovacie roty), tak priznávam bez boja, že som zaujala, momentálne postoj - upracte si sami, však vás špina donúti. No moje deti zatiaľ nie, ale po včerajšom hľadaní kľúča som mala chuť vytiahnuť o 22 hod vysávač . Tak ak ma to do poobedia neprejde, tak budú zas obnovené mantinely na poriadok .
Tresty? Maťo doniesol guľu z písania, tak som povedala, že kým sa mu to nepodarí opraviť ( 10 jednotiek), tak má zakázanú TV. Pochválil sa v škole. Potom chodil, kým tých 10 jednotiek nenazbieral, prevelice sa tešil, rátal (ešte 5 jednotiek, ešte 4, už len 3)... a pointa bola, že TV okrem jedného víkendu chodil okukovať, akurát si nemohol vybrať, na čo bude čumákovať (teda podarilo sa mu i nejaký ten dokumentárny film z časti so mnou pozrieť) ... takže takto ja držím tresty .

Teoreticky je zivot o trestoch. O dorziavani pravidiel, nielen v spolocnosti, ale v zivote ako takom.
Som za tresty. Problem je, ze pod tym pojmom si vacsina ludi (a tu sa priklonim k nazoru MM, ze vacina ludi nepouziva rozum - on to sice hovori inak ) predstavi prave fyzicke tresty a ohen je na streche a liberalna vychova sa nam smeje priamo do ksichtu.
Takze my trestame, kazdho inak, na kazdeho treba iny meter. U syna plati pocitanie do troch a ak sa nesplni, co sa ma, tak nebude "sladkost, rozpravka, a xy veci, ktore chce". S druhym babom sa staci porozpravat, vysvetlit, je taka povaha, ze to chape.
V sobotu sme mali "problem" ranajky - typu mami ja si neprosim ranajky. To sukanie do ust a prehovaranie sme vzdali. PObvedali sme ok, do desiatej nejes nic a cely den bez sladkosti. Prijal to s usmevom , spokojnostou, v priebehu dna uz spokojny nebol, ale na sladkosti nesiahol a v nedelu ranajky zjedol, aj ked nie ako po masle, ale zjedol .
A potom este vela rozpravania a vyusvetlovania. Nie tlacenia imperativov do hlavy, ale komunikacia a kontrolne otazky, ci rozumeju
A upratovanie? Ak nie je upratane, rozhadzane veci beriem do sacku a vyhadzujem . Vacsinou, ked oznamim, ze idem po sacok, tak sa do toho pustia a do hodiny za hlasneho povzbudzovania napajedenych rodicov to zmaknu .
Doteraz to funuje, uvidime, co bude potom :D

Inak k neporiadku detí a vlastne nielen detí.
Máme priveľa vecí. V tom je problém .

Túto tému si budem musieť vážne premyslieť, až potom sa ozvať.

hmm, upratovanie. Som sa navymýšľala, jak ho primäť k sprataniu svojich vecí. Najčastejšie som sa vyhrážala veľkým vrecom
A zrazu, asi vo veku 12 rokov sa prebudili gény (no, moje veru nie ) a ke´d sa on pustí do upratovania, máme sa aj my rodičia čo učiť

Takže, len vydržať

K tej výchove detí som niekde čítala, že v našej kultúre sa všetko prispôsobuje deťom.Snažíme sa im každú smietku z cesty odpratať, všetko zjednodušovať, riešiť za nich. Sú stredobodom všetkého, všetko sa točí okolo nich.
Sú ale kultúry, kde sa dieťa príjme do rodiny a musí sa jej prispôsobiť. źiadne také, že teraz je všade absolútne ticho, lebo bábo má spať. Alebo celá rodina čaká na obed, lebo mama sa musela hrať. Nie naopak, dieťa je zapojené do činností, všetko robí s mamou, ale nie tak, že jej zavadzia. Mama viacmenej funguje rovnako, varí, perie..., akurát ma pri tom napríklad zavesené dieťa v šatke. Ale to musí aj počkať.

Je pravda, že keď naše deti dorastú, tak ich v mnohom čaká tvrdý stret s realitou. Nebude každý skákať okolo nich.

Kedysi bývala tuším na spektre relácia, kde brali anglické deti na 2 týždne do takýchto komunít, kde nie sú deti stredom života. kde aj niečo musia. Celkom poučné sana to pozerať, najmä na to, kam to svojou demokratickou výchovou ťaháme.

no moje deti to maju tazke ja na plny uvazok v skole a v bare, tato tiez, plus nahanacky k tomu, takze deti su ako samorosty, najmensia je za troch, ta "upartuje" stylom, nahadzem vsetko do vane, alebo sa zavrie v kupelni a tam sa mi hraje so smynkami atd, chcela by som sa im venovat viac, ale som taka vytazena, ze som rada, ked si niekedy lahnem o jednej rano s tym, ze vstavam o 6tej a makam do pol piatej, aj ked s prestavkami, ale som na posobisku, nemozem si odskocit domov.... u nas tiez funguje vrece a vyhadzov do kosa, to sa potom brka jedna radost, ale synator napr. musi mat naladu na upratovanie, vtedy si izbu sprace lepsie ako ja a to ma len 5 rokov, ale ked nema naladu, tak nim nepohnem ani parom volov, najmladsia, ked uzna za vhodne, tak sa ide sama osprchovat, samozrejme oblecena, ona je ako ten kral z rozpravky, ja tsam, tsam ....najstarsou pohnut je tiez umenie, ale obcas ju kopne muza, viem, ze keby som bola s nimi, tak to spolu spravime, ale pustit sa do toho sama, na to nema chut, uz sa nerozculujem, obcas ma chyti zachvat amoku, to potom vsetci behaju , co behaju, lietaju, ale najhorsie je to, ze ja vlastne nemam vikend, ani sviatky, stale v jednom kolotoci...tresty, skor odopretie rozpravok, ci sladkosti, najhorsie je to, ze tatino sa dozveda ako posledny, co sa deje v byte, kedze robi dolu v bare a deti si idu vypytat od neho a kym pridem a vysvetlim mu, co sa stalo, sladkost je zladovana....
Takze tak, zatial boj s veternymi mlynmi, hadam vekom si zacnu uvedomovat, ze mama jednoducho nevladze a tiez ma narok byt unavena...
priklad, minuly tyzden, cely tyzden som ucila, v piatok do vecera opravovala pisomky, zapisovala znamky do mojho klasifikacneho harku, potom ich treba nahodit do pocitaca, v sobotu som stravila od pol desiatej do 7 vecera v kuchyni, chystala som 5 zakuskov, varila dusenu kapustu, robila natierky -pomazanky, ocistila zemiaky na "gratin" potom osprchovat deti, manzel prichystall pre nich jest a vecer obsluha, skoncili sme o tretej rano, v nedelu som doopravovala pisomky, nachystala robotu na tyzden a vecer odpadla do postele a v pondelok zacal kolotoc, rano v bare, potom hore aspon trochu pospratovat a odisla z domu do prace o 12tej, o jednej prisla dcera, ze na nu spadla kamaratka a boli ju zapastie, tak na pohotovosti sme stravili dve a pol hodiny, samozrejme, neucila som a dcera odisla so sadrou, bude treba ist k ortopedovi o 10 dni na kontrolu atd. atd. ..... To len v rychlosti a v skratke a staraj sa o tri deti (ja viem, nikto mi nekazal mat tri deti )domacnost a vsetko ostatne, co k tomu patri ... rada by som bola super mama, vzdy s usmevom na perach, s bozskou trpezlivostou a vzdy chapajuca vsetko a vsetkych, len niekedy naozaj neviem, kde mi hlava stoji a odnesu si to vzdy ti najblizsi...
zajtra je tu sviatok, tak snad stihnem opravit dve pisomky, ozehlit pradlo a aspon trochu to tu uludstit, lebo sme ako v jaskyni....
ja hovorim, ze my sme taka uplne normalne rodinka

U nas tiez funguju tresty, teda zakazy bohuzial ak to nejde po dobrom tak pridu zakazy. Samozrejme, ze sa snazime o dohodu ale su dni kedy to nejak neunguje. Co sa tyka poriadku aj vencenia psov sme zaviedli sluzby, je to spravodlive a vyhneme sa hadkam kto, co a kedy bude robit Poriadok v izbe, kapitola sama o sebe ako vsade, dam casovy limit (verte, ze nie ultimativny) ked neupracu su bez tv, sladkosti a podobne. Pre moju mladsiu je najvacsim trestom ze nemoze ist von pre starsiu je to stopka na tv, tablet alebo pocitac. Tak to vyuzivam ako sa da Ale musim svoje dievky aj pochvalit, chodia do obchodu rano po rozky, mliecko a su dni kedy upracu aj same od seba. Starsia (10) nam minule doniesla aj ranajky do postele

Mňa napadajú samé také „hlúposti?“, možno nad tým všetkým rozmýšľam až priveľmi.
A o sebe stále tvrdím, že som ešte len mama, ktorá sa stále učí. A robím veľa chýb, dosť aj takých, ktoré tu spomeniem.

Niekedy mám pocit, že určité riešenia sú síce efektívne, ale stále na krátku trať, kým niečo, s čím sa „vytrápim“ viac, sa mi vráti v tej pozitívnej podobe.

Ide o to, že ako rozoznám mieru? Kde je hranica medzi motiváciou a manipuláciou? Som toho názoru, že ako nemám rada „partnerské hry“, tak mi vadia tie „detské“. Keď vravím pravdu, tak ju aj vyžadujem a „snáď“ ju aj dostávam. Nerozumiem tomu, že sa deťom v dobrom klame alebo vymyslí sa iný dôvod. Neviem, či trafím tie správne príklady, to bude fakt len také vypichnuté z môjho pohľadu somariny, ale keď chcem, aby sa ponáhľali, tak im to poviem a prečo, nie pobežíme, kto bude prvý. Keď budem chcieť bežať, tak to poviem a budem bežať, ak sa niekam ponáhľam, tak poviem, že sa ponáhľam a nevymýšľam dôvody ako sa ponáhľať. Alebo to moje behanie so sáčkom na hračky, je to motivácia? U nás je najvyššia forma trestu odovzdanie Peja /koníka/. Slečna si ten trest zvolila sama, ale pri tom trpela neskutočne. Neprišlo mi to prirodzené, je rozdiel zbaliť Peja alebo znárodniť hračky? Je to motivácia? Toto mi už prišlo manipulatívne. Mne to nelezie do tej formy trestu, aby som bola aj ja spokojná a uzavrela to. Príliš jednoduché rýchle riešenie s dramatickým efektom. Ak to skutočne vyhodiť nechcem, tak to nebudem dávať do smetiaka. Mne už na to neskočia. Beztak si to chodia overovať.
Dobre, ale keď si neupracú, je fajn ísť príkladom. Nemám problém pomôcť s tým, ale čo keď ani to nieje dobre? Nakoľko mám byť prítomná a pomáhať? Byť vzorom je jedna vec, ja si po sebe veci upracem, ale keď budem nablízku: poď upraceme spolu, aký to bude mať efekt? Počkám si na mamu? Nie som upratovačka, som mama. Takisto mám povinnosti, niekedy som šťastná mama, niekedy sakra vyčerpaná mama.
U nás fungujú dohody, od malička. Je fajn vedieť sa dohodnúť s vlastným dieťaťom, že keď niekam pôjde, cesta mu bude trvať 10 minút a po skončení sa do 10 minút dostaví domov a on to dodrží. Je fajn, vedieť sa spoľahnúť, pretože aj to je opora. Ale keď mi je oporou a vie v kritickej chvíli pomôcť, ja neviem, pokazilo sa mi auto – vybil mobil, vyzdvihol baby a čakali pod prístreškom, keby som neprišla do určitého času, odišli by k dedkovcom. Do akej miery sú dobré poľahčujúce okolnosti, ak máte doma deco, ktoré uvažuje, dokáže sa spýtať, či nepotrebujem prihlášku do ZUŠky, že mi tam skočí a pritom ten istý chalan robí chyby na základe vlastných rozhodnutí ako každý iný. Ja som vďačná za to, že mi pomôže, osobný problém mám pri tých trestoch. Niekedy už absolútne neviem, čo robiť. Akékoľvek riešenie mi príde ako zlé riešenie, pritom ako rodič musím zaujať stanovisko, lebo som rodič. Ja som za neho zodpovedná. Akože vieme sa dohodnúť, vieme sa rozprávať, len či som ja dobrá mama, netuším. Kedy sa to dozviem, aká som mama? 
Ozaj, kedy?
Nemám rada, keď sa deťom klame, nemám rada, keď sa im zatajuje. Určite také občas spravím aj ja, len snažím sa si uvedomiť, že to nemám rada. Príde mi to lacné, keď deco nevie kde je sever, naťahujem ho na iné alebo mu to nepoviem a postavím ho pred hotovú vec, len aby niekedy niečo nevykecal, alebo ja som to mala jednoduchšie. Ak niečo chystám a je to podstatné, tak považujem za správne ich o tom informovať, ak nechcem, aby to vykecali, tak im to poviem, ak to vykecajú a nedodržia slovo, tak sa hodí vážny debat a drobec si musí uvedomiť, že mi niečo sľúbil. A keď ja niečo sľúbim, som rovnako povinná to dodržať alebo to slušne zdôvodniť. Ak chcem súkromie, tak ich nepošlem do tramtárie alebo zapnúť telku, poviem, že chcem súkromie, zatiaľ to rešpektujú. Nebolo väčšieho prekvapenia a vypúlených očí MM, keď stepoval najmladšej Teri pri záchode a drobec ho požiadal, že chce súkromie. No, za to, že je maličká neznamená,že jej tam budú labzovať a čakať, kým sa vykaká.
A jasné, že moji sa naťahujú a hádajú. Kdekoľvek a pre čokoľvek. Ale je mi fajn, keď počujem miesto vrieskania: poď Teri, ty upraceš hračky, ja povysávam a potom si zapneme rozprávky. A aj ich zapnú. Nebalamutí ju na cukrík, ktorý nedostane alebo akciu, ktorá nenastane.
Alebo povinnosti? Jednoznačne som za povinnosti. Ale do akej mieri majú ich povinnosti suplovať tie moje? Upratovanie, chystanie, utieranie, povešanie utierok, skladanie, kosenie, drevo...čokoľvek. Napríklad ja mám obavy z toho, aby som si na to nezvykla. Ale tak, dobre uzaviem to, povinnosti a pravidlá majú a sú povinní ich dodržiavať ako každý člen rodiny. Som za prísnosť aj pochvalu a dôslednosť a komunikáciu na toto sa hlásim, ale pravdupovediac ako klasický naniččlovek a naničmama to vyzerá všelijako.

Aký som ja rodič ? Na toto by som sa vážne mala opýtať svojich detí, ale... Snažím sa ako crystall určiť pravidlá, ktoré platia pre celú rodinu. Neznášam pojem "voľná výchova", ktorý tak fičí v Amerike. Deti sami o sebe ešte nevedia odhadnúť následky svojho správania a často to končí nešťastím. Potrebujú mantinely, ale zas držať ich na uzde a nedovoliť im spoznávať svoje sily a možnosti tiež nikam nevedie - čiže všetko prispôsobujem veku a miere zodpovednosti. Keď sa s deťmi na niečom dohodnem, vyžadujem aj dodržanie týchto dohôd /u staršieho je to napr. večierka, u mladších splnenie sľubu a pod./. Zaujíma ma názor detí, ich priania, predstavy o strávenom dni alebo víkende, podiskutujeme, prispôsobíme si to, vysvetlím čo áno a čo nie a prečo. Ja ako matka som za ne zodpovedná, ale som zodpovedná aj zato, že z nich vychovám samostatných zodpovedných ľudí. Akurát dva dni dozadu sme s maličkou debatovali a ja len tak mimochodom som poznamenala, že najstarší syn bude mať o necelé tri týždne 18 - rokov a bude dospelý. Dcérka na mňa vytreštila oči a vážne sa ma opýtala: "To už s nami nebude bývať?" Nuž ako som donedávna mojej svokre vysvetľovala: "Je to iná generácia detí". Kým naši rodičia od 18 rokov pracovali, naše deti ešte vychutnávajú "neskoré detstvo - už sú dospelý, ale ešte nie celkom samostatní". A práve toto svojim deťom vštepujem, že majú svoje povinnosti, pretože sú členmi domácnosti tak ako ja a aj ich otec - my tiež "musíme" robiť domáce práce: upratovať - aby sme bývali v čistom, nakúpiť - aby sme mali čo jesť a umývať riady, aby bolo z čoho jesť a pod. Takže sa zapájajú" povysávajú, upracú si detskú, maličkej tak ako kedysi jej bratom pomáham s hračkami ja, aby si vytvorila nejaký systém a potom zbytočne nehľadala, uložia vyprané a vyžehlené veci do skriniek, upracú umytý riad, vynesú odpadky, vyvenčia psíka. A najväčší frmol je, keď sa k nám chystá návšteva - to dobrovoľne sa spolu nejak zosynchronizujú, mančaft upratuje a ja chystám občerstvenie .
A tresty? zásadne nepoužívam fyzické /kedysi ako začínajúca matka som v zúfalstve raz za čas capla staršiemu po zadku, ale prešlo ma to rýchlo - plakala som spolu s ním./ takže ak už niet cesty späť, tak platia zákazy: buďto nepôjdu von, alebo za počítač a pod. Funguje to, odujú sa, ale chápu to ako následok svojho správania.
Ale najlepšie sa mi fakt osvedčilo komunikovať s nimi, vysvetľovať, počúvať, snažiť sa pochopiť a naučiť ich tiež chápať moje postoje.

pekna tema
vychova deti je velmi narocna a zodpovedna zalezitost, si myslim. Vysledky pohnojenej vychovy vidm denne u nas v praci...
Takze... cim som starsia, tym menej mam pochopenie pre prehnane demokraticku vychovu a priklanam sa ku tradicnej, viac prisnej. Ano, doba je ina atd, ale kto ma urcit dietatu hranice, ked nie rodic? Kto mu ma ukazat, ze slovo treba drzat, ked nie rodic? kto ma ukazat slusnost, ked nie rodic?
Ak detom nieco slubim, dodrzim to. Ak sa stane, ze to nemozem dodrzat, vysvetlim im to. Preto si davam pozor na to, co im slubujem. Ak dam trest - zakaz niecoho, tak to JEDNOZNACNE, bez pardonu dodrzim. Nehrozi, ze ma ukecaju na skratenie trestu. Preto si ale dokladne rozmyslim, co a na ako dlho zakazem, aby som bola schopna to dodrzat a aby to aj malo vyznam. Nedodrzat slovo voci dietatu je podla mna obrovsky prehresok. V dobrom aj v zlom.
Svojim detom nehodlam byt kamaratka. Toto povazujem za jednu z obrovskych chyb dnesnej "modernej" vychovy. Mam dostatok kamaratok, nemusim si ich robit z mojich deti. Vedia vsak, ze som tu pre nich, nech by sa cokolvek dialo. Ze som pevna opora a vzdy budem.
Obidve moje deti maju nejake povinnosti, ktore automaticky robia - upratovanie posteli, vykladanie z umyvacky, starostlivost o psa atd. Bez debaty ich plnia, jasne, ze sa im niekedy nechce, ale vedia, ze musia a basta. Nedovolim detom, aby mi papulovali. Rozpravaju sa so mnou slusne, ziadne zvysovanie hlasu, hundranie, poznamkovanie atd. Aj ja sa s nimi rozpravam slusne. Zaroven ale viem pouzit slovnik dnesnych deciek, nie som ziadna staromodna osoba.
Uvedomujem si, ze som asi autoritativnejsia, ako je dnesny standard, ze som prisna. A som s tym spokojna.
Pre moje deti som uzasna mama, viem to . A zaroven si aj uvedomujem, kolko chyb denne vo vychove urobim. A som hrda, ked vidim, e su to dobre deti, ze citia, ze ako rodina sme pevna partia . Dobre mi padne, ked mi moji, alebo manzelovi rodicia povedia, ze ich dobre vychovavame
Eva

Dnes som bola na praxi povedať že synak nepríde...dali sme reč a bolo mi povedané "...je super!Áno, aj on zanadáva ale hneď sa ospravedlní že prepáčte, to mi ušlo, aj jemu sa niekedy nechce ale on mi to slušne povie, že chce pauzu, že sa mu nechce, že bude pokračovať až za chvíľu...je na ňom vidieť koľko času ste mu venovali..."
Tiež som nedávno bola v kontakte so synovými spolužiakmi a teda prišiel domov s veľkým "lajkom", vraj "ty máš haluznú mamu"
Vychovávam ho tak, ako viem.Nehrám sa na autoritu, lebo ňou nie som.Chcem aby povysával preto, že chce, nie preto, že ja rozkážem.
A tak aj fungujeme
Čo si urobíme, to máme, čo si neurobíme, to nemáme.Je trošku iný, má trošku iné chápanie, tak aj ne/výchova bola trošku iná...
Nepozbieraš veci po izbe a nedáš na pranie?Nuž pôjdeš do školy v špinavých.
Neumyješ riad?Tak ja nemám kde navariť.
Tresty v zmysle - nejdeš von, zarazený počítač alebo akékoľvek tresty v tomto duchu ma už dávno prešli...
Neviem si to totiž predstaviť na sebe - niečo poserem a niekto mi vezme na týždeň mobil?Šak bych ho zabila.
Niečo odfláknem a mám byť týždeň bez PC? Nereálne.
Niečo som neurobila a teraz nepôjdem dve týždne s kámoškou na kávu?Zabudni
Ja si to neviem predstaviť na sebe a toto mám robiť svojmu decku?Na to nemám žalúdok.
Aká som teda matka? Tá najlepšia akou viem byť

Kami prečítala som článok a od včera mi hlavou víria myšlienky, že ako to mám ja? Aký som rodič ja? V tom článku sa mi aj na jednom aj na druhom štýle výchovy niečo páčilo a zároveń aj niečo nepáčilo. Nie som ani autoritatívny rodič, ani liberálny rodič. Skôr rodič empatik. Tresty u nás nikdy nefungovali- občas, v začiatkoch boli akési záchvevy- že veď ulož nejaký trest a vychovávaj takto, ale v určitom štádiu rodičovstva som si uvedomila, že ja sama život ako taký nevnímam ako trestajúci- ak sa mi v živote deja niečo "zlé", niečo ťaživé, čím si potrebujem prejsť nevnímam to ako trest- skôr spôsob, formu, príležitosť na rast. Nemám potrebu trestov vo výchove. Mám potrebu byť prítomná v živote svojich detí, komunikovať s nimi na úrovni ktorú potrebujú. Poskytovať deťom spätnú väzbu, vyjadriť svoj názor. A keď som si prečítala ten článok tak ma napadla jedna vec. Že výchovu svojich detí vnímam v dvoch- až troch úrovniach. To som si tak sama pre seba zadefinovala: prvá úroveň je tá, že vychovávam svoje deti do určitého zabehnutého systému. chcem aby moje deti vedeli fungovať v dnešnom svete, aby vedeli, chápali, rozumeli tomu ako svet funguje, aké sú v ńom pravidlá, že svet sa nebude točiť okolo nich, že žijú okolo nich aj iní ľudia so svojimi potrebami, že sú tu autority, ktoré treba rešpektovať, že je potrebné aby sa naučili znášať istú mieru frustrácie, nepohodlia...a tu sa dá dosadiť veľa ďalšieho potrebného pre život...a potom je tu taká druhá úroveň: vnútro mojich detí, snaha, túžba vychovať ich tak aby moje deti boli šťastné...a tu už neviem či ide až tak o výchovu, či sa to dá až tak cielene, že vychovávať- skôr možno ide o načúvanie, o ticho, o lásku, o vnímanie jedinečnosti...a vnímať to aké sú moje deti, naučiť ich aby vedeli vnímať samé seba, poznať svoje limity, hranice, rešpektovať ich u seba, ale aj u iných ľudí...Keď sa deti naučia fungovať v systéme, v spoločnosti veľa v živote bude pre ne jednoduchšie, no nie je to zárukou, že v živote budú šťastné...keď spoznajú samé seba, nazrú do svojho vnútra dokážu tam nájsť šťastie a dokážu ho vnímať aj vtedy keď budú musieť v živote prekonávať ťažkosti, problémy...a potom ešte vnímam takú tretiu pomyselnú rovinu výchovy- prelínanie...prelínanie toho čo majú moje deti vo svojom vnútri s tým v akom systéme fungujú...to že vonkajšie okolnosti síce budú schopné vnímať, no nestanú sa otrokmi týchto okolností, systému v ktorom žijú, žijeme...Takto nejako to mám ja

Nedávno sa mi stala taká úžasný vec- so starším synom som sa rozprávala o tom , ako je možné, že dokáže na jednotky študovať aj predmety, ktoré ho vôbec nebavia, o ktorých vie, že ich nebude študovať? Zaujímalo ma to, chcela som to vedieť. A povedal mi toto: nooo mam zabezpečené bývanie, mám zabezpečené jedlo, teplo, starostlivosť o seba a mojou jedinou základnou povinnosťou je chodiť do školy a učiť sa. Tak tam chodím a učím sa. A keď už tam musím sedieť niekoľko hodín tak mám znova na výber- tváriť sa na vyučovaní neprítomne, pretrpieť to tam, alebo si z toho zobrať maximum aj keď ma to nebaví. Ale učíme sa tam obrovské množstvo zbytočností, niektorým spolužiakom sa vôbec nečudujem, že tú školu flákajú, keď ich to nebaví...Bolo pre mňa úžasné, že to takto vedel zadefinovať, pomenovať, že cíti aj on ako dieťa-mladý muž voči nám rodičom nejakú zodpovednosť, že my zabezpečujeme jeho potreby a on nám to opláca...

A už len dodám,že to aké sú moje deti nie je až tak zásluha mojej výchovy...skôr si myslím, že sa mi podarilo ich až príliš nevychovávať a viac im načúvať...

ked sa bavime o trestoch , zakazoch a tak, mna by zaujimalo ako to robite ked chcete aby si deti upratali, trebars svoje oblecenie, hracky, stol a pod (myslim na vek tak 8-10 rokov). Poviem priklad prideme domov poviem co maju spravit a ony nist, ignoracia hraju sa, resp. sa tvaria, ze to pocuju 1x. Co vcul ked nepomaha pekne slovo?

ja dám len taký postreh zo svojho života...u nás nikdy nebola priama úmera-že výchova bez trestov, zákazov a vzorná domácnosť, upratané tip top...a myslím si,že ani nie je veľmi vhodné si to takto spájať...vo veku 8-10 rokov u nás ešte ako tak zaberal zvýšený hlas, trvanie na vyslovenej požiadavke, postaviť sa do dverí detskej a trvať na tom aby konečne začali chalani upratovať...výchova je skôr proces dlhodobý a aj keď niektoré veci kedysi nefungovali tak ako by som si bola predstavovala dnes je to super...v istom veku synov sme si spolu sadli, spísala som práce v domácnosti, ktoré je potrebné pravidelne vykonávať: kúpeľňa, wecko, vytieranie dlážok, utieranie prachu, umývanie spoločných priestorov v paneláku...a na rovinu som im povedala, že na jedného človeka (akože na mňa je to priveľa) a nech si z toho vyberú činnosť, ktorú budú vykonávať, pravidelne, dôsledne, sami...dnes je to v štádiu, že každý zo synov je za určitú časť zodpovedný a robí ju pravidelne. Momentálne sme v štádiu kedy im to z času na čas musím pripomenúť, ale bez reptania urobia to čo majú na starosti. Chcela by som aby sa to dostalo do štádia, že to už nebude ani potrebné pripomenúť...a ich študentské izby neriešim- akože poriadok v nich?..jeden syn je poriadkumilovný štýlom aby všetko bolo na pohľad upratané no v skrini hrôza, druhý syn neporiadok v plnej paráde...ale u oboch pozorujem, že v určitom pravidelnom rytme, v určitých intervaloch majú prirodzenú potrebu upratať si, poutierať prach, povytierať dlážky... Dokonca nedávno mladší syn prišiel za mnou s touto požiadavkou: a zajtra ma nejakým jemným spôsobom prinúť aby som si konečne upratal svoju izbu, už to tam vyzerá fakt hrozne...

asi som moc neporadila,ale u nás je to takto...

Ignoraciu pouzivam aj ja,hracky mi nejak zasadne nevadili ani nevadia ved sa hraju, skor ma vie vytocit, ze s kludom anglicana sedia na obleceni alebo maju neporiadok na stoloch, do suflikov radsej nepozeram len ked mam istotu ze to prezijem

asi prísna a autoritatívna a hlučná. .. a na druhej strane i salamistka, hrncek na stole mi nevadi, neodložené topánky tie mi až tak nevadia, pokiaľ sa o ne nepotkynam a za chvilu pôjde aj tak von, hračky sú ok. akurat - nepodarilo sa mi dieťa odnaučiť odvravat (a pritom ma neobmakci, tak buď je taký papulnaty - len slušne s mierou a suka argumenty, alebo natvrdly, že ide furt hlavou proti muru? ;)). kamarátka nepotrebujem byt, tých si vie najst. ale stane sa, že vo vyrvrtke mu zakazem takpovediac i zmurkat a dychat, tak po uvazeni si sadneme a dáme jasne pravidlá, že teda aký trest to bude. čo sa vlastne stalo. to sa rieši casto samo za pochodu: nesparoval si si ponozky? teraz už máš sice čas na počítač... no ale smola, samo sa to nesparuje. zasifrovane si si poznacil ulohy? zavolaj spoluziakovi ale na zajtra nedostanes peniaze na zmrzlinu. šetri si, takýmto spôsobom ti bude treba nový kredit. nemusím riesit klamstvo ani zatajovanie neplechy, čo som úprimne rada (pri tých mojich reakciách duplom ...) a to mu vzdy pri rozhovore zdoraznim, že vzdy budem rada ak so mnou bude jednať takto a nie ako s nepriateľom alebo hlupacikom. musí si poradiť i s mojou blbou naladou. sú veci, ktoré sa robia lebo mama povedala a nemala náladu na vysvetľovanie. a môže skúšať rypat. chvilu. mne veľa netreba :P. a lenivá som a zaroven nepokojná na jednom mieste, takže sme už riešili i situaciu, že ked nezozenieme na akcii ubytko, vyspíme sa v aute :D. veľké plus, že s otcom máme veľmi podobny pohľad na vychovu a neprebijame sa.

páči sa mi čítať vas. akoby som vas mala pred sebou :)

auto diakritika z mobilu. sorry